Jana Shemesh
Turecko bolo v roku 2011 prvým signatárom Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Tiež ho ako prvé o rok neskôr ratifikovalo. Dohovor dostal aj meno odkazujúce na „miesto pôvodu“, čoho sa neskôr chytili jeho odporcovia, aby vytvorili dojem, že ide o niečo „neeurópske“, z inej kultúry.
To napokon nebol jediný hoax týkajúci sa tohto dokumentu. Prišlo ich ešte veľa a mnohé sa šíria aj v samotnom Turecku.
Ale to, čo je alarmujúce, je fakt, že turecká vláda by z Istanbulského dohovoru, ktorý síce v krajine platí od roku 2014, ale nikdy sa dôsledne nedodržiaval, chcela vycúvať. Odôvodňuje to tým, čím mnohé konzervatívne a populistické zoskupenia v iných krajinách vrátane Slovenska. Lietajú slová ako útok na tradičnú rodinu, rodová ideológia či „zvrhlá“ LGBTI kultúra.
Feministka a právnička Selin Nakıpoğlu hovorí, že ju neprekvapuje, že Turecko dospelo do tohto bodu. „Roky sledujeme útoky na ženské práva. Od ohrozovania práv na alimenty cez pokusy znížiť zákonný vek na vstup do manželstva, dávať milosť sexuálnym predátorom až po snahy brániť rozvodom, hoci je v hre aj domáce násilie.“
Medzitým v Turecku narastá počet útokov na ženy vrátane vrážd, domáce násilie navyše roztáča aj pandémia nového koronavírusu a s ňou súvisiace záležitosti ako izolácia, ekonomické problémy a to, že pozornosť a kapacity pomáhajúcich organizácií sú oslabené.
Turecko patrí ku krajinám s najvyšším výskytom vrážd žien. Do augusta tohto roku zomrelo rukou vraha 205 žien a dievčat, minulý rok ich bolo 416. Páchateľmi sú, ako to pri tomto type zločinu často býva, hlavne bývalí alebo súčasní partneri, členovia rodiny, ohrdnutí nápadníci. V asi desiatich percentách ide o páchateľov, ktorých obeť predtým nepoznala.
Ženy sa búria
Zámer vlády stiahnuť podporu Istanbulského dohovoru aj preto narazil na odpor tureckých žien, a to aj voličiek konzervatívnej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) prezidenta (Turecko má prezidentský systém, prezident je de facto hlavou vlády) Recepa Tayyipa Erdoğana a spôsobil aj hádky v politikovej rodine.
Erdoğanova najmladšia dcéra Sumeyye, viceprezidentka ženskej organizácie KADEM, paradoxne blízkej AKP, považuje Istanbulský dohovor za potrebný dokument, jej brat Bilal si myslí, že „Turecku nič dobré nepriniesol“. Bilal je takisto aktívny v politike, pracuje v mimovládnej organizácii blízkej mládežníkom z AKP.
Jeho názory sú zhodné s názormi tých politikov z AKP, podporovaných aj konzervatívnymi publicistami, ktorí Istanbulský dohovor vinia z toho, že sa preň rozpadajú rodiny, mladí ľudia nechcú žiť v manželstve a podobne. Stĺpčekár Abdurrahman Dilipak blízky AKP označil ženy podporujúce dohovor za prostitútky.
Spory v najmocnejšej politickej dynastii Turecka sú možno len kuriozitou, ale zároveň aj ukazujú rozdelenie tureckej spoločnosti pre Istanbulský dohovor. To je také zrejmé a odpor žien prejavujúci sa demonštráciami či celosvetovou online kampaňou #ChallengeAccepted, v ktorej ženy zo solidarity s Turkyňami na sociálnych sieťach zverejňovali svoje čiernobiele fotografie, taký výrazný, že Erdoğan musel prísť s novým riešením.
Máme pre vás alternatívu
Ešte na začiatku augusta hovoril o odstúpení od Istanbulského dohovoru, potom však stretnutie AKP, kde sa mal tento krok odobriť, odkladal – vraj pre pracovnú zaneprázdnenosť. Skutočným dôvodom však bolo zrejme to, že v AKP neočakávali až taký odpor aj z radov svojich voličiek.
„Násilie voči ženám je v Turecku chronický problém a veľa žien aj z konzervatívnejšieho prostredia volilo AKP aj preto, že od strany očakávali ochranu pred ním. Teraz sú nahnevané a samotná strana je pre to rozdelená,“ upozorňuje aktivistka Sevda Karaca.
Erdoğan sa tomu snaží čeliť tak, že minulý týždeň prišiel s plánom pripraviť tureckú alternatívu Istanbulského dohovoru, čo už ani nemôže znieť absurdnejšie. Či to znamená, že sa Turecko stiahne aj z Istanbulského dohovoru a ženy ochráni pred domácim násilím „vlastnými silami“, nie je zrejmé.
„Je to tragikomické,“ domnieva sa bývalá poslankyňa za AKP Nursuna Memecan, ktorá pripomína, že pred necelými desiatimi rokmi bol Erdoğan zástancom dohovoru. Ona sama bola v tom čase šéfkou tureckej delegácie pri Rade Európy, takže to má z prvej ruky.
Lenže Erdoğan – kedysi označovaný za niekoho, kto by vďaka svojej umiernenosti a modernosti mohol konečne priviesť Turecko do EÚ (už dávnejšie to nie je reálny projekt) – zmenil svoju politiku smerom k autoritártsvu, presadzovaniu „tradičných“ islamských hodnôt vrátane pohľadu na rodinu a populizmu.
Pokus vymaniť sa spod Istanbulského dohovoru do tohto obrazu zapadá a je typický aj pre politikov a hnutia v iných krajinách, ktoré hrajú na sentiment rozbíjania tradičnej rodiny, ultraliberálnej agendy zo Západu a obáv, že „naše“ ženy sa nebudú venovať svojej najdôležitejšej úlohe, teda materstvu a starostlivosti o rodinu, a že sa dokonca premenia na lesby.
Hoci v Turecku Istanbulský dohovor nateraz platí, s jeho implentáciou je to problematické, čo krajine už vyčítali viaceré ľudskoprávne organizácie. Ženy ešte stále policajti či súdy posielajú domov k násilníckym manželom, ignorujú ich sťažnosti aj volanie o pomoc.
Turecká filantropka Zeycan Rochelle hovorí: „Reakcia na domáce násilie v Turecku je totálne nedostatočná, pretože vláda si myslí, že ak by mužov zobrali z domácností (súdne by im zakázali približovať sa k manželke a deťom alebo by ich dokonca odsúdili do väzenia), viedlo by to k rozbitiu tradičných rodinných štruktúr.“
To sa potom prejavuje tak, že tresty aj za vážne zranenia či až vraždy žien sú nízke. Rochelle opisuje, že na súdoch sa často stáva, že mužov súdených za domáce násilie advokáti inštruujú, aby pred súdom pôsobili tak, že sú pre svoje správanie skutočne zarmútení a hlboko ho ľutujú. To sudcovi stačí na najmiernejší verdikt.
Aj z tohto dôvodu je podľa tureckých aktivistov dôležité, aby sa s pomocou klamstiev, dezinformácií a zavádzania vláda z Istanbulského dohovoru nevyvliekla. Lebo ako pripomínajú The New York Times (a neplatí to len pre Turecko): „Zatiaľ čo zástancovia dohovoru uznávajú jeho limity, má hlboko symbolický odkaz. Byť jeho súčasťou znamená priznať, že krajina je súčasťou spoločenstva, ktoré sa usiluje o rovnosť a ľudské práva.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
