Verím, že pani Pietruchovú pozitívne prekvapíme, hovorí nová šéfka odboru Brixová

Agendou Zuzany Brixovej má byť boj s domácim násilím a posilnenie žien na trhu práce. Nová riaditeľka odboru rovnosti žien a mužov na ministerstve práce zo svojho okolia pozná príbehy, keď žena automaticky dostala nižší plat ako jej mužský kolega, a znevýhodnenie v pracovnej sfére zažila aj ona sama.

„Nevedela som si predstaviť, ako zamestnávateľovi na pohovore vysvetlím, že mám dve malé deti, s ktorými budem musieť byť doma, keď budú choré. Ako mu vysvetlím, že za tento plat nemôžem pracovať, pretože si zaň nebudem môcť dovoliť ani škôlku a už vôbec nie jasle,“ hovorí Brixová.

V rozhovore opisuje aj to, ako vyzerá práca konzervatívnej lobistky, prečo by Slovensko podľa nej malo odmietnuť Istanbulský dohovor, či bude používať pojem rodová rovnosť a ako chce uľahčiť spolunažívanie párom rovnakého pohlavia.

Vaša predchodkyňa Oľga Pietruchová o vašom príchode na ministerstvo povedala, že odbor je týmto odovzdaný do rúk katolíckej cirkvi. Vidíte to podobne?

Cítim potrebu najskôr sa pani Pietruchovej poďakovať za prácu, ktorú odviedla. Som tu tretí deň a vidím, aké je to neskutočne ťažké. No myslím si, že v tomto tvrdení sa mýli. Odhadujem, že asi 80 percent zamestnancov, ktorí pracujú na rôznych ministerstvách a v orgánoch verejnej správy, je pokrstených alebo je členmi cirkví a neznamená to, že tieto miesta padli do rúk konkrétnej cirkvi.

Vy ste pred nástupom na odbor viedli legislatívne oddelenie Konferencie biskupov Slovenska. V rozhovore pre denník Postoj ste povedali, že je zvláštne, že o vás médiá písali ako o právničke biskupov. Prečo je to zvláštne?

Pretože to bolo jedno z mojich najkratšie trvajúcich zamestnaní. Viem si predstaviť, že to ľudí zaujme, kto nám to tam ide. Takže rozumiem logike, prečo ma médiá označili za právničku biskupov. Asi by som si na mieste novinárov tiež vybrala do titulku to najkontroverznejšie zamestnanie.

Považujete to za kontroverzné zamestnanie?

Nepovažujem. Ale viem si predstaviť, že určitá časť populácie môže mať s týmto zamestnaním spojenú negatívnu konotáciu.

Informáciu, že ste pracovali pre KBS, ste si zmazali zo svojho životopisu na sociálnej sieti LinkedIn. Prečo?

Nie je to uvedené medzi bývalými zamestnaniami? Ak nie, tak je to chyba, musím si to opraviť. (Brixová si po rozhovore túto informáciu do životopisu doplnila – pozn. aut.)

Ako sa človek stane šéfkou legislatívy biskupov?

V tom čase som pracovala v Bruseli a premýšľala som, že by som sa presťahovala na Slovensko. Plánovala som svadbu a s budúcim manželom sme uvažovali, kde by bolo mladej rodine lepšie. Moja práca v Bruseli bola časovo veľmi náročná. Dozvedela som sa o možnosti pracovať pre KBS, zvážila som ju a povedala som si, že do toho pôjdem.

Kedy to bolo?

Pred štyrmi alebo piatimi rokmi. V KBS som pracovala asi desať mesiacov, potom som odišla na materskú dovolenku.

V Bruseli ste pracovali pre konzervatívnu kresťanskú advokačnú organizáciu ADF International, ktorej hlavným cieľom je obrana „náboženskej slobody, nedotknuteľnosti ľudského života, slobody slova, manželstva a rodiny“. Pracovali ste na konkrétnych prípadoch?

O konkrétnych prípadoch zrejme nemôžem hovoriť. Mojou pracovnou náplňou bola téma zladenia pracovného a osobného života žien a matiek – nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách, lebo je to celosvetový problém. Pracovala som v oblasti, ktorá sa týka surogátneho materstva. Surogácia nám prekážala, pretože podľa nás je pri nej žena využívaná ako objekt, nie ako človek a osoba s ľudskou dôstojnosťou. Venovala som sa aj európskemu právu, ktoré som študovala.

V rozhovore pre Postoj ste povedali, že práca ADF International sa dá vnímať aj ako lobing, pretože ste o viacerých témach hovorili s poslancami europarlamentu, organizovali im prednášky. Ako vyzerala vaša práca lobistky v Európskom parlamente?

Úplne bežne, ako práca lobistu v každej neziskovej organizácii, ktorá tam pôsobí. Nebolo tajomstvom, že v Bruseli pôsobíme, každý si nás mohol vyhľadať a osloviť nás. Ak mal niekto záujem o spoluprácu, povedali sme mu, akými spôsobmi mu vieme pomôcť, sledovali sme, čo sa deje v europarlamente, v Komisii. Vydávali sme odporúčania k hlasovaniam, stanoviská k výstupom.

Takže vás napríklad konzervatívny europoslanec oslovil a požiadal vás, aby ste mu vysvetlili tému surogátneho materstva a prečo je to podľa vás problematické?

Áno, pýtali sa nás, prečo s tým nesúhlasíme a či by sme im k tomu nemohli pripraviť podklady. Nešlo však len o konzervatívnych poslancov. Boli aj témy, na ktorých sme sa vedeli dohodnúť s ľuďmi z celého politického spektra. Takou témou je aj surogátne materstvo. Je to aj feministická téma, pretože ženy nie sú objekty, nie sú inkubátory. Ani deti nie sú objektom.

Iná teória však hovorí o tom, že žena má právo rozhodnúť sa, či chce otehotnieť a vynosiť niekomu dieťa.

Áno, je to komplikovaná téma.

Prečo ste sa rozhodli odísť od biskupov a stať sa šéfkou odboru rovnosti žien a mužov?

V čase, keď sa zverejnil oznam o výberovom konaní, som si aktívne hľadala prácu, ale v úplne inej oblasti. Niekde, kde by som si vedela vyčistiť hlavu. Ak by mi známa nepovedala, že takáto možnosť existuje, ani by som na to neprišla. Potom som si však povedala, že vzhľadom na moje vzdelanie, profesionálne skúsenosti aj životné skúsenosti ako ženy a matky dvoch detí, ktorá bola na rodičovskej dovolenke a hľadala si prácu, by som sa na túto prácu mohla hodiť.

Oľga Pietruchová svoj odchod z odboru vysvetľovala aj silnejúcim vplyvom katolíckej cirkvi na ministerstve. Povedala: „Ministerstvo pod vedením ‚posledného križiaka‘ mení spätne naše odborné stanoviská a núti všetkých akceptovať pripomienky Konferencie biskupov Slovenska, ktorá sa snaží pojem rodovej rovnosti úplne vymazať zo slovníka.“ Je to tak?

Neviem sa vyjadriť k tomu, čo bolo pred mojím nástupom. Ak k nám prídu nejaké pripomienky, nebudeme ich hodnotiť podľa toho, kto ich poslal, ale podľa ich obsahu. Či už to bude KBS, alebo Aspekt. Toto viem garantovať. Neviem, čo sa dialo v minulosti. Neviem zhodnotiť, či boli pripomienky KBS prijaté len preto, lebo ich podali biskupi. Ale ak to tak bolo, nepovažujem to za správne. Odteraz sa však pripomienky nebudú hodnotiť podľa odosielateľa, ale podľa obsahu.

Ako šéfka legislatívy KBS ste mali na starosti aj pripomienkovanie zákonov. Nebude pre vás teraz náročné stavať sa k pripomienkam KBS nestranne?

Každý máme nejakú pracovnú profesionálnu minulosť a musíme sa vedieť odosobniť. Očakáva sa to odo mňa a bolo by veľmi neprofesionálne, ak by som to neurobila. Je to aj veľmi ľahko odkontrolovateľné, pretože proces schvaľovania pripomienok je verejný. Rátam aj s verejnou kontrolou.

Na druhej strane, každý prichádza do práce z nejakého prostredia, liberálnejšieho alebo konzervatívnejšieho, takže je možné, že postoje KBS vám budú prirodzene bližšie.

Nie som na odbore sama. Mám tu veľmi šikovných kolegov, ktorí pôsobili ešte počas minulého vedenia. Viem si predstaviť, že bude existovať vzájomná kontrola aj búrlivá diskusia. A vďaka Bohu za to. Takýmto spôsobom budeme vedieť pokryť celé spektrum spoločnosti, aj to konzervatívne. Všetci sme sem prišli s vlastným videním sveta a s rôznymi hodnotami, čo je svojím spôsobom skvelé.

Plánujete si na ministerstvo niekoho priniesť?

Ešte neviem. Ak nám bude niekto chýbať, stavy doplníme podľa zaužívaných postupov ministerstva.

Mal by byť podpis spod Istanbulského dohovoru stiahnutý?

Áno.

Prečo?

Pretože to nie je dohovor, ktorý by v slovenskom kontexte riešil problémy týraných žien a domáceho násilia.

Aký rozdiel je medzi tým, či náš podpis pod dohovorom je alebo nie je?

Keď podpíšete medzinárodnú zmluvu, a nemusíte ju ani ratifikovať, vyplývajú vám z podpisu určité povinnosti. S týmto dohovorom by to nebol problém, ale v zásade nemôžete robiť nič, čo by bolo v rozpore s predmetom alebo účelom zmluvy.

Predmetom a účelom Istanbulského dohovoru je ochrana žien pred domácim násilím. Sama ste povedali, že pri tomto dohovore by to nebol problém.

Nebol. Ale tým, že je v súčasnosti Istanbulský dohovor medzinárodným nástrojom, ktorý spoločnosť tak silno polarizuje, a zároveň v ňom nevidím žiadnu pridanú hodnotu v pomoci týraným ženám, prikláňam sa k tomu názoru, že by sme mali podpis stiahnuť.

Pre Slovensko by sa však nič nezmenilo, ak by podpis stiahnutý nebol.

Istanbulský dohovor sa viaže k premise, že násilie medzi mužmi a ženami je prejavom historicky nerovnocenného rozdelenia sily medzi ženami a mužmi. Ja s tým nesúhlasím. Je to jeden z dôvodov, nie jediný dôvod. Ak by sme stiahli podpis, vieme vydať signál, že nerovnoprávnosť medzi mužmi a ženami nie je jediným dôvodom, prečo sú ženy týrané. Ak sa však zameriame len na tento jediný dôvod, násilie na ženách neodstránime.

Dohovor hovorí o nerovnocennom rozdelení síl medzi mužmi a ženami preto, lebo v nepomerne väčšej miere zasahuje ženy.

Áno, ale ten dôvod nie je správny. Je veľká škoda, že sa Istanbulský dohovor obmedzil len na nerovnoprávnosť medzi mužmi a ženami. Obete domáceho násilia totiž v jednom prieskume uviedli nerovnosť medzi mužmi a ženami ako štvrtý alebo piaty dôvod, prečo sa podľa nich stali obeťami. Predbehli ju žiarlivosť, alkoholizmus, zlá finančná situácia, osobnostné charakteristiky partnera. Tieto všetky veci musíme vziať do úvahy, aby sme spoločnosť dokázali postupne vyliečiť z domáceho násilia.

Dôvody, ktoré ženy menovali, však nemusia byť primárnym dôvodom domáceho násilia. Človek, ktorý pije, nemusí byť agresívny.

Samozrejme. A dokonca by som si dovolila tvrdiť, že v každej jednej domácnosti, kde sa objavilo domáce násilie, je jeho primárny dôvod úplne iný. V jednej domácnosti to môže byť to, že muž nepovažuje ženu za seberovnú, v druhej to, že muž je psychopat.

