Denník N

Filmárka Agnieszka Holland: Hanbím sa za dnešné Poľsko, že sa vracia o sto rokov späť

Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Svetoznáma filmárka hovorí o novom filme Šarlatán a o dôsledkoch homofóbnych nálad v dnešnom Poľsku.

Agnieszka Holland prišla do Bratislavy na slávnostnú premiéru filmu Šarlatán. Vznikol podľa príbehu ľudového liečiteľa, ktorému do života zasiahli dve totality: nacizmus aj komunizmus. Keď česko-slovenskú snímku s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe nakrúcala, nečakala, že sa vďaka motívu homosexuálnej lásky stane taká aktuálna vo svetle dnešnej kampane proti LGBT ľuďom v Poľsku.

„Pomaly každý deň je niekto na ulici zbitý, lebo vyzerá ako lesba či gej. Pripomína mi to návrat do 30. rokov,“ hovorí filmárka, ktorú trikrát nominovali na Oscara.

Nie tak dávno ste čelili útokom konzervatívnych kritikov za snímku Cez kosti mŕtvych, ktorú jeden z nich nazval „protikatolíckou propagandou ekoterorizmu“. Ako sa vám v Poľsku dýcha?

Keď som ten film dokončila, akurát sa vymenila vláda. A zrazu to vyzeralo, akoby tí poľovníci zostúpili z plátna a dostali politické funkcie. Poľská pravica nenávidí všetko, o čom ten film je: ekológiu, práva zvierat, práva žien, ochranu slabších pred silnejšími. Nenávidia všetko, čo je modernita a čo nie je paternalistická forma moci nad prírodou aj nad ženami. Tento film ich preto musel veľmi provokovať, čomu som sa, samozrejme, tešila.

Poľsko je dnes extrémne rozdelená spoločnosť. Dokáže sa ešte na niečom zjednotiť?

Hádam na futbale. Ale to je posledné. Spoločnosť je rozdelená presne fifty-fifty. Trzaskowski by vyhral prezidentské voľby, keby Duda nemal toľko peňazí na propagandu v štátnych médiách. No aj keby vyhral, nič by sa nevyriešilo. Pol krajiny by ďalej žilo v tom, že je stelesnený diabol. Neviem, čo by mohlo poľskú spoločnosť zjednotiť. Možno iba vojna.

Podľa niektorých v Poľsku už dnes je studená občianska vojna. Situáciu ešte viac vyhrocuje kampaň proti sexuálnym menšinám. Staronový prezident Duda hovorí o „LGBT ideológii, ktorá je horšia ako komunizmus“, policajti zmlátili na varšavskej ulici desiatky aktivistov. Do toho prichádzate s filmom, ktorý zobrazuje lásku – a dokonca erotiku – medzi dvoma mužmi. Nemáte obavy, čo to môže spôsobiť?

Aj v tomto je Poľsko schizofrenické. Medzi umelcami homofóbov nepoznám. Homosexuálov je v našej brandži veľa, tam je tolerancia. Myslím si však, že ani v kinách by náš film nemusel ľudí nejako pohoršovať. Verím tomu, že propaganda ešte nestihla zmasírovať mozgy všetkých divákov, aby si mysleli, že homosexualita je zlo.

Kde sa berie nenávisť k sexuálnym menšinám?

Ide to jednoznačne zhora. Vláda našla v ťažení proti „LGBT ideológii“ spôsob, ako ľudí, najmä tých menej vzdelaných, rozdeliť a strašiť. Pre väčšinu bežných ľudí je to nezrozumiteľná skratka. Stačí k nej prilepiť slovíčko „ideológia“ a začať tvrdiť, že ohrozuje tradičnú rodinu.

V európskych voľbách strašenie LGBT zafungovalo, tak ho vytiahli v prezidentských. Zároveň sa toho rady chytajú fašizujúce sa kruhy v katolíckej cirkvi. Cirkev sa rada zbaví zodpovednosti za to, že tají pedofíliu medzi kňazmi, takže si našla obetného baránka, aby mohla ľahko odviesť pozornosť od vlastných škandálov. Atmosféra, ktorú cirkev vytvára z politických dôvodov, nemá ďaleko od pogromov. Mohli sme to vidieť vlani pri Gay Parade v Białystoku, kde biskup vyburcoval futbalových hooligans, aby išli do ulíc a bili tam ľudí.

Teraz je pomaly každý deň na ulici zbitý niekto, kto sa holohlavým mladíkom znepáči, pretože vyzerá ako gej či lesba. V ťažení proti LGBT komunite sa zviditeľňuje aj fundamentalistická sekta Ordo Iuris. Tvoria ju najmä mladí právnici napojení na príbuznú sektu z Brazílie. Nemyslím si, že by ich postoje mali niečo spoločné s kresťanstvom. Majú však dosť peňazí, niektorí vravia, že ich platí Putin.

Vôbec by ma to neprekvapovalo, lebo zákony, ktoré sa pokúšajú zaviesť, kopírujú zákony proti homosexuálnej propagande platné v dnešnom Rusku. Propaganda tejto sekty nachádza živnú pôdu najmä na juhu, ktorý je tradične konzervatívny. Tlačia miestnych politikov do prijímania zákonov, ktoré majú ich oblasti „oslobodiť od ideológie LGBT“. Neviem si predstaviť, čo to má znamenať. Že odtiaľ vysťahujú všetky sexuálne menšiny? Isté je, že takéto zákony sú jednoznačne protiústavné.

Kam to môže viesť?

Je to veľká hanba a nebezpečná hra s ohňom. Videli sme, čo dokázala propaganda nacistov a komunistov narobiť s ľuďmi, ktorí majú strach. A dnes strach majú, lebo svet je neistý a plný hrozieb. Je to také jednoduché vyburcovať ľudí, keď ukážete prstom na Žida, geja či utečenca s tým, že on je zodpovedný za vaše problémy.

Ako by to nestačilo, liberálna opozícia je, žiaľbohu, v defenzíve. Bojí sa zastať LGBT komunity, aby neprišla o voličov. Správa sa oportunisticky, čo je podľa mňa veľmi zlá taktika. Vládnuca strana vycíti jej slabosť – ak stále ustupujete, stávate sa iba slabším.

Mohli sme to vidieť aj pri prezidentských voľbách. Duda nasadil homofóbiu ako svoju najsilnejšiu zbraň proti Trzaskowskému. Ten je celkom otvorený liberálny politik, podpísal chartu za šírenie tolerancie, zúčastnil sa pochodu za rovnoprávnosť sexuálnych menšín. Konzervatívna pravica z neho teda urobila kamaráta gejov, ktorý chce sexualizovať deti, naučiť ich masturbovať a podobné veci. Určite tým Trzaskowskému zopár percent ubrali.

Jedným z trikov tejto kampane je to, že nehovorí o ľuďoch, ale o „LGBT ideológii“, čím sa celá skupina občanov dehumanizuje. Je to niečo, čo vás desí?

Áno, hanbím sa za svoju krajinu, že sa v nej odohráva tento návrat do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Veď Poľsko bolo súčasťou najhoršieho zločinu ľudstva, ktorým bol holokaust. Vezmite si, čo robili v našej krajine nacisti, koľko tam bolo obetí a táborov smrti. A dnes tam ľudia časť svojich spoluobčanov vydelia a označia za zlo?

Za stopnutie homofóbie a útokov na LGBT komunitu sa zasadzuje otvorený list predsedkyni Európskej komisie, ktorý ste iniciovali spolu so spisovateľkou Olgou Tokarczukovou. List stihli podpísať stovky svetových umelcov a osobností.

Áno, okamžite sme získali obrovské množstvo solidárnych reakcií. Zapojili sa osobnosti ako Margaret Atwoodová, Paul Aster, Pedro Almodóvar, čo nás veľmi teší.

Čo by teraz mala robiť Európska komisia? Má na Poľsko páky?

Kým je Poľsko členom EÚ – hoci časť terajšej vlády by najradšej krajinu z Únie vyviedla, aby boli mimo jej kontrolných mechanizmov – a potrebuje európske peniaze, tak jestvujú rôzne druhy tlakov, ktoré zatiaľ Európa používa príliš slabo. Podľa mňa je to veľká škoda, doplácame na to.

Nemôžeme akceptovať to, čo robí Orbán v Maďarsku a čo povzbudzuje ľudí ako Kaczyński a ďalších, aby to robili podľa jeho vzoru, aby si tvarovali na svoj obraz zákony, a to aj tie únijné, a otvorene vystupovali proti hodnotám, na ktorých je EÚ založená.

Nakrúcanie filmu Šarlatán s Ivanom Trojanom. Foto – Marlene FIlm Production/Zuzana Panská, Alžbeta Jungrová

Ak má mať existencia Európskej únie skutočne zmysel, ak sa z nej nemá stať len nejaký ekonomický, aj to nie ktovieako efektívny spolok, mali by ju stmeľovať spoločné hodnoty. Ak to tak nie je a občania chcú, aby to tak bolo, mali by ísť protestovať. Je to ich povinnosť.

Patríte k liberálnej generácii povojnových babyboomers, s ktorou sa spája boj za ľudské práva v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Mala to byť generácia, ktorá niečo vybojovala, teraz však svet vyzerá, ako keby kráčal späť. Aký z toho máte pocit?

Ľudstvo takto tancuje odjakživa: urobí niekoľko krokov smerom dopredu a potom zas dozadu. Na to, čo predvádzame momentálne, sa však pozerám pesimisticky. Ľudstvo čelí problémom, tým skutočným, s ktorými sa potrebuje vyrovnať: klimatická kríza, sociálna nerovnosť v dôsledku globálneho kapitalizmu, internetová a napokon aj dnešná genderová revolúcia, na ktorú je prudká konzervatívna protireakcia.

Som pesimistka, pretože nevidím politické elity, ktoré by mali vôbec odvahu a vôľu problémy pochopiť a pomenovať, hľadať riešenia a komunikovať ich voličom. Nielen im nastavovať zrkadlo, ale aj ich trochu vzdelávať. Aby ľudia vedeli, že ich nepriateľ nie je nejaký fantómový gej, ale to, čo robíme s planétou.

V slovenskej politike je témou číslo jeden jednoznačne korupcia. Ako je to v Poľsku?

V Poľsku je to odlišné, v porovnaní s Českom či so Slovenskom máme korupcie málo. Posledné roky Kaczyńského garnitúry sa to zhoršuje, ale také drzé ťahanie peňazí zo štátu prišlo až s ňou, hoci aj vláda pravice pôvodne postavila svoj program na zápase s korupciou – ukázalo sa však, že je najviac skorumpovanou zo všetkých vlád, ktoré doteraz boli. Poľsko však na tom nie je tak zle ako Slovensko, stále nemáme oligarchov.

Takže i preto sa kampaň pred voľbami namiesto korupcie niesla na vlne čistej ideológie: súperili vízie otvorenej verzus zatvorenej spoločnosti. Tábor za Dudu chcel mať poľskú spoločnosť uzavretejšiu do bublín, keď tvrdil, že ľudia s odlišným názorom nestoja za nič. Opačný tábor namietal, že tieto rozdiely sú umelé a manipulované a že Poľsko nebude nikdy úspešné, ak nedôjde k určitému zmiereniu – nie nutne k jednote, stačil by kompromis.

Zmenilo sa od volieb rozloženie síl?

Parlamentné voľby ukázali, že PiS opúšťajú mladí voliči. Zatiaľ čo pred piatimi rokmi mnohí mladí ľudia volili pravicu, teraz dala štvrtina z nich hlas opozícii. Muži v trochu menšej miere, ale ženy vyložene. Mladé ženy sú celkovo vzdelanejšie a pokrokovejšie. Z výskumu pred parlamentnými voľbami vyplynuli sympatie mladých mužov k pravici a nacionalistom, také strany by chcelo voliť 65 percent mladých mužov.

Mladé ženy by volili ľavicu a stred, len veľmi málo by dalo hlas radikálom. Ešte zaujímavejšie boli odpovede na otázku, z čoho majú strach. Kým mladé ženy mali obavy hlavne z klimatickej krízy a zo zlého zdravotníctva, mladí muži mali na prvom mieste strach z LGBT. Ale ako hovorím, aj toto sa postupne mení a ľudia sa stále viac prikláňajú k racionalite. Uvidíme teda, ako sa to vyvinie.

Jarosław Kaczyński sa netají tým, že chce poľskú spoločnosť nezvratne zmeniť. Môže sa mu to do volieb za tri roky podariť?

Kaczyński si rýchlo mení zákony, aby nemohol prehrať budúce voľby. To je hlavné nebezpečenstvo. Chce sa zabetónovať ako Viktor Orbán, aby ani zjednotená opozícia nemala šancu. Ďalšia obava je z toho, aby sa vo voľbách nepodvádzalo. To sa doteraz vyložene nedialo, aj keď sa manipulovalo s informáciami a pravica využívala prevahu v peniazoch a štátnych médiách. Teraz je obava, že by mohla výsledkami manipulovať.

V akom stave sú verejnoprávne médiá?

Je až neuveriteľné, aká hrubozrnná propaganda je vo verejnoprávnej televízii. To si nepamätám ani z komunizmu. Komunistické médiá takto drzo klamali len dvakrát: v šesťdesiatom ôsmom a na začiatku vojenského stavu (v decembri 1981 – pozn. red.). Čo vysiela verejnoprávna televízia dnes, je čistý Goebbels.

Klamú tak cynicky a robia takú čierno-bielu propagandu, že každý inteligentnejší človek ju musí vypnúť. Lenže sa ukazuje, že keď to robia dôsledne, tak to funguje. Veľa ľudí na vidieku pozerá len to. Tlačia im to do hláv, až tomu začnú veriť. Ako vravel Goebbels, stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.

To je štátna televízia, no čo filmy v kinách? Môžu niečo zmeniť?

Na rozdiel od televízie, poľský film je zatiaľ až na zopár pokusov cenzurovať ho stále pomerne slobodný. Ľudia ako ja alebo Wojciech Smarzovski, autor filmu Kler, dostávajú podporu od štátu. Poľské filmy sa tešia aj pozornosti divákov. Kler, ktorý dosť kriticky a pritom pravdivo opísal situáciu v katolíckej cirkvi, videlo až šesť miliónov ľudí. Bol to veľký úspech.

Divákov však majú aj filmy, ktoré nie sú vyložene politické, len v sebe majú čosi ako – použijem starý známy termín – mravný nepokoj. Uvidíme, čo bude po korone, ale obecenstvo si obľúbilo zložitejšie poľské kino a živo s autormi komunikuje.

So Zuzanou Čaputovou na premiére filmu Šarlatán. Foto – CinemArt

Prečo ste si vybrali scenár filmu Šarlatán? Hrala v tom úlohu homosexuálna téma?

Nie. Nie je tak, že by som mala pocit, že musí ukazovať homosexualitu, ak to nie je prirodzená súčasť deja a nekladie otázky o tom, čo je láska. A čo robí s človekom to, keď svoju orientáciu zapiera. Jan Mikolášek bol človek spätý s prírodou, z nej čerpal silu ako liečiteľ, a predsa nebol schopný prijať svoju prirodzenosť – o tomto je film. Inak pre mňa platí, že milostný príbeh je milostný príbeh. Hetero- či homosexálny, emócie sú podobné.

Jan Mikolášek bol záhadná postava a tajomstvom zostáva aj po skončení filmu. Máte sama jasno v tom, kým tento muž v skutočnosti bol?

Je to vskutku záhadná, faustovská figúra. Na jednej strane mal výnimočný dar, ktorý mu umožnil konať dobro. Na druhej strane bol aj pyšný, čo ho viedlo k temnej stránke. Strach, ktorý mal zo smrti, sa preňho stal v istej chvíli deštruktívny. Sledujeme dramatický zápas v jeho vnútri, všetko, čo je v ňom dobré aj čo zlé. Mám pocit, že za veľkú časť jeho démonov a vnútorných problémov mohla práve skutočnosť, že nevedel prijať svoju sexuálnu identitu.

Mikolášek liečil bylinkami, diagnózu vedel určiť z moču, často veľmi presne. Existujú ešte liečitelia ako on? Alebo už takí vymreli a ich miesto zaujali šarlatáni z internetu?

Existujú šarlatáni, ktorí ľudí podvádzajú, a potom existujú talentovaní ľudia, ktorí majú zvláštne schopnosti. Názov filmu Šarlatán je ironický. Takto totiž Mikoláška označovali komunisti preto, aby ho očiernili a pripravili pôdu pre jeho likvidáciu. Ale podľa mňa on šarlatánom nebol, tie schopnosti naozaj mal. Mal neskutočné výsledky. Liečiteľa, ktorý by mal takú veľkú slávu a exkluzivitu, som dnes už nestretla. Stále však existujú ľudia schopní skĺbiť znalosť bylín s intuíciou a pomáhať vtedy, keď tradičná medicína pomôcť nedokáže.

Mám pred nimi pokoru, lebo si myslím, že je ešte veľa vecí, ktoré nevieme. Veda ešte nevyskúmala všetko a bola by veľká škoda nevyužiť liečivý potenciál prírody. Ľudia ako Mikolášek z neho chceli vyťažiť maximum. Samozrejme, nechceli sme ani jeho liečiteľstvo zobrazovať jednoznačne, je to zložitejšie. V každom prípade vidíme, akú za to platil cenu.

Otázka je, ako spoznať skutočného liečiteľa, ktorý nie je šarlatánom.

V prípade Mikoláška to bolo overené: liečil tak dlho a získal toľko vedeckých ocenení, že sa dá povedať so stopercentnou istotou, že liečiteľom bol. Mal na to papiere, lekári ho uznávali. Obzvlášť ho obdivoval primár nemocnice na pražskej Bulovke: posielal mu vzorky moču pacientov, s ktorými si sám nevedel rady. Keď Mikolášek vyšiel z väzenia a nemal kde bývať, tento primár mu dal byt vo svojom dome, kde potom dožil.

Agnieszka Holland (1948)

Na prelome 60. a 70. rokov študovala filmovú réžiu v Prahe na FAMU. Za svoj prvý film získala cenu poroty v Cannes. V roku 1981 emigrovala do Francúzska. Získala tri oscarové nominácie za filmy Bittere Ernte (1985), Európa, Európa (1990), V tme (2011). S dcérou Kasiou Adamik nakrútila snímku Jánošík – Pravdivá história (2009). V Česku nakrútila minisériu Horiaci ker a film Šarlatán, ktorý mal tento rok vo februári premiéru na festivale Berlinale. Žije striedavo v USA a vo Francúzsku.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie