Zdieľajte, kým to nezmažú. Dezinformácie o koronavíruse vytvárajú falošný pocit urgencie, vraví psychológ

V rozhovore sa dočítate aj:

• ako ľuďom pomôcť, aby sa zorientovali v záplave informácií o koronavíruse;
• prečo niektorí ignorujú vedecký konsenzus a spoliehajú sa skôr na senzáciu na okraji;
• či súvisí viera v konšpiračné teórie s nedôverou v štátne inštitúcie.

Nebojujeme v prípade koronavírusu len s pandémiou, ale aj infodémiou?

Ak pod infodémiou rozumieme pretlak informácií, ktorý sťažuje hľadanie riešenia problému, potom áno, čelíme infodémii. Človek sa v záplave informácií nevyzná, nevie, čomu má veriť, a je zmätený. Táto situácia umožňuje šírenie dezinformácií a hoaxov.

Je koronavírusová infodémia niečím špecifická?

Vo všeobecnosti platí, že ak sa objaví nejaký veľký problém, spolu s ním sa objavia aj dezinformácie. Pre koronakrízu je špecifické to, že má globálny rozmer a týka sa takmer každej krajiny na svete. Pre zdravotnícke či medicínske hoaxy platí, že sa často šíria rýchlejšie ako iné hoaxy. Ľudia majú pocit, že sú ohrození, tak sledujú veľa informácií a veľa ich šíria.

Prečo sú zdravotnícke hoaxy tie najrozšírenejšie?

Máte pravdu, že zdravotníckych hoaxov je naozaj veľa. Píše o tom aj váš kolega Vladimír Šnídl v knihe Pravda a lož na Facebooku. Možno dominujú preto, že zdravie sa týka nás všetkých a je to niečo, čo si všetci ceníme. Ak si myslíme, že sme našli článok, ktorý píše o účinnej prevencii proti koronavírusu, šírime ho, lebo to považujeme za dôležité, keďže ide o zdravie.

Nie je to aj preto, že keď je reč o zdraví, týka sa to života a smrti, takže je z evolučného hľadiska pochopiteľné, že na správy o zdraví sme mimoriadne citliví?

Áno, v mozgu nám akoby automaticky klikne, že ide o dôležitú informáciu.

Ktoré dezinformácie o koronavíruse sa šíria najviac?

Má to istý vývoj. Keď sme tému skúmali v marci, keď začali prichádzať prvé prípady, šírili sa správy, že vírus umelo vytvorili v čínskom laboratóriu, aby ním odpútali pozornosť od iných tém, napríklad od protestov v Hongkongu. Opakovala sa téma, že koronavírus nevznikol náhodne a vytvorili ho zámerne. Teraz prevažujú hoaxy o očkovaní – že je spojené s čipovaním ľudí alebo že je vakcína škodlivá. Najnovšie sa šíri aj hoax o nebezpečnosti testovania, že pri stere vám paličku dajú tak hlboko, že ňou poškodia bariéru v mozgu, takže dostanete infekciu.

Väčšina Slovákov nepozná žiadneho nakazeného, tobôž obeť. Je to dôvod, prečo si toľko ľudí myslí, že koronavírus je iba výmysel?

Obetí na Slovensku je dosiaľ 33. Aká je šanca, že budete niekoho z nich poznať? Veľmi malá. Ľudia môžu pociťovať nedôveru, že každý deň v správach počúvajú o nových prípadoch, no oni žiaden nepoznajú. Ale osobná skúsenosť má vo vede minimálnu dôkazovú hodnotu. To, že žiadnu z nakazených obetí nepoznám, nie je žiaden dôkaz.

BBC prinieslo príbeh floridského taxikára Briana Leea Hitchensa, ktorý si myslel, že koronavírus neexistuje, no potom sa nakazil a jeho žena dokonca COVID-19 podľahla. Teraz vraví, že uveril bludom. Čo na to hovoríte?

Keď sa na sociálnych sieťach dostanete do bublín, kde sa šíria dezinformácie, je celkom ľahké uveriť im. Čím uletenejším hoaxom – ktoré s realitou nemajú nič spoločné – človek uverí, tým viac ho potom realita môže zasiahnuť.

Ako je vôbec možné, že si ľudia myslia, že koronakríza je zinscenovaná? Je predsa zjavné, že do takej konšpiračnej teórie by sa museli zapojiť tisíce ľudí z celého sveta vrátane politikov, novinárov, lekárov či vedcov, čo je nemožné.

Konšpiračné naratívy do istej miery vychádzajú z našich prirodzených tendencií, ktoré sú výsledkom evolúcie. Sme napríklad zvyknutí vyhľadávať v našom prostredí vzorce – keď boli naši predkovia lovci a v lístí niečo zašuchotalo, bolo užitočné, ak to neignorovali, videli za tým predátora a začali utekať, aj keď v skutočnosti mohlo ísť o obyčajný vietor. Vyhľadávanie takýchto agensov či aktérov, ktorí vykonávajú zámernú činnosť – v tomto prípade predátora, ktorý nás chce zožrať – je pre nás z evolučného hľadiska dôležité, lebo nám pomohlo prežiť. Takáto dispozícia sýti konšpiračné myslenie. Predstava, že nový koronavírus je výsledkom náhody, je pre nás veľmi ťažko uchopiteľná, niet koho obviniť. Nad situáciou nemáme kontrolu v tom zmysle, že nepoznáme príčinu či pôvod koronavírusu, takže ani nevieme, ako ho eliminovať. Preto ľahšie uveríme tomu, že koronavírus niekto vytvoril zámerne a pandémiu zinscenoval napríklad preto, aby mali farmafirmy profit.

Čiže vysvetlenia, kde figurujú nejakí aktéri, lákajú viac ako tie, že je to celé náhoda, lebo potom máme pocity bezmocnosti?

Áno. V jednom výskume si účastníci čítali o požiari. Mali možnosť, aby si vybrali, či vznikol náhodou, že do zeme trafil blesk, alebo že ho niekto založil. Ukázalo sa, že druhé vysvetlenie ľudia považovali za lepšie.

Stúpa viera v nepodložené presvedčenia vrátane konšpiračných teórií s pocitom ohrozenia?

Určite áno. Ide o jednu z vecí, ktorú sme zistili v raných fázach korony, a ukázali to aj zahraničné výskumy. Pocit ohrozenia pozitívne súvisí s tým, koľko má človek nepodložených presvedčení. Naisto však nevieme povedať, že ľudia sa cítia ohrození, a preto si vytvárajú konšpiračné teórie, alebo je to tak, že najprv majú konšpiračné presvedčenia, takže sa cítia ešte ohrozenejší. Vzťah môže ísť oboma smermi.

Čo sa ešte podieľa na viere v nepodložené tvrdenia?

Záleží aj na sociálnych bublinách. Človek, ktorý sa nachádza v kruhoch, kde je kontinuálne vystavený konšpiračným informáciám, sa počas pandémie koronavírusu ocitá pod ešte väčším tlakom dezinformácií.

Súvisí viera v konšpiračné teórie s nedôverou v štátne inštitúcie, takže sa ľudia skôr spoliehajú na alternatívne zdroje?

V našom výskume sme taký vzťah našli, nižšia dôvera v štátne inštitúcie bola spojená s vyššou mierou viery v nepodložené tvrdenia. Opäť však nevieme povedať, aký je tam vzťah – či ľudia nedôverujú inštitúciám, a preto majú konšpiračné presvedčenia, alebo majú konšpiračné presvedčenia, a preto nedôverujú štátnym inštitúciám, keďže sú konšpiračné presvedčenia namierené proti nim. Pre konšpiračné weby je úplne typické, že spochybňujú oficiálne inštitúcie. Ľudia tak pociťujú nedôveru a nevedia, čomu veriť. Tí, ktorí hlásajú konšpiračné teórie, potom povedia, že „pravda je niekde uprostred“ – medzi oficiálnou verziou a konšpiračnou teóriou.

Sú aj lekári či vedci – hoci je ich minimum –, ktorí hovoria, že vírus bol umelo vytvorený, rúška škodia, vakcíny zabíjajú a celá pandémia sa nafukuje (fakty: vírus má prirodzený pôvod, rúška neškodia, vakcíny nezabíjajú a COVID-19 už podľahlo viac ako 829-tisíc ľudí). Ako sa v tom má vyznať bežný človek, ak bludy šíria aj lekári či vedci?

Bežný človek bez vzdelania v medicíne nemá šancu, aby sa zorientoval vo všetkých medicínskych výskumoch. Preto sa spolieha na autoritu. A keď autorita, teda človek s titulom v danej oblasti, začne šíriť hoaxy, človeka to zmätie. Vyvoláva to otázky, na koho sa spoliehať. Dôležité je povedať, že uvedené názory sú v striktnom rozpore s názormi väčšiny ľudí s daným titulom. Alebo si vezmite Donalda Trumpa. Stovky ľudí skončili v nemocnici, lebo sa držali jeho „rád“. Spoliehali sa na neho, lebo ide o človeka s autoritou amerického prezidenta.

Čiže ľudia by sa mali spoliehať na vedecký konsenzus?

Áno. Dôležité je, aby sa vedecký konsenzus komunikoval jasne, zrozumiteľne a aby sa k ľuďom aj dostal. Problémom je, že sa k nám šokujúca správa dostane veľmi rýchlo, no k faktom sa už obyčajne nedostaneme.

Prečo ľudia ignorujú vedecký konsenzus a spoľahnú sa skôr na senzáciu na okraji?

Nepodložené a konšpiračné presvedčenia spôsobujú, že ľudia nevedia, čomu majú dôverovať. V takej situácii ľahko kladú informáciu z tradičného média alebo štátnej inštitúcie na rovnakú úroveň ako tú šokujúcu a nepodloženú. Výsledkom je, že tu máme akoby dva rovnocenné názory a človek si medzi nimi musí len vybrať. Zaniká tam váha dôkazov.

Ktoré médiá a ktorí politici šíria najviac dezinformácií o koronavíruse?

Budem skôr hovoriť o tradičných médiách. Vieme, že ak by Denník N, SME či Aktuality začali opakovane šíriť nepravdivé správy, ľudia by ich prestali čítať a platiť im za obsah, lebo by išlo o informácie, na ktoré sa nemožno spoľahnúť. Ani tradičné médiá nie sú stopercentné, ale informácie overujú, lebo opak si pred svojimi čitateľmi nemôžu dovoliť. Funguje tu aj novinárska etika.

Chápu ľudia, že existujú rozdiely medzi médiami, ktoré si informácie overujú, a tými, ktoré šíria konšpiračné teórie a dezinformácie?

Dezinformačné médiá sa tvária ako klasické médiá, ale v skutočnosti nimi nie sú – nemajú napríklad redakčnú radu alebo môže ísť o jedného človeka, ktorý len prekladá články zo zahraničných stránok s hoaxmi alebo si správy celkom vymýšľa.

Podľa aprílového prieskumu „Ako sa máte, Slovensko?“ mali najviac konšpiračných presvedčení voliči ĽSNS. Čo na to hovoríte?

Nerobil som na tom výskume, ale neprekvapuje ma to, lebo vieme, že ide o ľudí, ktorí šíria mnoho nepodložených tvrdení. Politici ĽSNS si udržiavajú svoju základňu práve šírením takéhoto typu informácií, ktoré idú proti mainstreamu.

Z výskumov vieme, že tí, ktorí veria konšpiračným teóriám, majú vo zvýšenej miere aj pseudovedecké názory, napríklad že očkovanie je škodlivé. Zvyknú mať aj viac predsudkov a diskriminovať niektoré sociálne skupiny. Takisto majú nižšiu politickú participáciu a vo väčšej miere sú spojení s politickým extrémizmom. Čo sa týka koronavírusu, menej dodržiavajú oficiálne opatrenia.

Niektoré dezinformačné weby prezentujú boj proti rúškam ako boj za ľudské práva. Čo na to vravíte, ak vieme, že rúška fungujú a neškodia?

Napríklad niektorí ľudia v Spojených štátoch hovoria, že je vyslovene právo človeka nedať si rúško. Keď sa to postaví do tejto roviny, stáva sa z toho citlivý problém, ktorý je šialene zle zarámcovaný. Nemožno to dávať na rovnakú úroveň. Keď vieme, že rúška pomáhajú, je dôležité, aby ich ľudia nosili a opatrenie sa dodržiavalo. Niektorí vychádzajú z toho, že na začiatku pandémie sme o účinnosti rúšok nemali dostatok dôkazov, no teraz je situácia iná a už ich máme. Niektorí možno uvažujú takto: „Najprv vedci hovorili, že nevedia, či rúška fungujú, teraz vravia, že fungujú, tak čo to znamená?“ Lenže to je povaha vedy, že sa vyvíja. Vedci môžu tvrdiť iba to, na čo majú v danej chvíli dôkazy. Keďže o rúškach prišli nové dôkazy, je pochopiteľné, že sa odporúčania o ich nosení zmenili.

Ak by bola k dispozícii vakcína proti novému koronavírusu, zaočkovať by sa dalo iba 40,9 percenta opýtaných Slovákov a Sloveniek, vyplynulo z aprílového prieskumu „Ako sa máte, Slovensko?“ Akú rolu v tom zohralo šírenie bludov, napríklad toho od Judy Mikovitsovej, že povinné očkovanie pre všetkých by len v Spojených štátoch amerických zabilo prinajmenšom 50 miliónov ľudí? (Fakt: pred uvedením na trh prechádza každá vakcína viacerými fázami skúšania, ktoré overujú jej účinnosť, bezpečnosť a vedľajšie účinky, následne ju podľa prísnych kritérií schvaľujú príslušné orgány.)

To číslo 40 percent je skutočne nízke. Zrejme v tom čase vyvstala nejaká akútna informácia, že si ľudia neboli istí, inak si to neviem vysvetliť.

Denník New York Times uverejnil v máji komentár, v ktorom sa píše: „Pripravte sa na informačnú vojnu o vakcínach“. Vakcína sa pomaly blíži, bude to škaredé?

Informácie o čipovaní vakcínami alebo o tom, že očkovanie bude škodlivé a zneužije sa, tu už nejaký čas kolujú. Keď bude vakcína hotová, je veľmi dôležité, aby oficiálne autority podávali ľuďom správy, ktoré sú jednoznačné, že podľa najlepších informácií, ktoré sú k dispozícii, nebudú vakcíny škodlivé, lebo sa vykonali všetky možné testy, a že pozitíva očkovania vysoko prevažujú potenciálne negatíva. Transparentne treba hovoriť aj o vedľajších účinkoch a nič nezatajovať. Čiže základom je byť jednoznačný a transparentný. Zároveň treba zabezpečiť, aby sa k ľuďom také správy dostali.

Čo spravilo s antivaxermi, keď videli, že v Rusku, ktoré tak obdivujú, vyvíjajú inak nenávidenú vakcínu proti koronavírusu?

Ak je niekto prorusky orientovaný, ale je proti vakcinácii, môže tam vzniknúť konflikt, ak vakcínu vyvíja aj Rusko. No nie som si celkom istý, nakoľko sa jadro antivaxerskej komunity prekrýva s jadrom tej proruskej. Antivaxerská komunita pozostáva skôr z ľudí, ktorí inklinujú k prírodnej a alternatívnej medicíne.

Hoaxy vs. vedecké myslenie: Ako zostať zdravý v čase krízy? Prednáša Vladimíra Čavojová a Jakub Šrol, obaja z SAV. Zdroj – CVTI SR/YouTube

Akú štruktúru majú dezinformácie o koronavíruse? Obsahujú emocionálne vydieranie typu „ak chceš zachrániť svoje dieťa, nedáš ho očkovať“?

Jedna z rád, ktorú dávame, je, že nepodloženú informáciu možno veľmi často rozpoznať podľa toho, že sa snaží vyvolať veľmi silné emócie, najčastejšie strach alebo nenávisť. Zámerne vyvoláva falošný pocit urgencie, že správa je strašne dôležitá a musí sa ihneď šíriť. Úplne najtypickejšia formulka, ktorá sa opakuje stále dookola, je „šírte to, kým to nezmažú“. Vyvoláva to dojem, že oficiálne autority idú správu zmazať, preto ju treba okamžite šíriť. Čo to spôsobuje? Ľudia nemajú čas zamyslieť sa alebo správu skontrolovať, či je skutočná alebo nepodložená. Keď sme v emócii strachu alebo urgencie, šírime ju ďalej bez toho, aby sme si ju overili. Vyvolávanie uvedených emócií je pre dezinformačné médiá úplne typické.

Od apríla do júna zmazal Facebook celosvetovo sedem miliónov nepravdivých správ o koronavíruse. Akú rolu hrajú sociálne siete pri šírení dezinformácií?

Fake news a konšpiračné teórie poznáme aj z dávnej histórie a ich stopy by sme našli aj v antickom Ríme. Joseph Uscinski a Joseph Parent napísali knihu American Conspiracy Theories (z angl. Americké konšpiračné teórie), v ktorej skúmali konšpiračné teórie medzi rokmi 1890 až 2010. Zistili, že počet konšpiračných teórií lineárne nerástol. Niekedy prišli, potom opadli, následne prišli nové. Sociálne siete však menia, ako sa konšpiračné teórie a nepodložené tvrdenia šíria, lebo ich s veľkým dosahom dokáže šíriť každý.

Ako ľuďom pomôcť, aby sa zorientovali v záplave informácií o koronavíruse?

Záleží na tom, aby mali prístup k oficiálnym informáciám, nech nevidia len tie nepodložené. Štátne inštitúcie a tradičné médiá by mali robiť všetko pre to, aby boli informácie o koronavíruse dostupné. Je na zodpovednosti ministerstva zdravotníctva, aby sa overené informácie o koronavíruse dostali k ľuďom, nemôžeme sa spoliehať na to, že ich ľudia budú aktívne vyhľadávať. Aj na Slovensku existuje niekoľko fact-checkerov – polícia má na Facebooku stránku Hoaxy a podvody – Polícia SR, kde veľmi dobre a rýchlo reagujú na hoaxy. Na druhej strane, takéto informácie sa dostanú najmä k tým, ktorí už prejavili vôľu dozvedieť sa fakty, takže skôr pôjde o ľudí, ktorým záleží na tom, aby nešírili neoverené informácie.

Sú sociálne bubliny realita?

Sú, a to z viacerých hľadísk. Facebook má algoritmus, ktorý určuje, čo uvidíme vo svojom newsfeede. Podľa našich preferencií tak vidíme len istý typ informácií, a nie iné. Bublinu si vytvárame aj tým, akých máme priateľov, čo sú obyčajne ľudia, s ktorými zdieľame podobné názory. Ak sa v mojej bubline šíri iba nejaký typ názoru, postupne sa presvedčím, že je to jediný možný názor, lebo ak si to myslia všetci moji kamaráti, asi to bude pravda. Podľa výskumu Alessandra Bessiho a jeho tímu sa konšpiračné naratívy šíria predovšetkým v sociálnych bublinách, kde sa šíria voľne bez ohľadu na to, či iní ľudia niekde napíšu, že ide o nezmysel.

Vaša kolegyňa Vladimíra Čavojová z SAV hovorí, že možno by pomohlo, ak by sa nás pred zavesením obsahu na sociálnej sieti opýtali, či ho chceme naozaj šíriť. V takom prípade by sme spomalili, článok si prečítali a možno by sme zistili, že je chybný.

Je to pekná myšlienka. Neviem, či Facebook niečo také implementuje, ale je to úžasná rada, aby sme spomalili a zamysleli sa pred tým, než na sociálnu sieť niečo zavesíme.

Pripadá mi, že rýchle konanie je z evolučného hľadiska výhodné – ak ide o krk, nedáva zmysel dlho mudrovať a treba rýchlo konať. Dá sa povedať, že konšpiračné teórie na tejto dispozícii mysle parazitujú?

Áno. Naschvál vyvolávajú pocit urgencie, aby sa človek nestihol zamyslieť. Pritom stačí minúta alebo dve minúty, aby sme si pozreli stránku Polície SR a overili si, či náhodou nejde o hoax. Text alebo fotku môžeme skopírovať a v Googli si overiť, či nie sú falošné.

Opísali ste ideálny svet, v ktorom si ľudia overujú fakty, ale značná časť populácie tak nefunguje. Čo s tým?

Sociálne siete veľmi rýchlo rastú. Ešte pred pár rokmi, keď som bol na základnej a strednej škole, nešlo o taký výrazný fenomén. Nás na škole neučili nič o tom, ako robiť so sociálnymi sieťami, no treba na tom začať vážne pracovať. Otázka je, čo s tými, ktorí školu vychodili už dávno? Ako k nim dostať informačnú gramotnosť? Obávam sa, že na toto riešenie ešte nemáme.

Ako na dezinformácie? Je riešením rozvoj kritického myslenia, mediálnej a vedeckej gramotnosti, aby ľudia chápali napríklad rozdiel medzi koreláciou a kauzalitou?

Vedecké myslenie, keď človek vyhodnocuje veci na základe dôkazov, funguje do istej miery ako ochranný faktor proti konšpiračným presvedčeniam, či už koronavírusovým alebo iným. Veľa úsilia treba investovať do informačnej gramotnosti, aby ľudia vedeli rozlišovať medzi rôznymi typmi informácií z rôznych zdrojov. Možnosť šíriť informácie na sociálnych sieťach predbehla schopnosť rozlišovať, ktoré informácie sú viac alebo menej spoľahlivé. Študenti by mali chápať, že nie každá informácia má rovnakú váhu.

Čo ste sa z psychológie naučili vďaka koronakríze?

Viac mi napadá, čo som sa naučil o fungovaní vedy. Takzvané preprinty, čiže vedecké články, ktoré visia na internete, ale ešte neprešli recenzným konaním, považujem v rámci „otvorenej vedy“ za super prax. Za bežných okolností môžete na vydanie článku čakať mesiace, niekedy aj roky, no takto sa k nim dostanete okamžite. Problémom bola infodémia aj vo vede. V toľkých krajinách sa vydalo toľko článkov na veľmi podobné témy, že ani vedci samotní si nedokázali spraviť dobrý obraz o tom, čo sa už vyskúmalo, ako na daný výskum nadviazať a ako čiastkové poznatky zasadiť do celkového obrazu. Do budúcna sa bude treba zamyslieť nad tým, ako to robiť lepšie.