Prečo potom domáce násilie zasahuje väčšinou ženy a nie mužov?

Pretože ženy majú inú telesnú stavbu. Existuje skvelá kniha od Američana Lundyho Bancrofta, ktorá opisuje, že ženy vzhľadom na svoju fyzickú konštitúciu nedokážu vytvoriť takú atmosféru hrôzy, ako dokáže muž. Samozrejme, existujú aj fyzicky silné ženy, ktoré doma takúto atmosféru dokážu vytvoriť. Preto ženy týrajú skôr inými spôsobmi – psychicky, verbálne, emocionálne. Muži týrajú najmä fyzicky.

Prečo potom aj psychické a ekonomické násilie zasahuje viac ženy?

Neviem vám teraz konkrétne povedať, prečo je to tak. Ale viem vám povedať, že by to tak nemalo byť.

V roku 2018 ste pre denník Postoj napísali dva texty, v ktorých opisujete, prečo by Slovensko nemalo ratifikovať Istanbulský dohovor. Tieto texty ste písali ako zamestnankyňa KBS?

Áno, bola som vtedy na rodičovskej dovolenke.

Nikde ste to však neuviedli. Je férové napísať dva texty o agende svojho zamestnávateľa, ale nespomenúť, že pracujete pre KBS?

Viem si predstaviť, že by to tam malo byť spomenuté. Nikdy som sa na to takto nepozerala a v nadväznosti na tento rozhovor na to viem upozorniť a vieme to tam doplniť.

V týchto textoch opisujete, že ratifikácia Istanbulského dohovoru môže viesť k tomu, že manželstvo muža a ženy bude chápané ako rodový stereotyp, ktorý treba odstrániť. Naozaj si myslíte, že Istanbulský dohovor môže byť dôvodom na zánik manželstva?

Na to, ako sa Istanbulský dohovor bude vykladať, nemáme dosah, pretože to bude robiť výbor Rady Európy GREVIO. Správy GREVIO naznačujú, že existujú isté interpretácie, ktoré by boli pre našu spoločnosť neprijateľné. V texte spomínam napríklad Albánsko a Dánsko. Albánsko je považované za silne patriarchálnu krajinu a Dánsko je považované za krajinu, kde je rodová rovnosť oveľa vyššia. Napriek tomu je tam rovnaká miera domáceho násilia a násilia na ženách. GREVIO to interpretoval tak, že Albánsko by malo pracovať na zvyšovaní povedomia o rodovej rovnosti, a to aj napriek tomu, že to Dánsku vôbec nepomohlo.

Tu však ide o rovnaký paradox, ktorý sa objavuje v škandinávskych krajinách. Rodová rovnosť je v Škandinávii vysoká, ale v štatistikách zároveň dosahujú aj vysokú mieru domáceho násilia. No je to aj preto, lebo ženy tu vnímajú násilie citlivejšie.

Áno, rozdiel môže byť aj v tom, že v iných krajinách násilie nehlásia. Ale ak násilie nie je zaznamenané, neznamená to, že neexistuje. Ženy sa len možno nemajú na koho obrátiť.

To môže byť aj prípad Albánska.

Áno, môže byť. V každom prípade, nie sme to my, kto bude Istanbulský dohovor vykladať. Takže by som minimálne pripustila, že v budúcnosti môžu nastať určité interpretácie Istanbulského dohovoru, ktoré môžu byť pre našu spoločnosť problematické alebo neprijateľné. Nehovorím, že sa to musí stať, ale tá možnosť tu existuje.

Napríklad zánik manželstva?

Je to veľmi extrémny príklad. Ale tá možnosť tu je.

Nie je to strašenie ľudí, ak použijete v texte takúto extrémnu interpretáciu nejakého dohovoru a tvrdíte, že môže spôsobiť zánik manželstva?

Nie som si istá, či som to takto naformulovala.

V texte ste napísali: „Chápanie manželstva ako životného spoločenstva jedného muža a ženy môže byť v zmysle ID chápané ako ‚zvyklosť založená na stereotypných rolách‘, ktorú treba odstrániť.“ Naozaj si myslíte, že dôjde k zániku manželstva?

Nie, nemyslím si to. Ale môže dôjsť k viacerým problematickým interpretáciám Istanbulského dohovoru, pretože na to dáva priestor. Nemyslím si, že je správne, aby akákoľvek právna norma dávala priestor na problematickú interpretáciu, keď nemáme žiaden dosah na to, ako bude interpretovaná.

Jedným z dôvodov nerovnosti mužov a žien je podľa vás aj stigmatizácia materstva. Tvrdíte, že „práca v domácnosti je bežným terčom výsmechu“, a preto sa nečudujete, že tak málo mužov chce ostať na materskej dovolenke. Stretli ste sa ako matka s výsmechom?

Slovenská spoločnosť vo všeobecnosti predpokladá, že gro starostlivosti o deti a domácnosť bude na žene. Ak sa žena rozhodne zostať doma s deťmi, je to úplne v poriadku. To, že dostáva veľmi nízky príspevok od štátu a je finančne závislá od partnera, je tiež v spoločnosti úplne akceptované. Ale ak sa pre to rozhodne muž, tak je terčom výsmechu. Od svojej rodiny, kamarátov. Keďže táto neplatená práca nie je spoločnosťou považovaná za rovnocennú, naozaj sa nečudujem, že tak málo mužov sa rozhodne ísť na rodičovskú dovolenku. Mali by byť vytvorené také podmienky, aby sa konkrétne ženy a muži mohli úplne slobodne rozhodnúť, kto chce na rodičovskej zostať.

Na začiatku ste spomínali, že vás na odbor priviedla aj vaša životná skúsenosť. Mali ste niekedy pocit, že ste boli ako žena znevýhodnená?

Ako žena s dvoma malými deťmi som nevedela, ako si nájdem prácu. A to som na tom ešte pomerne dobre. Nevedela som si predstaviť, ako zamestnávateľovi na pohovore vysvetlím, že mám dve malé deti, s ktorými budem musieť byť doma, keď budú choré. Ako mu vysvetlím, že za tento plat nemôžem pracovať, pretože si zaň nebudem môcť dovoliť ani škôlku a už vôbec nie jasle. Konkrétne som sa s priamou diskrimináciou nestretla. No stretli sa s ňou moje kamarátky a známe. Jedna dostala automaticky nižší plat len preto, lebo je žena a musí dokázať, že na tú pozíciu má, pričom muž je automaticky živiteľ rodiny a má dostať viac peňazí. Až príliš často sa stáva, že muž je považovaný za živiteľa rodiny a automaticky mu dajú vyšší plat. Nehovorím, že je zlé, aby mal živiteľ rodiny vyšší plat, a je dobré, že sa o to zamestnávatelia zaujímajú. Ale aj ženy môžu byť živiteľkami rodiny či samoživiteľkami.

Kritizujete aj nedostatok škôlok, flexibilných úväzkov pre matky a otcov, platovú nerovnosť, chcete znižovať množstvo domáceho násilia. V čom bude vaša agenda odlišná od agendy vašej predchodkyne?

Nechcela by som sa teraz vyjadrovať ku konkrétnym riešeniam ani ku konkrétnej agende. Nerada by som sa vyhraňovala voči práci mojej predchodkyne, pretože vidím, aká je ťažká. Zrejme však nebudeme zvyšovať povedomie o rodovej rovnosti, pretože si myslím, že ženy na Slovensku majú oveľa pálčivejšie problémy – chudobu, násilie, nemožnosť zamestnať sa, nemožnosť rokovať o svojom plate…

Toto všetko sú témy, ktoré patria pod agendu rodovej rovnosti.

Áno, ale nebudem usporadúvať kampane o zvyšovaní rodovej rovnosti. Budem hľadať konkrétnejšie riešenia.

Minister práce Milan Krajniak zo Sme rodina zmenil názov odboru rodovej rovnosti na odbor rovnosti žien a mužov. Bol to podľa vás dobrý krok?

Necítim sa v pozícii hodnotiť kroky nášho ministra. Ale ak zmena názvu prispeje k tomu, že verejnosť bude tomuto odboru lepšie rozumieť a bude k nej bližšie, tak to považujem za veľké plus.

Vo svojich textoch tvrdíte, že slovné spojenie rodová rovnosť by sa nemalo používať, pretože mnoho ľudí slovo rod „vníma ako gramatickú kategóriu či ľudské pokolenie“. Naozaj si myslíte, že si ľudia spájajú slovné spojenie rodová rovnosť aj so slovenčinou alebo so šľachtickými rodmi?

Ľudia slovo rod nemusia chápať. Ak by som mala použiť pojem rovnosť medzi mužmi a ženami namiesto rodovej rovnosti, urobím to, aby mi ľudia lepšie rozumeli.

Viaceré medzinárodné inštitúcie majú pojem rodová rovnosť vo svojom názve. Napríklad Európsky inštitút pre rodovú rovnosť (EIGE) alebo Komisia pre rodovú rovnosť, ktorá patrí pod Radu Európy. Ako k nim budete pristupovať?

Tak, ako sa k nim pristupovalo doteraz. V súlade s európskym právom, s medzinárodným právom a v súlade so slovenskou legislatívou. Primárne právo Európskej únie hovorí o rovnosti mužov a žien, slovo rodová rovnosť sa v ňom nevyskytuje. V súlade s primárnym právom EÚ znamená „gender equality“ rovnosť medzi mužmi a ženami. V tomto kontexte nepovažujem za problém, aby sa výraz rodová rovnosť používal.

Prečo si na sociálnej sieti LinkedIn uvádzate, že ste šéfkou „gender equality department“, teda odboru rodovej rovnosti, a nie odboru rovnosti mužov a žien?

Pretože v angličtine sa slovo gender stále bežne používa aj ako synonymum pohlavia, takže v tom nevidím problém. Aj primárne právo EÚ chápe pojem „gender equality“ ako rovnosť medzi mužmi a ženami. V slovenčine budem používať preklad „rovnosť medzi mužmi a ženami“, pretože si myslím, že mu verejnosť oveľa lepšie rozumie a neskrýva sa v ňom žiadna ideologická konotácia.

Ako budete pristupovať k medzinárodným dokumentom, ktoré obsahujú pojem gender, ako napríklad Dohovor o násilí a obťažovaní od Medzinárodnej organizácie práce? Ako ho budete prekladať?

To závisí od kontextu. Ak bude synonymom pohlavia, tak ako pohlavie, ak bude chápaný ako sociálny konštrukt, vtedy slovo pohlavie nebude vhodné.

Ako vtedy slovo gender preložíte?

Vtedy sa použije slovo rod. A použije sa napríklad poznámka pod čiarou. Lebo nie vždy slovo gender v medzinárodných dokumentoch znamená pohlavie. Mali by sme v tom urobiť poriadok, aby aj bežná verejnosť rozumela tomu, kedy sa hovorí o pohlaví a kedy o rode. Aj v niektorých medzinárodných dohovoroch je v tom zmätok a nie je jasné, o čo ide.

Slovo rod teda budete používať.

Áno, keď to bude nevyhnutné a keď to bude vychádzať z kontextu. Jediná platná definícia rodu v medzinárodnom práve je momentálne synonymum pohlavia. Chápem, že v tom množstve právnych dokumentov nižšej právnej sily alebo záväzných právnych dokumentov sa slovo rod spomína ako sociálny konštrukt, ale tieto dokumenty pre nás nie sú záväzné.

Slovo rod sa spomína aj v slovenskom antidiskriminačnom zákone, takže už je aj v našej legislatíve.

Áno, ale myslím, že by sme to potrebovali vyriešiť nejakou definíciou.

V európskych inštitúciách sú zastúpené krajiny, ktoré brzdia politiku rodovej rovnosti. Ide napríklad o Rusko, Poľsko alebo Maďarsko. Budete tieto krajiny vnímať ako prirodzených spojencov?

Ako prirodzených spojencov budem vnímať tých ľudí, s ktorými si nájdeme spoločné ciele. V žiadnom prípade nebudem ľudí diskvalifikovať alebo ich favorizovať podľa toho, z akej sú krajiny.

Nejde o ľudí, ale o politiku niektorých krajín.

Nepoznám ich dôvody a neviem, akými konkrétnymi spôsobmi to robia. Viem si však predstaviť, že sa s nimi na niečom zhodneme a na niečo budeme mať odlišný názor. Nechcela by som Slovensko alebo seba teraz vsúvať do jedného alebo druhého tábora.

Je problémom, že Európsky inštitút pre rodovú rovnosť (EIGE) má vo svojom názve slovo rod?

Pre mňa nie, pretože tomu rozumiem. Ale viem si predstaviť, že pre niekoho to môže byť problém. Bolo by jednoduchšie, ak by to bol Európsky inštitút pre rovnosť mužov a žien, považovala by som to za oveľa ľahšie pochopiteľné pre širokú verejnosť. Ale neviem, či je správne meniť zaužívané názvy medzinárodných a európskych inštitúcií.

Vo svojom prvom rozhovore po nástupe do funkcie ste skritizovali Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie. Podľa vás na nej pracujú študentky, ktoré znejú bezradne a volajúce ženy nechávajú na linke hodiny čakať. Odkiaľ máte tieto informácie?

Z rozprávania konkrétnych žien, ktoré sa obrátili na linku, viem, že prístup nebol vždy ideálny, čo musíme zmeniť. Ani jedna telefonujúca žena nesmie mať pocit, že jej pracovníčka linky nedôveruje či ju spochybňuje. Národná linka pre ženy zažívajúce násilie je nesmierne dôležitá, a preto musí fungovať perfektne. Je to veľmi často prvé miesto, kam sa týraná osoba obráti a kde musí mať pocit bezpodmienečného prijatia.

Všetky zamestnankyne majú magisterský titul a prešli špeciálnym školením, nie sú študentkami. Robili sme z linky reportáž a zamestnankyne tam volajúce ženy nenechávali hodiny čakať.

Nechcem hovoriť, že takto to na linke vo všeobecnosti funguje. Ďakujem všetkým ženám, ktoré tam pracujú, je to veľmi náročná práca. Nechcela som sa nikoho dotknúť. Len, bohužiaľ, mám konkrétnu skúsenosť s tým, že takto to bolo. Je to zrejme aj preto, lebo táto linka je pravdepodobne podfinancovaná. Mali by tam byť minimálne dvaja ľudia, ktorí sa striedajú. Nemala by tam byť len psychologička, ale aj právnička. Aby ženy, ktoré tam zavolajú a majú desať minút dovtedy, kým im partner vezme telefón, tak aby za ten čas dostali čo najviac informácií, ktoré v danom momente potrebujú. Nechcem povedať, že linka v súčasnosti nefunguje správne, len chcem, aby fungovala ešte lepšie.

Linka však nepatrí pod váš odbor. Ako to chcete urobiť?

Verím, že moje kolegyne a kolegovia, ktorí pracujú v útvare, ktorý má túto linku na starosti, budú otvorení diskusii a budeme vedieť dosiahnuť nejakú zmenu.

Už ste o tom s nimi hovorili?

Ešte nie, som tu tretí deň.

Na vašu kritiku linky nijako nezareagovali?

Po tom, čo ste mi povedali, by som im pravdepodobne mala zavolať a povedať im, že ak to vyznelo príliš kriticky, nemyslela som to až tak a ich prácu si veľmi cením.

V tlačovej správe ste uviedli, že nie ste až taká konzervatívna, pretože „podporujete každú zmenu v Občianskom zákonníku, ktorá ľuďom rovnakého pohlavia uľahčí spolunažívanie“. Zároveň však nie ste za prijatie registrovaných partnerstiev. Čo si teda máme pod tými zmenami predstaviť?

