Hovorca záchranárov: Som si istý, že zdravotníci bulvár k nehodám nevolajú

BORIS CHMEL (41) pracoval ako reportér a moderátor v televízii TA3, STV a SRo, písal pre SME či editoval pre Pravdu. Pred vyše troma rokmi sa stal hovorcom zdravotníckych záchranárov. Novinári by mali k reportážam z miest, kde došlo k tragickým udalostiam, pristupovať s rešpektom a empatiou, myslí si.

Čo si ako prvé pomyslí hovorca záchranárskeho dispečingu, keď sa dozvie, že v Slovenskom raji padol vrtuľník so záchranármi na palube? Prežívate to alebo si už automaticky chystáte odpovede pre novinárov, ktorí začnú volať?
Prvý moment je aj u mňa šok, niekedy naozaj ani ja neverím, že sa niečo také stalo. Trvá mi pár sekúnd, kým takúto správu spracujem, a až následne zisťujem informácie z krajského operačného strediska, aby som mal aspoň základnú predstavu, kde sa stalo, čo sa stalo, koľko je zranených. Popritom však stále myslím na ľudí, ktorí tam pomáhajú. Je to ťažké nielen pre mňa, ale aj pre ostatných záchranárov, či už na dispečingu, alebo na mieste. No nad vecou nás drží fakt, že za každým strateným životom je množstvo takých, ktoré sa podarí zachrániť.

Hovorcom ste štvrtý rok. Ktoré nešťastie ste prežívali najviac?
Najviac vám v pamäti zostane to, čo sa stalo naposledy, zrejme teda pád vrtuľníka so záchranármi. To je niečo, čo sa neudialo dlhé roky. No a, samozrejme, veľké tragédie a nehody s hromadným postihnutím, ako bola vlaňajšia nehoda autobusu s deťmi na diaľnici D1 či pád mosta pri Kurimanoch. Nešťastia, ktorým by sa možno aj dalo predísť, ak by ľudia viac dbali o svoje okolie či boli pozornejší.

Čo je vlastne vašou prácou? Od koho získavate informácie?
Možno si ľudia ani neuvedomujú, koľko denne riešime udalostí. Každý deň máme na linke 155 približne tritisíc telefonátov z celého Slovenska, no nie ku každému musí ísť záchranka. Priemerne to vychádza na tisíctristo výjazdov. Ku mne sa dostávajú väčšinou len väčšie nešťastia. Ak sa udeje hromadná nehoda alebo napríklad ak zasiahne blesk viacerých ľudí. Vtedy ma kolegovia z krajov informujú. Kým oni vysielajú posádku na miesto, ja čakám na ďalšie informácie. Zásah trvá približne dve hodiny, záchranári musia pacientov ošetriť, zastabilizovať a previezť, až potom mi hlásia dodatočné informácie. Stáva sa mi, že už predtým dostávam otázky novinárov, ale všetky informácie mávam až po dvoch-troch hodinách.

Čo novinárom môžete povedať?
V momente zásahu nevieme, o koho ide, záchranári na mieste neriešia, ako sa zranení volajú alebo kto sú ich príbuzní. Až následne určíme pohlavie, vek a zranenia. Nie sú to podrobnosti, maximálne ide o prvotné diagnózy, o ktorých môžem informovať médiá. Všetko ostatné vedia až lekári v nemocniciach, ktoré môžu médiá informovať len so súhlasom pacienta.

Pred niekoľkými dňami vyvolal debatu spôsob, akým súkromné televízie a bulvárne médiá informovali o prípade dievčatka, ktoré zomrelo v aute. Sledovali ste tú diskusiu?
Nevidel som reportáž Markízy, videl som len Joj, ale diskusiu som sledoval.

Aký pocit ste z týchto správ mali?
Keď niekto informuje o takýchto veľkých tragédiách, mal by k tomu pristupovať s rešpektom a empatiou. Ľuďom, ktorých nešťastie postihne, ale aj ich príbuzným, sa v okamihu zmení život. Nikto z nich takéto niečo nečakal ani vo sne a často nevedia, ako udalosť spracovať, nieto ešte zareagovať. To, čo sme videli v médiách, nie je trendom, ktorý by tu bol tento alebo minulý týždeň. Už niekoľko rokov vidím, že reportéri oslovujú príbuzných a okoloidúcich, a pamätám si aj reportáže, keď príbuzní dobrovoľne odpovedali, aj keď ich nikto nenaháňal. Postoj médií k zobrazovaniu nešťastí a tragédií sa jednoducho zmenil.

Prečo je to tak?
Je to spojená nádoba. Diváci si televízie pustili k sebe domov, veď si stačí len všimnúť, koľko domáceho spravodajstva je nakrúteného podľa podnetov od ľudí, ktorí sa sami ozvali so svojím tipom či problémom. Ľudia si televízie pustili k sebe do obývačky, a tie od nich potom prirodzene očakávajú, že im ukážu nejaké emócie. Takto sa k emotívnejšiemu posúva celé televízne spravodajstvo.

Vy sám ste pracovali ako televízny reportér. Bolo to tak aj vtedy?
To už je pár rokov, možno päť alebo šesť. Mám pocit, že vtedy bolo spravodajstvo viac zamerané na fakty, teraz je zamerané skôr na emóciu. Nechcem byť ten ufrflaný človek, čo po odchode z médií hovorí, aké to kedysi bolo lepšie, lebo takíto ľudia sú skôr na smiech. No teraz je to tak, ako hovorím. Možno čas ukáže, či sa spravodajstvo naozaj celé posunie len k emóciám, alebo vráti k faktom.

Dobre, skúsme to takto. Ste človek, ktorý má skúsenosti z televízie aj z toho, ako komunikovať tragické udalosti. Ako by mala vyzerať reportáž o tragédii, ako sa stala v Nitre? Čo by v nej malo byť a čo, naopak, nie?
Myslím, že spravodajská reportáž má osloviť všetky strany, otázka je skôr načasovanie. Nechcem zasahovať do etických kódexov jednotlivých redakcií, každá ho má nastavený podľa seba. Ale keď reportér vie, že pozostalý je v šoku, musí rátať s tým, že v tej chvíli sa nedozvie nič. Relevantnejšie preto je osloviť ho možno neskôr, o týždeň, napríklad keď musí ísť na výsluch počas vyšetrovania takejto udalosti. No je to aj otázka zobrazovania nešťastí. Keď som robil v televízii ja, neobjavovali sa detaily z nehôd, používali sa len celkové a široké zábery. Zdá sa mi inak, že v tomto sa štandard ešte ako-tak drží a televízie napríklad neukazujú telá obetí.

Nebol už v čase, keď ste robili v televízii vy, tlak typu – nájdime nejakú emóciu, poďme s tou kamerou bližšie?
Nie, ako som povedal, vtedy sme sa naozaj sústredili skôr na fakty. Teraz sa to posunulo, no ja sa v tom snažím nájsť aj nejaké pozitíva, a tie vidím v prevencii. Všetko má svoje hranice, ale je pravda, že reportáže o nešťastiach podnecujú aj debatu o prevencii pred nimi. Dnes sme mali napríklad veľmi náučný text o tom, ako sa správať pri bleskoch. Škoda, že si na ňu väčšinou médiá spomenú až po tom, čo sa nejaké nešťastie stane, ako to bolo napríklad teraz s tragédiou v Kluknave.

Aby sme neboli kritickí len k televíziám – ako ste sa pozerali na to, keď bulvár začal pri detských obetiach zverejňovať ich fotografie a celé mená?
To je, samozrejme, za čiarou. Každá redakcia si je strojcom svojho šťastia sama. Nevidím do toho, ako fungujú, nebol som nikdy v bulvárnom médiu, a preto neviem ani povedať, či to takto, nie šťastne, fungovalo vždy.

Ako sa pri nehodách vlastne informujú pozostalí? Snažia sa záchranári predchádzať tomu, aby sa o nešťastí nedozvedeli práve z médií?
My sme mimo tohto diania. Záchranári pri zásahu neriešia, o koho ide, zisťuje sa to až následne. Príbuzných informuje policajný zbor, aj preto, že záchranári nemajú právo skúmať doklady obetí.

Čo ak sú pozostalí priamo na mieste? Čo je úlohou záchranárov?
Pri takýchto situáciách voláme organizáciu Modrý anjel, kde sú aj lekári, aj psychológovia, ktorí vedia v takýchto kritických situáciách ľuďom pomôcť. Pôsobia na celom Slovensku, takže vedia na miesto nešťastia prísť a psychologickú podporu zobrať pod seba.

No stáva sa, že ešte skôr ako Modrý anjel sa na miesto nešťastia dostanú novinári z televízií či bulváru. Veľmi jednoduchá otázka – ako je možné, že tam bývajú tak rýchlo?
Na to mám niekedy ťažké srdce aj ja, lebo často sa dozviem o nehodách najskôr od novinárov. Pripisujem to tomu, že redakcie dnes využívajú čitateľské tipy, telefónne linky alebo výzvy typu „som reportér“. Stáva sa dokonca, že človek, ktorý vidí nehodu, nezavolá najskôr na tiesňovú linku a nesnaží sa zistiť, čo sa stalo, a poskytnúť prvú pomoc, ale hneď volá tip do redakcií a z miesta odíde. Takto by sa, myslím, ľudia správať nemali, no je to čím ďalej viac rozšírené.

Ste presvedčený, že ide vždy o čitateľské tipy?
Ja sa stretávam s čitateľskými tipmi, aj keď asi viem, kam smerujete…

Smerujem k tomu, či ste sa nestreli s tým, že by bulvár platil za tipy ľuďom na záchranárskom dispečingu.
Predstavte si situáciu, že máte nehodu a niekoľko zranených a za chrbtom máte mať kamery a fotografov. Záchranári potrebujú na svoju prácu priestor a pokoj, nie ľudí, ktorí sa na nich pozerajú. Často sú preto voči novinárom skôr nepriateľsky naladení. Miesto nehody nie je operačná sála, ale terén, kde zásah nikdy nie je jednoduchý. Aj preto si dovolím za záchrannú zdravotnú službu povedať, že by našej práci bolo skôr na škodu, ak by sme si k nej sami volali novinárov.

Toto viete povedať aj za pracovníkov, ktorí sú na dispečingu?
Určite áno. Viem, že sa o tipoch pre bulvár hovorí, aj keď skôr v súvislosti s niekým iným, no moja skúsenosť je, že zdravotníci by išli sami proti sebe, keby niečo takéto robili. To nie sú ľudia, ktorí by sa potrebovali vidieť vo večerných správach, akí sú hrdinovia.

Naznačili ste, že novinári občas na mieste nešťastia prekážajú. Je to tak aj so zvedavcami, ktorí vidia, že sa niekde niečo stalo?
Ani nie, myslím si, že človek, pokiaľ nemusí, nič takéto vidieť nechce. Skôr máme iné problémy. Nielenže niektorí takéto udalosti nenahlásia, niektorí to aj spravia, no sú potom agresívni na operátora, ak ich požiada, aby aspoň išli k zranenému a zistili, čo mu môže byť. Povedia nám – ja som si svoju prácu splnil, teraz je to na vás. Nie vždy sú ochotní poskytnúť prvú pomoc, aj keď sami nie sú v ohrození života.

Je v nás pocit, že záchranári sú za svoju prácu platení, tak prečo by sme mali niečo robiť za nich?
Samozrejme, nie je to časté, ale možno desať percent volaní je takých, že ľudia nechcú spolupracovať. Posledné roky je nálada, že sa skôr kritizuje a nie chváli, pritom mnohé sa mení k lepšiemu. Dnes máme po celom Slovensku 273 posádok, pred desiatimi rokmi ich bolo sedemdesiat. Je ich štyrikrát viac, vďaka čomu sa skrátil dojazdový čas záchranky priemerne na jedenásť minút. Predtým to bolo asi dvadsať. Chápem, že niekedy ľuďom aj tých desať minút pripadá veľa, ale je to čas, ktorý je v Európe štandardný. Problém je skôr v tom, že ľudia nás volajú aj k banalitám.

Vážime si my Slováci záchranárov? Alebo si ich vážime až po takej tragédii, ako sa stala v Slovenskom raji, keď si naozaj uvedomíme, že často riskujú životy pre iných?
Je pravda, že si ľudia neuvedomujú, aká ťažká robota to je. Záchranár nikdy dopredu presne nevie, čo ho na mieste nešťastia čaká, v akom stave je pacient, čo sa bude diať. Stáva sa, že nám z času na čas príde nejaký pochvalný list, ale je ich čoraz menej. Dnes sú ľudia takí – ťažko sa pochváli, ľahšie sa pohaní.

Chodievate aj vy na miesta nešťastia?
Menej, lebo sedím v Bratislave, mnohé z tých posledných tragédií sa stali na východe Slovenska.

Napriek tomu sa spýtam. Keď sa človek denne stretáva s takým počtom nehôd, čo to s ním spraví? Zamáva to s ním alebo, naopak, trochu znecitlivie a začnú sa preňho stávať číslami v nejakej štatistike?
Smutných osudov je veľa, za prvý polrok sme mali asi 5500 ľudí, ktorí zomreli na mieste, kde zasahovali záchranári. No na druhej strane je omnoho viac takých, ktorých sa podarí zachrániť, alebo sa nešťastiam podarí predísť prevenciou. Kým je to tak, je to dobre.