Denník N

Kniha bez konca je čítaním na celé roky

Ak čitateľ prijme Jungovu pokoru a vydrží intelektuálne vypätie, môže svoj život obohatiť, spraviť ho hlbším a zaujímavejším

Červená kniha Carla Gustava Junga je opradená tajomstvom a tabu hneď od svojho vzniku. Jednou z jej hlavných tém sú symboly, ona sama je však symbolom samým osebe – viazaná v červenej koži, hrubá, dôstojná, vážna.

Čitateľ, ktorý ju drží v ruke, sa neubráni bázni. Zvlášť ak si uvedomí jej veľkú historickú hodnotu – zachytáva predsa vznik nového, doteraz veľmi významného smeru v psychoterapii.

Carl Gustav Jung, ktorého 140. výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname, bol švajčiarsky psychiater, slávny Freudov žiak, priateľ a neskôr sok, zakladateľ nového smeru v psychoterapii – tzv. analytickej psychológie. Jeho prínos spočíva hlavne v pomenovaní tzv. kolektívneho nevedomia, ktoré je spoločné všetkým ľuďom a prostredníctvom symbolov sa objavuje v našom každodennom živote, v snoch a fantáziách. On sám sa o ňom veľa dozvedel vďaka štúdiu mytológie, náboženstva a filozofie.

Nedokončený súbor rukopisov vznikal šestnásť rokov

Jung je aj priekopníkom v technike tzv. aktívnej imaginácie – čo je zámerne navodené denné snenie, ktoré sa využíva s menšími obmenami v psychoterapii dodnes. Dôležitý je tiež jeho prístup k snom, ktorý je o poznanie širší a bohatší ako Freudov.

Carl Gustav Jung písal okrem vážnych odborných prác, známych u nás hlavne z jeho Vybraných spisov či z deväťzväzkového Výberu z diela, aj túto knihu, ktorá mala byť osobnou výpoveďou, odvážnym štúdiom vlastnej psychiky. Ide o nedokončený súbor rukopisov, ktorý písal šestnásť rokov do knihy v červenej koži a ilustroval ju archaickými obrazmi a mandalami.

České vydavateľstvo Portál sa rozhodlo vydať aj jej cenovo prístupnejšiu, takzvanú čitateľskú edíciu.

Jung ju nazval Liber Novus, neskôr dostala názov Červená kniha. Ide o sled jeho vlastných imaginácií s následnou snahou porozumieť ich skrytému, symbolickému významu. Kniha však zostala nedokončená uprostred vety – čo vzbudzuje pocit, akoby to bola nikdy nekončiaca, navždy plynúca kniha.

Vyše stostranový úvod je dôležité zvládnuť

Dlhý, vyše stostranový úvod nie je v knihe náhodou. Treba si ho poctivo prelúskať – čitateľ sa v ňom dozvie nielen zaujímavý príbeh tejto knihy, ktorej rukopis ležal niekoľko rokov v trezore v banke, pretože Jung a neskôr spoločenstvo dedičov ju pokladali za príliš osobnú a nekonvenčnú na to, aby ju vydávali.

V úvode sú i dôležité informácie o Jungovom diele a živote, o jeho súkromí, o osamelých, až pustovníckych obdobiach. O vzťahu s Freudom, ale aj o tom, že Jung bol oveľa viac ako len jeho žiak, že prišiel s mnohými originálnymi myšlienkami a technikami.

Je tiež o Jungovom živote, ktorý bol o to viac poznačený vojnou, o čo náruživejšie sa zaujímal aj o spoločenské dianie. Vojnu chápal ako dôsledok toho, že spoločnosť sa príliš upla na racionálne myslenie a iracionálno potlačila. Práve toto nespracované iracionálno potom ľudí dobehlo v hrôzach vojny. Jung, veľmi citlivý na spoločenské dianie, a zároveň žijúci vo svojom svete symbolov, vojnu vo svojich snoch a fantáziách predpovedal.

Úvod je okrem priblíženia dôležitých reálií o Jungovi dôležitý aj preto, lebo čitateľa dobre pripraví na to, čo ho v nasledujúcich zhruba štyristo stranách čaká. A túto prípravu potrebuje nielen čitateľ laický, ale aj čitateľ zdatný, ktorý má nejaký ten diel Jungových Vybraných spisov za sebou.

Tenká hranica medzi duševným zdravím a šialenstvom

Čítať Jungove fantázie, rozhovory s biblickými postavami, s rôznymi časťami jeho Ja, rozoznávať ducha doby a ducha bytostného Ja, to chce od čitateľa hneď niekoľko vecí – v prvom rade ochotu prijať Jungovo chápanie sveta symbolov, ktoré hovoria zvláštnym jazykom a nesú v sebe dôležité odkazy.

Na druhej strane sa čitateľ musí vyzbrojiť veľkou mierou intelektuálnej trpezlivosti a disciplinovanosti – pretože sledovať tieto ťažko uchopiteľné postavy, zaobísť sa na 400 stranách bez deja, ale zároveň nestratiť niť, ktorá sa Červenou knihou predsa len ťahá, nie je jednoduché.

Samotný jazyk knihy, preložený s veľkou citlivosťou a precíznosťou, je tiež náročný na pozornosť – miestami pripomína jazyk Biblie, čitateľ má pocit, akoby čítal proroctvá, a svojím spôsobom to tak aj je. Len tieto proroctvá sú zašifrované tak hlboko, že z toho, ako ich napísal Jung, sa dostane do vedomia obyčajného duševne zdravého a navyše v racionálnom svete vychovávaného čitateľa len málo.

Ale nech nevešia hlavu a vydrží, lebo aj to málo môže byť veľa – vedieť, že sú tu veci, ktoré nás presahujú, že ponoriť sa do hlbín môže byť inšpirujúce, ale aj nesmierne náročné, že hranica medzi duševným zdravím a šialenstvom je tenšia, ako si všetci myslíme, a že najdôležitejšie je žiť vo svojej pravde. To všetko sú cenné a dôležité – ani nie poznatky, ako skôr zážitky.

Ak je čitateľ odhodlaný všetko toto podstúpiť, môže sa ponoriť do Jungovho i svojho nevedomia. Môže počúvať jazyk dôležitých, tzv. archetypálnych, teda pre všetkých ľudí spoločných symbolov, ako napríklad múdry starec, diabol, kúzelník, vajce, strom, hrdina, zámok v lese, púšť.

Po komplikovaných cestách k jednoduchej pravde

Tieto symboly ďalej rozvíja, dramatizuje, zhovára sa so sebou samým i s rôznymi biblickými postavami, a zároveň hľadá svoj vlastný a intímny vzťah k nim. Čitateľ musí rátať s tým, že hlbiny, do ktorých ho Jung vtiahne, sú chaotické, občas sa v nich stratí, občas vynorí, občas prestane mať chuť tam ostávať, občas sa môže aj poriadne vystrašiť či ostať znechutený.

Potom však prídu chvíle, keď ho Jung privedie k jednoduchej pravde, ktorá je čitateľovi známa a ktorú si môže spojiť so svojím poznaním, ako napríklad počas noci v púšti príde na to, že „… moudrost není jen prostá, ona je prostoduchá. Proto se chytrák moudrosti posmívá, neboť posměch je jeho zbraň. … Teprve na poušti nám dochází naše strašlivá prostoduchost, ale stydíme sa přiznat si ji. Proto se vysmíváme.“

Jung písal Červenú knihu spomínaných 16 rokov, a ona predsa ostáva nedokončená. Je rozdelená na Liber primus, Liber secundus a Přezkoušení. Tieto časti na seba navzájom nadväzujú, posledná je na rozdiel od prvých dvoch častí uchopiteľnejšia. Ak sa navyše čitateľ predtým prebrodil cez Liber primus a secundus, môže sa pohodlne usadiť a užívať si relatívne jednoduchšie dialógy a úvahy.

V každom prípade Červená kniha nie je čítanie na jeden dúšok, čitateľ si musí na jej prelúskanie a strávenie vyhradiť veľa času, ale aj trpezlivosti a disciplinovanosti. Navyše by to nemalo byť prvé Jungovo dielo, ktoré bude čítať – aspoň nejaká skúsenosť s jeho ponímaním symbolov je veľmi užitočná a mnohé uľahčí.

Symbol skutočnosti, že tu je niečo, čo nás presahuje

Môže ju, podobne ako Bibliu, čítať celé roky. Jeho slová môžu byť veľmi inšpirujúce nielen pre terapeutickú obec, ale i pre teológov, historikov, filozofov. Musia mať len dosť trpezlivosti nájsť v jeho záhadnej reči onu perličku na dne. Ako píše sám Jung v doslove (a ako sa aj obávalo spoločenstvo dedičov, čo bola jedna z príčin, prečo ju celé roky nechceli vydať), povrchnému pozorovateľovi môže táto kniha pripadať ako šialenstvo.

Ale, na druhej strane, ak čitateľ vezme knihu ako symbol skutočnosti, že tu je niečo, čo nás presahuje, čo je uložené kdesi hlboko a zaváňa šialenstvom, a že kedysi dávno žil človek, ktorý mal dosť múdrosti, geniality, odvahy i šialenstva (a to všetko v ideálnom pomere), aby tam zostúpil a napísal o tom, a ak sa navyše tento čitateľ vzdá potreby všetkému porozumieť, prijme Jungovu pokoru i odhodlanie a vydrží intelektuálne vypätie, môže svoj život obohatiť, spraviť ho hlbším, zaujímavejším.

Možno sa mu začnú snívať sny, možno v sebe objaví Salome, Eliáša, pustovníka z Líbyjskej púšte či iné postavy, ktoré Carla Gustava Junga v Červenej knihe sprevádzajú, a možno sa dotkne svojho vlastného šialenstva.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie