Denník N

Riaditeľka vytvorila nový školský program: Sú trojkári a štvorkári a je to normálne, skúšajme ich posunúť

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Viera Grohová bola desať rokov riaditeľkou Spojenej školy na Letnej ulici v Poprade a tento rok z funkcie odišla. V škole vytvorila vlastný školský program, ktorý bol v experimentálnom overovaní – spolu s akademikmi z univerzity sledovali jeho dosah na výsledky detí.

Materskú, základnú a umeleckú školu prepojili v Poprade do jedného celku, v ktorom už aj škôlkari pracovali na vlastnom projekte a každý ročník má svoju vlastnú tému. V prvom ročníku napríklad deti učia, ako proaktívne riešiť situácie – ako namiesto plaču poprosiť o pomoc učiteľa. V 5. ročníku sa zase deti stanú stopármi – sledujú napríklad pôvod svojho oblečenia a objavujú recykláciu.

Podľa Viery Grohovej by sa mali učitelia na začiatku školského roka pýtať samotných detí, čo by sa chceli učiť. „Nechajme deťom možnosť povedať si, čo chcú a ako to chcú dosiahnuť. Kolegovia to môžu spochybniť: veď čo povie taký prvák? A prečo? Myslíme si, že on nič nechce? Prečo chceme deťom ukradnúť ich sny, tie dobrodružstvá, o ktorých snívajú?“ hovorí Grohová.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo sa deti boja neúspechu v škole,
  • prečo deti v 8. ročníku organizujú zbierky,
  • prečo v škole v Poprade všetky deti chodili na umeleckú školu,
  • ako by mali školy v septembri začať s vyučovaním.

Boli ste desať rokov riaditeľkou Spojenej školy na Letnej ulici v Poprade. Aké je to po 10 rokoch neotvárať školský rok?

Nevnímam to tragicky. Dostala som možnosť stať sa súčasťou tímu pilotného overovania vzdelávacích štandardov na Štátnom pedagogickom ústave a to cítim ako novú výzvu. So žiakmi sa občas náhodne stretnem a je pre mňa príjemné, keď sa mi pozdravia a pamätajú si ma. Takisto je to aj s kolegami. V škole som sa snažila splniť to, čo som si určila ako cieľ: nechať po sebe dobrých 50 učiteľov a šťastných 500 detí.

Prečo ste skončili vo funkcii riaditeľky?

Keď mi uplynula funkcia riaditeľky, bola som už v dôchodkovom veku. Uvažovala som, či sa ešte mám prihlásiť do ďalšieho výberového konania, pýtala som sa aj svojich kolegov, ktorí ma podporili, aby som ešte pár rokov vydržala. Výberovým konaním som prešla hlasmi 9 ku 3. Druhý uchádzač však vzniesol voči výberovému konaniu námietku a zriaďovateľ ho zrušil. Preto som zo školy odišla, stratila som záujem pracovať pre zriaďovateľa.

Keď sa pozriete spätne na svoje pôsobenie v škole – zmenili sa deti za 10 rokov? 

Keby ste si čítali z historických diel, aké boli deti v 16. storočí, prečítali by ste si to, čo sa hovorí aj o dnešnej generácii: deti sú neposlušné a zlé. Ja však často hovorím jeden pekný výrok: deti nie sú zlé, často robia len to, čo sme ich naučili. Doba sa zmenila, to je jasné. Ale kým predtým sa deti báli telesných trestov, dnes sa boja neúspechu v škole. To je strašné zistenie.

Ako to myslíte? 

Vidíme, že deti majú oveľa viac porúch učenia či narušené komunikačné schopnosti. Majú množstvo deficitov, s ktorými sa musia trápiť. Nie je to pre ne vôbec jednoduché. Z každej strany sú masírované médiami.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie