Po chorvátskej armáde zostala prázdna Krajina, operácia Búrka má 20 rokov
Chorváti porazili a vyhnali Srbov najväčšou pozemnou operáciou od druhej svetovej vojny, oslavujú to ako jeden z najväčších sviatkov. Kritici však operáciu nazývajú chorvátskymi Sudetami či najefektívnejšou etnickou čistkou na Balkáne.
Štyri roky mali Srbi svoj nikým neuznaný štát na území Chorvátska. Stratili ho za štyri dni. Skoro ráno 4. augusta 1995 sa začala najväčšia pozemná operácia v Európe od konca druhej svetovej vojny.
Chorváti sa rozhodli vymazať separatistický útvar Republika Srbská Krajina, ktorý dovtedy zaberal pätinu ich územia. Chorvátska armáda zaútočila na 630 kilometrov dlhom fronte.
Za pár dní bolo po všetkom. Ozbrojené milície Republiky Srbskej Krajiny nedokázali chorvátskej vlne vzdorovať a väčšina srbskej menšiny, ktorá v Chorvátsku žila stovky rokov, utiekla pred postupujúcimi vojakmi.
Ofenzíva zároveň pomohla ukončiť aj celý zamrznutý konflikt, ktorý sprevádzal rozpad bývalej Juhoslávie.
Chorvátske Sudety
V Chorvátsku je operácia Búrka (Oluja) dnes jedným z najväčších štátnych sviatkov, čo si všimne každý dovolenkár, ktorý je tu začiatkom augusta. Názor Chorvátov na ňu je jasný, znamená víťazstvo vo vojne a nezávislosť krajiny. Budúci týždeň oslávia 20. výročie.
Jej kritici však majú aj iný názor. Búrka totiž znamená aj jeden z najväčších presunov obyvateľstva od čias vyhnania Nemcov z Československa po druhej svetovej vojne.
Jedným z mála, ktorý v Chorvátsku poukazuje aj na jej temné stránky, je uznávaný profesor filozofie Žarko Puhovski. Ten už v roku 1995 upozorňoval na zločiny, ktoré sa počas operácie diali voči srbským civilistom. Zabili stovky ľudí, pálili a rabovali domy. Z Chorvátska v dôsledku toho odišlo 150- až 200-tisíc Srbov.
„Po štyroch rokoch vojny a zločinoch Srbov politici ľahko presvedčili verejnosť, že všetci Srbi sú vinní, podobne ako v roku 1945 boli vinní všetci Nemci v Česku, prípadne Nemci a Maďari v Juhoslávii. Uplatňovala sa tu kolektívna vina,“ hovorí.
Tento názor bol a aj po 20 rokoch zostáva v Chorvátsku v úplnej menšine.
Využili Srebrenicu?
V lete 1995 prebiehala vojna v Chorvátsku už štvrtý rok. V Záhrebe sa obávali, že v krajine vznikne zamrznutý konflikt na roky, podobne ako na Cypre. Len pár týždňov pred Búrkou sa odohrala masakra 8-tisíc ľudí v bosnianskej Srebrenici zo strany miestnej srbskej armády. Podľa niektorých názorov využili Chorváti veľmi zlý imidž Srbov po masakre na útok.
Puhovski si myslí, že vyčistenie Chorvátska od Srbov sa hodilo chorvátskemu prezidentovi Franjovi Tudjmanovi, ale aj juhoslovanského Slobodanovi Miloševičovi. „Obe strany chceli, aby odišli. Tudjman chcel toľko teritória, koľko sa len dalo, bez toľkých Srbov, koľko sa len dalo. Miloševič si myslel, že to zničí imidž Chorvátska v medzinárodnom spoločenstve ako napadnutého národa. A stále dúfal, že utekajúcich Srbov usadí v Kosove, aby zmenil etnickú mapu tam,“ vraví.
Operácia bola veľmi efektívna a úspešná. Až tak, že viedla k podozreniam, nakoľko sa to Chorvátom podarilo s pomocou zahraničia.
„Bola to operácia ako z učebníc, no nie z učebníc juhoslovanskej armády. Ktokoľvek napísal plán útoku, by mohol ísť na akúkoľvek školu NATO v Severnej Amerike či Západnej Európe a získal by 1,“ povedal kanadský plukovník Andrew Leslie, veliteľ jednotiek OSN v meste Knin, podľa knihy americkej odborníčky Molly Duniganovej Victory for hire. Tá sa venuje vojenským kontraktorským firmám, ktoré si americká armáda najíma.
Takou firmou – veľmi úspešnou – bola aj Military Professional Resources Inc., ktorá asistovala chorvátskej armáde v prvej polovici roku 1995. Je otázne, či a nakoľko sa podieľala na pláne podobnej operácie.
„Taktika chorvátskych síl bola ohromujúco podobná taktikám NATO, čo dávalo podozrenie zo strany pozorovateľov na úlohu Spojených štátov počas operácie Búrka,“ píše Duniganová.
