Pre drogy kradla v práci, z liečení ju vyhadzovali pre chlapov. Zachránilo ju udanie suseda na sociálke

Ivana z mesta na strednom Slovensku má 24 rokov a jedno dieťa. Študovala na dvoch stredných školách, ani jednu nedokončila. V osemnástich rokoch začala drogovať. Skončila s tým po piatich rokoch, keď ju nahlásil sused na sociálke a ona sa zľakla, že príde o dieťa. V auguste uplynul prvý rok, čo je čistá.

Ivane (jej skutočné meno a priezvisko má redakcia k dispozícii) sa o detstve príliš rozprávať nechce. Jej rodičia sa rozviedli a istý čas vyrastala len s mamou. Odmalička trpela depresiami, a tak navštevovala psychológov aj psychiatrov. „Dnes už neviem, prečo som tie depresie mala, pamätám si len to, že som vôbec nemohla zaspať. Mama ma bežne našla hore aj o tretej ráno. Dostala som na to lieky.“

Aby toho nebolo málo, lákalo ju sebapoškodzovanie. „Kdesi som čítala, že to pomáha, hoci dnes netuším, čomu konkrétne. Rezala som sa na rukách aj na stehnách. Prvýkrát vrchnákom z plechovky. Začala som s tým na základnej škole, pokračovala na strednej, istý čas som to robila veľmi často. Neraz som šla do školy s kompletne obviazanými rukami. Nikdy som to však nerobila tak, že by mi museli šiť rany. Jazvy mi, samozrejme, ostali.“

Nanič detstvo

Čo na jej sebapoškodzovanie hovorili rodičia? „Jasné, že si to všimli, ale príliš to neriešili. Skôr po mne bliakali a nadávali mi. Až neskôr na liečení mi odborníci vysvetlili, že to vlastne bolo moje volanie o pomoc. Vtedy som to tak nebrala, dnes mi je jasné, že som naozaj žobrala o pozornosť. Keby nie, tajila by som to. Naopak, rezala som sa tak, aby to okolie videlo. Žiaľ, nikdy som s rodičmi nemala taký vzťah, že by som za nimi prišla a mohla im povedať o svojich problémoch. Dodnes ich príliš nevyhľadávam.“

Keď sa Ivanini rodičia rozviedli, mama otehotnela s novým partnerom. „Mala nervy, lebo bol ešte ženatý. Zlosť si vybíjala na mne. Iná vec je, že som nebola práve príkladné dieťa. Dostávala som však stupídne tresty. Napríklad som ráno neotvorila okno, aby sa vetrala izba, a nasledoval mesiac zákazu ísť von.“

Ivana chodila na základnú školu pre nadané deti. Po nej začala študovať na strednej škole grafický dizajn digitálnych médií. Prvý polrok v treťom ročníku mala ešte samé jednotky. „Ďalší polrok som sa na to už vykašľala. Jednotky som mala, lebo som si chcela dokázať, že na to mám. Potom mi to už bolo jedno, a tak nasledovali štvorky.“

Hudba ako cesta k droge

Prišli letné prázdniny a Ivana sa už do školy nevrátila. Prvýkrát totiž vyskúšala drogy. Dôvod je na prvý pohľad neuveriteľný. „Vôbec som sa nedostala do zlej partie ako mnohí iní. Tá prišla až následne. Bavila ma však hudba a kamarát mi poradil hudbu kapely Sixx:A.M., ktorá nahrala album o heroíne.“

Ivana chcela pochopiť, o čom presne muzikanti hrajú a spievajú. „Počúvala som to vkuse, veľmi sa mi to páčilo. Zo sekundy na sekundu mi došlo, že chcem vedieť, o čom heroín naozaj je. Tak som ho začala zháňať v snahe skutočne porozumieť obľúbeným pesničkám.“

Síce dlho nevedela, za kým ísť, ale kamarát ju spojil s bývalým spolužiakom, ktorý už bol od heroínu závislý. Ako je možné, že ho chcela vyskúšať, hoci v časoch internetu každý vie, čo drogy spôsobujú? „Jasné, že som to vedela, veď som mala aj spolužiačku, ktorá brala pervitín. Lenže hudba bola silnejšia. Dnes viem, že som ten album vlastne vôbec nepochopila.“

Štvrť gramu heroínu stálo 10 eur, kúpila si rovno dve dávky. „V začiatkoch som si dokázala jednu dávku rozdeliť aj na tri. Neskôr sa spotreba, samozrejme, zvyšovala.“ Hoci mnohí začínajú heroín najskôr fajčiť, Ivane hneď prvú dávku kamarát pichol priamo do žily. „Nasledovala šialená eufória. Nebudem to detailne opisovať, aby to niekoho nelákalo. Bolo mi však jasné, že v tom chcem pokračovať.“

Ivana celé dva prázdninové mesiace prefetovala s partiou. Chodili spolu na chaty, kde jej kamaráti ukradli notebook, aby ho mohli založiť a získať peniaze na ďalšie drogy. Nezastavilo ju to.

„Moje vtedajšie dni vyzerali takto: ráno som odišla na brigádu, o druhej som skončila a šla si kúpiť drogy, navštívila som partiu a fetovali sme do tretej do rána. Ráno som už bola znovu v robote. Mala som 18 rokov, telo to zvládalo. V podstate som bola celý čas zdrogovaná, pichala som si aj viackrát denne. Zarábala som síce len 200 eur, ale vždy mi ostali peniaze aj na iné veci ako drogy.“

Z liečení ju vyhadzovali pre chlapov

Hneď v septembri sa prihlásila na liečenie. Nie preto, že by už cítila potrebu ostať čistá. „Chcela som si to len vyskúšať, vidieť, ako to na liečení vyzerá. Zdalo sa mi to zábavné.“ Prvé dva týždne nesmela mať kontakt s vonkajším svetom, potom jej bolo možné aspoň zavolať. K tomu boli povolené dve návštevy týždenne s tým, že s nimi mohla vyjsť aj von.

„Inak to bol tvrdý režim, všetko bolo rozrátané na minúty. Mali sme terapie, všetko sme si museli zapisovať do zošitov, rozprávali sme o sebe ostatným.“

Ivana tam mala ostať 12 týždňov, po desiatom týždni jej však nariadili, že musí znovu opakovať celých 12 týždňov. „Urobila som niečo, čo je tam zakázané – mala som vzťah s ďalším klientom. Keďže som ho neukončila, po ďalších dvoch týždňoch ma odtiaľ vyhodili. Jeho vyhodiť nemohli, bol tam na súdny príkaz.“

Len čo vyšla von, prihlásila sa do resocializačného zariadenia v Šuranoch. „Vydržala som tam tri mesiace, potom ma vyhodili aj odtiaľ.“ Dôvod? Opäť napriek zákazu nadviazala vzťah s iným klientom.

Prvá noc vonku a spadla naspäť

Len čo vyšla von, nasledovala divoká noc. Nevedela zohnať heroín, tak prvýkrát vyskúšala pervitín. „A ktoviečo ďalšie, lebo na druhý deň som strašne vracala a triasla sa. Jednoducho som zašla za starými kamošmi a jeden mi povedal – vraciam ti 30 eur, ktoré si mi požičala pred polrokom. Povedala som mu, nech za ne radšej nakúpi drogy. Po tej noci som sa nevedela doma týždeň spamätať.“

To už tušila, že je zle. Našla si prácu v McDonald’s a raz týždenne začala navštevovať klub anonymných narkomanov. „Postupne mi dochádzalo, že som si posrala život. Dokonca som vydržala byť 10 mesiacov čistá.“

Problém bol, že sa zaľúbila do človeka, s ktorým už predtým fetovali. „Raz prišla stresová situácia a opäť som si zohnala pervitín. Pri ňom som vydržala aj ďalšie roky, heroín som odvtedy mala len raz. Zase som do toho spadla. Dlhšie ako dva mesiace som už potom neabstinovala.“

Časom zažila aj to, čo sú abstinenčné príznaky. „Najhorší je prvý deň. Všetko ma bolelo, najviac asi ústa, klepala som sa, bolo mi zle, cítila som celé telo, trhalo mi ním. Prvé tri dni po poslednej dávke pervitínu sú strašné, potom sa to pomaly zlepšuje. Do toho som mala vyrážkami vyhádzané telo.“

Kradla v práci

Ivana sa odsťahovala od mamy a začala bývať sama. V žiadnej práci dlho nevydržala. Pracovala v nočnom klube, potom vo fastfoode, drogy jej to však komplikovali čoraz viac. „Nakoniec som začala robiť čašníčku, to som však už bola permanentne zdrogovaná. Bez pervitínu som sa nevedela ani pohnúť. Preto ma aj vyhodili.“

Vzápätí si našla prácu čašníčky v inom podniku, kuchára tam však robil človek, ktorý bol sám na drogách. „S ním som vlastne prefetovala štyri roky.“ Nevydržala pracovať ani v ďalšej kaviarni, ani v ďalšej reštaurácii. Drogy si už vyberali svoju daň.

„Potrebovala som čoraz viac peňazí, a tak som neváhala okrádať majiteľov podnikov. Niečo nenahodíte do kasy, inokedy si len tak vytiahnete hotovosť z pokladnice, prípadne som si vypýtala zálohu a nevrátila ju.“

Tehotenstvo na drogách

A do toho Ivana otehotnela. Otec jej dieťaťa, kolega z bývalej práce, nedrogoval. Rozišli sa tri týždne po otehotnení a zároveň tri týždne pred svadbou. Ivana sa celé tehotenstvo sťahovala z miesta na miesto a bez prestávky drogovala. Popri tom skúšala externe študovať na druhej strednej škole, ale nevydržala tam.

Nebála sa, že dieťa bude mať po pôrode abstinenčné príznaky? „Jasné, že som mala strach, ale bola som silno závislá a nevedela som s tým nič spraviť. Človek vtedy premýšľa inak. Našťastie, žiadne príznaky u dieťaťa sa neobjavili a dodnes nemá nijaké zdravotné problémy. Pri pôrode si personál ani nevšimol, že som narkomanka. Videl mi len jeden vpich, tak sa pýtal, či mi brali krv. Pravdu som nepriznala.“

Udanie ako pomoc

Keď sa Ivana presťahovala do prenajatého bytu, v ktorom žije dodnes, sused na ňu zavolal „sociálku“. Už sa nemohol pozerať na to, aké indivíduá k Ivane chodia, navyše mu došlo, že droguje aj ona, hoci má doma malé dieťa. Sused pridal aj podozrenie, že Ivana drogy nielen berie, ale aj predáva.

Najskôr vyžila aj z rodičovského príspevku. „Vtedy som dokázala nakúpiť veci sebe aj dieťaťu, zároveň som mala aj na drogy. Lenže časom som na drogy minula všetky peniaze v priebehu dvoch dní. Musela som si požičiavať a čoraz viac som sa v tom zamotávala.“

Paradoxne práve susedovo udanie Ivane pomohlo. Zľakla sa, že úrady jej dieťa zoberú. „Bolo už jasné, kam to smeruje, že dopadnem zle. Chcela som prestať, ale nešlo to, aj preto som doslova prosila, nech sociálka konečne príde. Veľmi som sa jej však bála, drogovanie bolo na mne vidieť, mala som chrasty cez polovicu tváre, šklbalo mnou. Keď sociálka prišla, len som jej s úľavou povedala – chvalabohu, že ste konečne tu. Odvtedy som sa drog nedotkla. Teraz v auguste ubehol presne rok, čo som čistá.“

Hneď po kontrole sa Ivana bola nahlásiť aj v Centre pre liečbu závislostí, kam každý týždeň musela odovzdávať moč. Zároveň sa raz mesačne rozprávala s psychiatrom. Dodnes tam každý utorok chodí na takzvané kluby, kde abstinujúci ľudia rozprávajú svoje príbehy.

Ivana spätne ľutuje, že toľko času premárnila a nevenovala ho dieťaťu. „Síce som ho vždy zvládala nakŕmiť, okúpať aj obliecť, aj som sa s ním v rámci možností hrala, ale mala som sa mu venovať oveľa viac. Našťastie som v tom období nebehala po nociach vonku a nikdy som ho nenechala doma osamote. Svoju minulosť už nevymažem, neviem ju zmeniť. Dnes všetko vidím inak.“

Súčasný život považuje za šťastný. „Mám prácu z domu, ktorá ma v pohode uživí. V živote sa už nechcem dotknúť drogy. Verím, že sa mi to ani nestane. Budem robiť všetko pre to, aby sa minulosť nevrátila. Prerušila som všetky kontakty so starými partiami, a ak niekoho z nich náhodne stretnem, maximálne sa pozdravím a ihneď idem ďalej. Vlastne ma zachránila láska k dieťaťu a strach, že oň prídem.“