Príbeh Kimových detí: v Československu našli nový domov aj rodičov, potom bez stopy zmizli

Pár minút chôdze od západočeského barokového zámku Valeč sa týči k nebu kamenný stĺp. Budova zámku je honosná, zato stĺp je ošumelý a obrastá ho mach. Ale tie dve mená vyryté do kameňa na ňom napriek tomu rozlúštite – Bjon Col-hok a Rim Ki-jong. A vedľa nich letopočet 1956.

Sú to zvláštne prepísané mená, ale bezpochyby sú kórejské. Čo však robia tak ďaleko od Kórey, pri zámku na západe Čiech?

Málo známu históriu vysvetľuje nový, v Ríme ocenený dokumentárny film Kim Il-songove deti.

Jeho autor, juhokórejský režisér Kim Tok-jong, pätnásť rokov pátral v strednej a juhovýchodnej Európe po stopách tisícov severokórejských detí, ktoré KĽDR počas kórejskej vojny (1950 – 1953) rozposlala do piatich satelitov ZSSR.

Asi 700 osirelých detí našlo domov v Československu, ktoré už predtým otvorilo náruč vojnovým sirotám z Grécka. Lenže malých Severokórejčanov čakal smutnejší osud.

Pätnásť rokov ste pátrali po stopách detí. Ale všetko sa to začalo istou starou dámou – Rumunkou, ktorá už vyše päťdesiat rokov márne čaká na svojho severokórejského manžela…

Volá sa Georgeta Mircioiu a dnes má 86 rokov. Ale na začiatku 50. rokov to bola mladučká, devätnásťročná učiteľka výtvarnej výchovy v Sirete.

V tomto meste, na úplnom severe Rumunska a na dohľad hranice so Sovietskym zväzom, bol veľký sirotinec a útočisko tam našli stovky severokórejských detí, ktoré utekali pred kórejskou vojnou.

A bol tam aj Čo Čong-ho. Popredný káder a presvedčený komunista, riaditeľ tamojšej severokórejskej školy. Učil nielen deti, ale aj ich učiteľov a požíval veľkú vážnosť. Ale zamiloval sa do Georgety a ona do neho.

Celé štyri roky sa schádzali potajomky, pretože severokórejská vláda milostným vzťahom medzi Severokórejčanmi a Európanmi bránila a naklonená im nebola ani Bukurešť.

Vzali sa až v roku 1957, keď konečne dostali povolenie od vlády. Lenže v tom čase už Kim Il-song (meno bolo podľa sovietskeho vzoru nesprávne prepisované ako Kim Ir-sen, pozn. red.) v KĽDR zmaril pokus o prevrat, rozpútal čistky a začal Severnú Kóreu izolovať.

Zrodila sa „sebestačná“ ideológia čučche a všetci Severokórejčania z východnej Európy – deti i dospelí – boli povolaní späť do KĽDR.

Sotva sa vzali, museli sa rozlúčiť?

Nie tak celkom. Bola tu ešte jedna možnosť – odísť do KĽDR spoločne. Pani Georgeta tam ísť nechcela, bála sa chudoby a prosila manžela, aby s ňou zostal v Rumunsku.

Ale on odmietol, bol Pchjongjangu príliš lojálny, aby neposlúchol. Vydali sa teda na východ. Bohužiaľ, strávili spolu len chvíľu, pretože na začiatku 60. rokov bola propaganda čučche mohutná a cudzincom v KĽDR začalo byť horúco pod nohami.

„Ľudia na ulici na mňa zazerali, vyčítali mi, že ich okrádam,“ spomínala na to Georgeta. Kim Il-songova vláda viac a viac obmedzovala nielen život bežných cudzincov, ale aj zahraničných diplomatických zastúpení, odpočúvala ambasády.

Nebolo mysliteľné, aby tam Georgeta zostala. S manželom si povedali zbohom na vlakovej stanici v Pchjongjangu v roku 1962. To bolo naposledy, kedy ho videla, jej posledná spomienka. Ale dodnes má nádej, že sa znovu stretnú. Aj po tých takmer šesťdesiatich rokoch.

K pani Georgete sa ešte vrátime. Ale hlavnými hrdinami vášho filmu je približne päťtisíc severokórejských detí, ktoré v 50. rokoch odsunuli z vojnou pustošenej Kórey do piatich krajín východného bloku: – Rumunska, Bulharska, Maďarska, Poľska a Československa. Ako sa to vôbec stalo?

Myslím, že o tom rozhodoval hlavne Sovietsky zväz. Nasvedčujú tomu aj historické pramene, ktoré som zhromaždil a kde má iniciatívu práve Moskva.

A ako sama hovoríte, kórejská vojna bola ničivá (podľa odhadov zahynuli dva až tri milióny civilistov, pozn. red.). Nebolo to prvýkrát, keď vojnové siroty našli v tých krajinách útočisko: dialo sa to už