Čokoľvek, čo im uľahčí spolunažívanie. Konkrétne zmeny by som prediskutovala so zástupcami organizácií, aby som zistila, čo je pre nich najurgentnejšie. Každý človek má podľa mňa právo zariadiť si život tak, ako chce. Akurát by som to nenazývala registrovaným partnerstvom, pretože mám voči nemu výhrady.

Aké?

Naše medzinárodné záväzky nám neumožňujú vytvoriť registrované partnerstvo, ktoré by nedisponovalo všetkými právami, ktorými disponuje manželstvo. Neexistujeme totiž v právnom vákuu, je tu Súdny dvor EÚ v Luxemburgu a Európsky súd pre ľudské práva, ktoré by postupne rozhodli, že registrovaným partnerstvám musia byť priznané tie isté práva ako manželstvu.

Prečo nie ste za to, aby mohli lesby alebo gejovia vstúpiť do manželstva?

Pretože dieťa má právo na matku aj na otca a má právo vyrastať v kompletnej rodine. Chápem, že to niekedy nie je možné a niektoré životné situácie sú zložité, nechcela by som však umelo vytvárať situácie, keď budú deti vyrastať bez matky alebo bez otca.

V súčasnosti už niektoré deti vyrastajú v rodinách, v ktorých sa o ne starajú dve ženy alebo dvaja muži. Nebolo by správne uznať obe osoby za ich rodičov, aby mali rovnaké práva? Dnes totiž môže mať rodičovské práva len jeden z rodičov a často sa bojí, že ak by sa mu niečo stalo, druhá osoba ich nemá.

Viem si predstaviť, že aj toto by sa dalo nejakým spôsobom ošetriť. Mojou hlavnou výhradou je, že dieťa má právo na otca aj matku a neexistuje právo na dieťa. Sú situácie, ktoré v živote vzniknú a v ktorých ľuďom treba pomôcť. Napríklad máme pomôcť osamelým matkám, osamelým otcom, pomáhať rodinám v ťažkej životnej situácii. Ale nechcela by som umelo vytvárať situácie, v ktorých dieťa žije len s matkou alebo s otcom.

To nie sú umelo vytvárané situácie, deti už dnes v takýchto rodinách žijú.

Chcela by som, aby bola ako štandard prezentovaná rodina, v ktorej má dieťa otca aj matku. Ostatné situácie by sa mali nejakým spôsobom ošetriť a takýmto rodičom pomáhať, ale nemali by byť prezentované ako ideál.

Ako majú vaše slová vnímať deti, ktoré vyrastajú v rodinách, kde ich vychovávajú dve ženy alebo dvaja muži…

…alebo deti, ktoré vychováva slobodná matka, deti, ktoré vychováva otec, alebo deti, ktoré vyrastajú v prostredí domáceho násilia…

Chcete porovnávať výchovu detí dvoma ženami s domácim násilím?

To v žiadnom prípade, určite nie. Len som tým chcela povedať, že život prináša rôzne situácie, nie všetky ideálne, a treba sa s tým nejakým spôsobom vyrovnať a ošetriť ich. Ideálnou situáciou pre dieťa podľa mňa je, keď vyrastá v rodine s otcom a matkou. Nie v rodine, kde sa pije, kde otec detí týra svoju manželku, ale v láskyplnej milujúcej rodine.

Oľga Pietruchová po odchode z ministerstva povedala, že podľa nej „odbor so svojím názvom a náplňou neprežije“. Názov sa už zmenil, zanikne aj jeho náplň?

Dúfam, že pani Pietruchovú pozitívne prekvapíme a nielenže nezanikneme, ale v tejto oblasti urobíme aj veľa práce.

Zuzana Brixová (1987)

Vyštudovala právo na Univerzite Komenského a na univerzite KU Leuven v Belgicku. Pracovala ako šéfka oddelenia legislatívy a európskych záležitostí v Konferencii biskupov Slovenska a pre konzervatívnu kresťanskú organizáciu ADF International v Bruseli. Ako právna poradkyňa pracovala aj na ministerstve spravodlivosti a vo firme Kegg, ktorá vyrába pomôcky pre ženy na meranie plodných a neplodných dní.