Zomierali starší
Puhovski v 90. rokoch pracoval v Chorvátskom helsinskom výbore (neskôr ho viedol), ktorý sa venoval porušovaniu ľudských práv. Práve táto organizácia bola jednou z prvých, ktoré v auguste 1995 išli do Chorvátska mapovať zločiny chorvátskej armády na srbskom obyvateľstve.
„V tom čase som ako jediný zostal v Záhrebe, organizoval som tlačové konferencie. No nakrátko som prišiel aj do Kninu (hlavné mesto Republiky Srbská Krajina, pozn. red.). Videl som tam náznaky zločinov, ktoré sme neskôr zmapovali. Bolo veľa rabovania, pálenia domov a, nanešťastie, zabili 600 až 700 civilistov. Väčšinou zomreli starší ľudia srbského pôvodu, ktorých nechali za sebou, keď miestna populácia odišla,“ spomína Puhovski, ako dodáva, na nie príliš pekné obdobie svojho života.
Samotná chorvátska strana pripúšťa oveľa nižšie číslo civilných obetí (okolo 200), naopak, Srbi hovoria o takmer 1200 mŕtvych. „Nášmu počtu vyčítali, že sme zaratúvali aj vojakov. No len to, že ľudia mali na sebe časti uniforiem, neznamenalo, že nie sú civilisti, pretože vtedy chudobní nosili často aj vojenské oblečenie,“ tvrdí Puhovski.
Profesor vystúpil aj ako svedok na Medzinárodnom súde pre ľudské práva v prípade chorvátskych generálov obvinených z vojnových zločinov, kde vysvetľoval správu svojej organizácie o zločinoch počas Oluje.
Nebol dostatočný medzinárodný tlak
Jeden z mála kritikov operácie zo strany svetových politikov bol v tom čase bývalý švédsky premiér a vtedy vyjednávač za Európsku úniu Carl Bildt. „Operácia bola najefektívnejšími etnickými čistkami, aké sme videli na Balkáne,“ povedal v roku 1999 pred Kosovom podľa Wall Street Journalu. „Blikalo vtedy žlté svetielko, no nebol dostatočný medzinárodný tlak, aby tomu zabránil,“ povedal podľa amerického denníka.
„Etnické čistky? Bezpochyby,“ hovorí Puhovski. Podľa neho odišlo z Chorvátska za 48 hodín 125- až 150-tisíc Srbov. Pred vojnou žilo v Chorvátsku podľa sčítania obyvateľstva z roku 1991 580-tisíc Srbov, tvorili 12 percent obyvateľstva. V roku 2001 to bolo už len 200-tisíc (necelých 5 percent), o desať rokov neskôr ich počet ešte klesol.
„Z 350-tisíc Srbov, ktorí odišli z Chorvátska, sa vrátilo nejakých 100-tisíc. Aj to len na papieri, aby mali chorvátsky pas a mohli ľahšie cestovať po Európe, odkedy sú Chorváti v Európskej únii,“ dodáva Puhovski. Reálne sa podľa neho vrátilo tak 50- až 60-tisíc.
„Takýto odchod obyvateľstva sa prirodzene nedeje, najmä ak ide o dedinčanov, ktorí neopúšťajú svoje domovy, polia, pokiaľ nie sú pod silným tlakom.“
Niektorí Chorváti argumentujú, že Srbi ušli sami (neboli donútení), aj z dôvodu, že sa báli stíhania za svoje zločiny, ktorých sa dopustili. Puhovski to neberie. „Neverím, že by vyše 125-tisíc ľudí cítilo vinu za zločiny. To by bolo veľa aj pre Nemcov a Japoncov po druhej svetovej vojne,“ dodáva.
Dvaja zabití českí vojaci
V Chorvátsku bola počas operácie Búrka aj mierová misia OSN. Jej cieľom malo byť okrem iného oddelenie Chorvátov a Srbov a monitorovanie situácie.
Vladimír Marek je redaktor českého armádneho magazínu A report. V Juhoslávii bol počas vojny niekoľkokrát, aj keď nie v auguste 1995. No rozprával sa s mnohými českými vojakmi, ktorí v tom čase boli na juhu krajiny v okolí Kninu, v Karlovaci a Korenci. České jednotky držali asi kilometrovú demarkačnú líniu.
„Väčšina našich vojakov, s ktorými som hovoril, upozorňovala na prepracovanosť celej operácie. Za prenasledovanými jednotkami okamžite postupovali policajné sily a akési rabovacie jednotky. Ich úlohou bolo vytesniť z tejto oblasti srbské obyvateľstvo a dosiahnuť etnickú čistotu. Po nich zostávala len prázdna krajina,“ hovorí Vladimír Marek.
Počas operácie zahynuli aj štyria vojaci misie OSN, dvaja z nich boli práve Česi. Ako dodáva Marek, jedna čata asi 15 vojakov držala stanovište Tango-23, dôležitý bod vo výške 1200 metrov nad morom.
„V sobotu 5. augusta skoro ráno nastupoval do služby Petr Valše. Volal na Luďka Zemana, nech zíde dole z pozorovacieho stanovišťa, že ho ide vystriedať,“ opisuje Marke. Práve vtedy padol na bunker mínometný granát, vôbec prvý v ten deň. Zemanovi odtrhol obe nohy, Valšovi pravú ruku. Obaja zraneniam podľahli. Valše zomieral v ohromných bolestiach, nemali tam vtedy ani morfium.
Marek sa však neodvažuje povedať, že misia OSN zlyhala. „Vojaci boli vyzbrojení iba ľahkými pechotnými zbraňami a aj tie mohli použiť iba v prípade vlastného ohrozenia,“ dodáva.
Súdy potešili Chorvátov
Operácii Búrka sa venovali dva súdne tribunály. Medzinárodný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) súdil zo zločinov proti ľudskosti troch chorvátskych generálov Ivana Čermaka, Mladena Markača a najznámejšieho z nich Anteho Gotovinu, ktorého chytili v roku 2005 na Kanárskych ostrovoch. Zoznam obvinených by bol dlhší, ale viacerí na čele s prezidentom Tudjmanom už nežili.
Prvý dlhoočakávaný verdikt prišiel v apríli 2011. Čermaka oslobodili, no Gotovinu a Markača odsúdili na 24, respektíve 18 rokov za zločiny proti ľudskosti, čo spáchali ako účastníci zločineckej organizácie, ktorej cieľom bolo vyhnanie Srbov z Chorvátska. Podľa prieskumov vtedy 95 percent populácie považovalo verdikt za nespravodlivý.
Čakalo sa, že odvolací súd v novembri 2012 potvrdí verdikty. „Najčítanejší chorvátsky denník vyšiel v ten deň s titulkom: Žiadna spravodlivosť nemôže prísť z Haagu,“ spomína Žarko Puhovski. Na milé prekvapenie v Chorvátsku a zdesenie v Srbsku Gotovinu a Markača oslobodili.
Jedným z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu bola 200-metrová hranica, ktorú uznal prvý súd. Obžaloba hovorila, že ak Chorváti zasiahli civilné ciele do 200 metrov od oprávneného vojenského cieľa, bolo to v poriadku, no ak túto hranicu presiahli, už išlo o ostreľovanie s cieľom vyhnať srbských civilistov.
Odvolací senát povedal, že súd dostatočne nevysvetlil, z čoho vychádzal pri stanovení tejto hranice. Viacerí však hovoria, že rozsudok je skôr o zle pripravenej žalobe. Podľa iných to neznamená, že celá operácia bola v poriadku, aj keď to chorvátski politici často tak interpretujú.
Genocída to nebola
Srbsko aj Chorvátsko sa tiež obrátili na Medzinárodný súdny dvor s tým, že tá druhá krajina počas vojny páchala genocídu. Súd na čele so slovenským sudcom Petrom Tomkom vyriekol verdikt vo februári.
V prípade Vukovaru ani operácie Búrka podľa neho nedošlo ku genocíde, ktorá sa definuje ako fyzické zničenie časti alebo celej populácie na základe rasy, etnicity či náboženstva. Na rozdiel od Srebrenice, kde srbská armáda podľa ICTY postrieľala takmer všetkých miestnych mužov a chlapcov schopných držať zbraň.
Jedným z hlavných argumentov Srbov bol prepis stretnutia na ostrove Brioni z 31. júla 1995, kde mali dolaďovať celú operáciu s prezidentom Franjom Tudjmanom a jeho generálmi. Súd povedal, že diskusia nenaznačuje zámer Chorvátov zabiť všetkých Srbov, nevylučuje však plán etnicky vyčistiť oblasť.
„Prinajhoršom sa niekomu môže zdať, že prepis z Brioni ukazuje, že lídri Chorvátska rátali s tým, že nimi pripravovaná vojenská ofenzíva by spôsobila odchod veľkej väčšiny Srbov z Krajiny. S týmto dôsledkom boli spokojní a nechystali sa urobiť nič, aby tomu zabránili, naopak, želali si podporiť odchod srbských civilistov,“ píše sa vo verdikte súdu.
Vojenská prehliadka v Záhrebe
Dvadsať rokov od Oluje oslávia Chorváti aj vojenskou prehliadkou v hlavnom meste Záhreb. Týmto krokom už nahnevali Srbov a aj časť vlastnej spoločnosti (proti sú niektorí aktivisti). Na oslavu pôvodne pozvali armády všetkých členských krajín NATO, no takmer všetci vrátane slovenského ministerstva obrany radšej odmietli. Zúčastní sa jej však zopár amerických generálov.
„Operácia Búrka nebola a nesmie byť kontroverzná, nie je to nič, za čo by sme sa mali hanbiť,“ povedal chorvátsky premiér Zoran Milanovič.
„Je to veľký deň pre Chorvátsko,“ myslí si o štátnom sviatku aj Puhovski. Aj keď z trochu iného dôvodu. „Režim v takzvanej Republike Srbská Krajina bol po ustašovskom režime počas druhej svetovej vojny najhorší, ktorý sme na území Chorvátska mali za posledných sto rokov. Bolo dôležité, že tento režim skončil. Aj keď väčšina Chorvátov to skôr oslavuje ako porážku Srbov,“ dodáva profesor.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
