Denník N

Aj my sme kultúra a chceme pracovať. 10 ľudí hovorí o tom, ako vyzerá ich práca a prečo nechcú byť ticho

Zľava hore: Darina Kárová, Andrej Záhorec, Katarína Knechtová, Shina a Dano Salontay, Matej Šálek, Martin Švolík, Peter Vrbjar, Zuzana Pacáková, Hulo van Doski, Roland Kánik. Foto - N/Vladimír Šimíček a Tomáš Benedikovič; Lousy Auber, Jakub Gulyás, Andrea Juneková
Zľava hore: Darina Kárová, Andrej Záhorec, Katarína Knechtová, Shina a Dano Salontay, Matej Šálek, Martin Švolík, Peter Vrbjar, Zuzana Pacáková, Hulo van Doski, Roland Kánik. Foto – N/Vladimír Šimíček a Tomáš Benedikovič; Lousy Auber, Jakub Gulyás, Andrea Juneková

Oslovili sme desať ľudí z kultúrnej scény, aby nám porozprávali o tom, ako sa zmenil ich život s príchodom korony. Rozprávali sme sa s interpretmi, ktorých vidno na pódiu, ale aj s tými, bez ktorých by sa žiaden koncert či predstavenie nekonali, no nikto by ich na ulici nespoznal.

Hudobník Roland Kánik hovorí o tom, ako sa z korporátu prepracoval až k vlastnému nahrávaciemu štúdiu. Speváčka Katarína Knechtová upozorňuje, že 40 koncertov, ktoré jej v priebehu týždňa padli, znamenalo stratu práce pre desiatky ľudí. Zvukár Peter Vrbjar mal cestovať na turné s kapelami Fallgrapp a s Katarziou, no namiesto toho začal prerábať byty.

O svojej ceste za hudbou bez istôt, stravných lístkov, dovolenky a pravidelného príjmu rozprávajú Shina a Dano Salontay z kapely Longital a vydavateľstva Slnko records. Hulo van Doski spomína, ako si vysníval pozíciu backlinistu, no dnes márne čaká na zahraničné kapely, ktorým by zabezpečil všetky nástroje a aparatúru. Primáš a momentálne otec na materskej Andrej Záhorec hovorí, ako dal po rokoch práce v korporáte výpoveď, aby sa mohol konečne naplno venovať iba hudbe, no potom prišla korona.

Osvetľovač Martin Švolík objasňuje, prečo sú všetci v tejto brandži živnostníci: lebo Zákonník práce by vraj explodoval. Šéfka festivalu vizuálneho umenia Zuzana Pacáková vraj takmer každý deň počúva, že musí byť blázon, keď to ešte s festivalom Biela noc tento rok nevzdala. Promotér Matej Šálek má doteraz zaplatenú celú Inchebu, hoci koncert je naplánovaný až na budúci rok. Darina Kárová, organizátorka festivalu Divadelná Nitra, si myslela, že za tridsať rokov už vie o krízovom manažmente všetko, no mýlila sa.

Vzdať sa svojej profesie nechce nikto z nich. Okrem toho ich spája ešte čosi: absolútna neistota.

Roland Kánik. Foto N – Tomáš Benedikovič

Roland Kánik: Označeniu umelec sa vyhýbam, som robotník umenia

Mám 39 rokov a som hudobník. Chcem hrať hudbu a byť nezávislý. Prečo hrať? Lebo ma to baví a nejakým záhadným spôsobom tým robím radosť aj ľuďom vo svojom okolí. Prečo nezávislý? Lebo nechcem byť závislý. Od nikoho, od ničoho.

Na začiatku som bol regulárny zamestnanec v komerčnej firme. Od pondelka do piatka, od 9.00 do 17.00. V čase, keď ostatní kolegovia išli domov, na pivo, do kina, ja som išiel do skúšobne. Stovky hodín strávených za nástrojmi, či už sám, nacvičujúc repertoár, alebo len tak džemovať, či odohrať koncert na otočku do Rimavskej Soboty. Domov som sa musel vrátiť najneskôr o štvrtej ráno, veď o deviatej som už musel byť v práci.

Keď som sa cítil dostatočne sebestačný, s malou finančnou rezervou a so starým ojazdeným autom, dal som výpoveď v práci. Míľnik na ceste k nezávislosti. Začal som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Kultúra v karanténe

    Natália Milanová

    Kultúra

    Teraz najčítanejšie