Denník N

Fedor Gál: Noviny mi už párkrát vrátili články. Nechcem zažiť ľútosť nad starcom, ktorý si už neuvedomuje svoje limity

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pandémia na Slovensku a v Česku odsunula na absolútny okraj šialencov ako kotlebovci či okamurovci, ale aj Miloša Zemana a Václava Klausa staršieho i mladšieho. Naraz sú to smiešni ľudia, lebo zoči-voči reálnemu riziku sa ukázali ako impotenti, tvrdí Fedor Gál.

Máš 75 rokov a napriek tomu každé ráno o piatej vstaneš, aby si napísal článok či glosu o súčasnom dianí či o reflexii minulosti a poslal ju kamarátom na posúdenie. Neunavuje ťa to?

Naopak, drží ma to vo forme. Mnoho kamarátov z mojej generácie už nežije. Skoro ráno vstanem, prečítam si, čo je nové, dám si kávu, cigaretu, a píšem. Občas si hovorím, že by som si mal zabehať alebo spraviť pár kľukov a drepov, ale čo už.

V textoch striedaš silný optimizmus s obrovskou skepsou. Nemávaš pocity márnosti, že to, čo píšeš, je hádzanie hrachu na stenu?

Máš pravdu v tom, že príbehy textov, hocako skvelých, a je jedno či mojich, tvojich, či niekoho iného, majú prikrátke trvanie. Snažíš sa napísať niečo múdre, objaví sa to na hlavnej stránke nejakého média a o tri dni si na to nik nespomenie. Keď to aj dajú do tlačeného vydania, o dva dni ľudia nechyrujú, čo čítali.

Všetko je ako klip, ktorý prebehne obrovskou rýchlosťou, zaregistrujeme ho, ale vzápätí zmizne spred očí aj z mysle. Áno, to, čo píšeme, je obyčajný spotrebný tovar. Bojujem s týmto pocitom často. A potom ráno vstanem, uvarím kávu, zapálim si a v hlave to zase začne „kurbľovať“.

Nezdá sa ti, že sa už vo svojich textoch opakuješ?

Áno, niektoré témy sú však tak veľmi vryté do mojej mysle aj duše, že to inak nejde. Logicky sa obsesívne vraciam k niektorým celoživotným témam ako dialóg a celospoločenské problémy. Navrávam si, že to má zmysel.

Súčasne si uvedomujem, že v našom veku už ubúdajú nielen udalosti, ale aj intenzita ich vnímania, preciťovania. To všetko zrejme má vplyv aj na pesimizmus, ktorý občas cítiť z mojich textov.

Potom však vyrazím medzi ľudí, čiže vstanem od svojho stola, počítača aj hlavy, a vidím, že vonku nahlas klokoce život. A práve to vždy prebije moju skepsu. Vonku jednoducho vnímam, že veci nie sú také zlé, ako sa zdajú, keď človek osamote číta noviny alebo píše o minulosti.

Čo ťa vonku nabudilo naposledy?

Napríklad nedávna akcia za Bielorusko na Staromestskom námestí v Prahe. To bola neuveriteľná sila, šialené množstvo dobrej energie. Množstvo pozitívnych, múdrych a nádherných mladých ľudí sa rozhodne postavilo proti Lukašenkovmu režimu.

A to neboli len Česi a Slováci, ale hlavne mix Bielorusov, Ukrajincov a Rusov. Ani jedna strana nemala problém pravdivo a bez príkras opísať Putina aj Lukašenka. A úplne bez nenávisti, zloby, zaťatých pästí. Koho by to nenapĺňalo optimizmom, že to s nami nie je také zlé?

Od stola v pracovni by si to nevidel?

Keby som si doma týždeň rešeršoval dianie v Bielorusku a potom o tom napísal glosu, znela by inak. Glosa z domu by bola skôr skeptická, osobný zážitok to otočil.

Na tej akcii si aj rečnil na pódiu.

S tým som tam nešiel, organizátori ma vytiahli z davu na tribúnu. Bolo to komické, lebo traja mladí ma tam chceli fyzicky vytlačiť po piatich schodoch mysliac si, že vo svojom veku to už sám nedám.

Cestou hore som si uvedomil, že z tých, čo sú na námestí, vlastne väčšina ani nemôže tušiť, kto som – spoluzakladateľ a šéf Verejnosti proti násiliu počas revolúcie pred viac ako 30 rokmi. Nevedia ani to, že čosi ako VPN vôbec existovalo. Bolo jasné, že tam už reprezentujem len minulosť, aj to v cieľovej rovinke.

S tými ľuďmi sa už nemôžem rozprávať ako s Petrom Zajacom, Petrom Tatárom, Ferom Mikloškom, Števom Hríbom či s tebou, lebo my všetci sme sa narodili do iného sveta. Mám radosť, že dnešní mladí už nie sú zaťažení tým, čím my.

Prepáč, ale smejem sa, keď hovoríš o cieľovej rovinke. Pred tromi rokmi nám vyšla spoločná kniha rozhovorov, o ktorej si sa dušoval, že je tvojím testamentom a určite bude posledná. Vravel si, že už len dokončíš s kamarátmi jeden dokumentárny film. Odvtedy ti vyšli ďalšie tri knihy a len tento rok ti ešte vyjdú dve.

A tie už budú naozaj posledné. Áno, našej knihe som vymyslel názov Ešte raz a naposledy – koniec príbehu, a nedodržal som to. Vtedy som to však úprimne myslel ako direktívu pre seba. Súčasťou starnutia je, a nedá sa s tým nič robiť, aj úbytok intelektuálnej kapacity. U niektorých ľudí je ten úbytok dokonca radikálny. Po sedemdesiatke je to už evidentné a ja nemôžem byť výnimkou.

Sám sebe každý deň pripomínam – Fedor, bacha na to, nesmie sa ti stať, že sa dostaneš do roly starca, ktorý bude naľavo aj napravo trúsiť múdrosti, pričom pôjde ostatným na nervy.

Ak teda hovorím, že niečo robím naposledy v živote, vlastne len upozorňujem sám seba. Obávam sa totiž, že mi nik otvorene nepovie – Fedor, už ti preplo, máš demenciu, píšeš hlúposti. Nechcem, aby vtedy prevážila ľútosť nad starcom, ktorý si prestal uvedomovať svoje limity.

Mne to, že si stále aktívny, rozhodne neprekáža. Už vtedy sme sa smiali, že naša kniha bude tvoja posledná asi tak ako tvoja posledná cigareta či posledný panák.

Keď som mal 60 rokov, rozhodol som sa začať čistiť stôl, teda pripravovať sa na finále života. Dnes mám 75 rokov a popri čistení stola stále čosi pribudne. Lenže musím dodať, že dnes už robím najmä veci, ktoré som si nevymyslel sám.

Keby som nestretol správnych ľudí, ktorí mi ponúkli spoluprácu, možno by som si bahnil v minulosti a už len nostalgicky spomínal na časy revolúcie. Vnímam to priam ako zázrak.

Konkrétne?

Minulý rok som sa náhodne ocitol v jednom klube v Bratislave. Zavolal ma Mišo Kaščák. Spieval tam citácie z textov Alojza Lorenca, posledného šéfa ŠtB. Bola tam neuveriteľná atmosféra. Lenže počúval som tie pesničky a hovoril som si – do riti, deti našich detí predsa nemajú ani tušenia, čo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie