Denník N

Politicky farboslepá Moskva vidí bieloruskú revolúciu v poľských, litovských a ukrajinských farbách

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

V moskovských prorežimných médiách chýba dnes naratív, ktorý je najbližšie k pravde – o  tom, že po viac ako štvrťstoročí tyranie chcú Bielorusi žiť v slobodných a dôstojných podmienkach, hodných občanov moderného európskeho štátu.

Autor je prezident IVO

Revolúcia slobody v Bielorusku, ktorá už tretí týždeň púta pozornosť celého sveta, je momentálne jednou z hlavných tém aj v ruských médiách. Nezávislé a prodemokratické mediálne platformy, ktoré pôsobia pod silným administratívnym tlakom štátu, sprostredkovávajú svojmu nie veľmi početnému publiku pravdivé a neskreslené informácie. Autori týchto médií prejavujú sympatie s bojom Bielorusov proti krvavému tyranovi, ktorý po masívnom sfalšovaní prezidentských volieb a vyhnaní ich skutočnej víťazky do zahraničia vyslal do ulíc jednotky OMON proti protestujúcim voličom.

Zatiaľ čo nezávislé prodemokratické ruské mediálne platformy podávajú vcelku adekvátny obraz toho, čo sa odohráva v susednom štáte, a približujú ruskému publiku nepredstaviteľnú ľudskú tragédiu a neuveriteľnú občiansku odvahu Bielorusov, provládne médiá, ktoré majú jednoznačnú prevahu v ruskom mediálnom priestore čo do technických možností aj početnosti auditória, sa de facto postavili na stranu diktátora, síce politicky na hlavu porazeného, ale stále disponujúceho funkčným represívnym aparátom.

„Rusko stráca Bielorusko“

Hlavným motívom mnohých provládnych médií, informujúcich o udalostiach v Minsku a v iných bieloruských mestách, je motív možnej ruskej „straty“ „bratskej slovanskej“ krajiny. Všetko ostatné – desaťročia tvrdej diktatúry a represií, sfalšované voľby, ľudské práva Bielorusov, hromadné bitie, mrzačenie a väznenie protestujúcich – nemá taký ohlas ako úvahy o tom, či v dôsledku terajších udalostí Rusko „stratí“ Bielorusko alebo sa mu ho podarí udržať na svojej mocenskej a geopolitickej orbite, najlepšie aj pod vojenskou kontrolou. V takejto optike hrôzy povolebných krutostí Lukašenkovho režimu odchádzajú do úzadia. Čo je to utrpenie (akokoľvek silné) radových občanov, jednotlivcov pred majestátom záujmov štátu, či už ide o súčasnú Ruskú federáciu na čele s Putinom, alebo „zväzový štát“, existencia ktorého má byť aspoň akou-takou náplasťou na „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia – rozpad ZSSR“ (copyright Putin) a v budúcnosti možno aj obnovenú „tisícročnú“ ruskú štátnosť, zloženú z Veľkej, Malej a Bielej Rusi.

Pri informačnom pokrytí bieloruskej revolúcie slobody ruskými provládnymi médiami však od samého začiatku existoval jeden problém. O krvavých bitkách v podaní gestapákov z miestneho OMON-u sa dalo v televíznom vysielaní informovať akosi „úsporne“, neukazovať najbrutálnejšie zábery alebo písať v novinách o trestných výpravách OMON-u menej dramaticky, takpovediac „vyvážene“, s poukázaním na údajnú agresivitu na opačnej strane, u protestujúcich odporcov Lukašenka. Čo sa však aj pri takomto „vyváženom“ prístupe celkom nedalo urobiť – tak to zatajiť obrovský, celonárodný a celoštátny rozsah manifestácií, mítingov, štrajkov, pochodov a iných akcií odporu voči Lukašenkovi, prejavov vzájomnej solidarity, ktoré napriek brutalite režimu zaplavili celé Bielorusko. Toto sa nedalo úplne zamlčať, neukázať, skryť alebo niečím nahradiť. Plné námestia, nekonečné ľudské reťaze popri cestách, zhromaždenia štrajkujúcich robotníkov – to sa nedalo neukázať, lenže bolo treba nejako vysvetliť, uviesť nejakú interpretáciu, vymyslieť legendu.

Propagandistická zhoda Lukašenka a Moskvy

Takáto legenda sa zrodila v rámci „tvorivej spolupráce“ moskovskej propagandy s bieloruským diktátorom. Jej hlavné obrysy neboli až tak veľmi originálne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie