Denník N

Vrahovia bielych koní, ťažký rozchod či pedofil. Príbehy doživotných väzňov III.

Väznica v Leopoldove - doživotný domov pre vrahov a násilníkov. FOTO - TASR
Väznica v Leopoldove – doživotný domov pre vrahov a násilníkov. FOTO – TASR

Na Slovensku bolo 41 ľudí odsúdených na doživotie. Dvadsať príbehov sme vám už priniesli, dnes pokračujeme ďalšími desiatimi prípadmi.

Vrahovia bielych koní okolo Devín banky

Anton Bujňák, Zoltán Nitrayi a Štefan Holub boli nastrčení konatelia v spoločnostiach, cez ktoré ľudia okolo Ľubora Szentiványiho vytunelovali skrachovanú Devín banku. Spôsobil škodu za 1,9 milióna eur, ale dôvod, pre ktorý sa skupinou začal zaoberať v tom čase ešte nový Špeciálny súd, bol iný.

Skôr ako tunelovanie uzavrel prípady vrážd bielych koní – nastrčených konateľov. Museli zomrieť, aby podvody Szentiványiho a spol. neprezradili. Súd vyniesol verdikt v júni 2006 a obžalovaní si dvakrát vypočuli doživotné tresty.
Szentiványi ako objednávateľ sa najprísnejšiemu ortieľu vyhol. Vyviazol s 15-ročným trestom, čo neskôr aj v odvolacom konaní skritizoval Najvyšší súd. Keďže však trest nenamietal prokurátor, sudcovia ho už nemohli sprísniť.

Mohli však potvrdiť doživotia pre Ondreja Neupauera a Mariána Jánošíka, čo sa aj stalo. Ten prvý pred piatimi rokmi vo väzení zomrel. Druhý, bývalý príslušník Francúzskej cudzineckej légie, si svoj trest naďalej odpykáva. Pri psychologických vyšetreniach obžalovaných sa prejavil najmä „pragmatický postoj k vlastnému konaniu a účelové skresľovanie si výpovedí vo svoj prospech“.

Vrahovia bielych koní: Ondrej Neupauer a Marián Jánošík. FOTO - TASR
Vrahovia bielych koní: Ondrej Neupauer a Marián Jánošík. FOTO – TASR

Všetci traja konatelia zomreli v priebehu apríla až októbra 2002. Vrahovia ich zastrelili, pričom ich smrť poistili aj „ranami istoty“. Mŕtve telá hodili buď do vopred vykopanej jamy, alebo do cudzích hrobiek vo Veľkom Slavkove a v obci Hôrka v okrese Poprad.

„Rany istoty svedčia o brutalite a zvrhlosti páchateľov. Nasvedčuje tomu aj spôsob ukrytia tiel nebohých,“ skonštatoval Špeciálny súd.

Vrahovia vraždy popierali, no ich komplici ich usvedčili. Obvinení tvrdili, že dohoda vždy znela len na vystrašení obetí, no sudcovia im neuverili. Ak chceli obete postrašiť a mali si len „pokopať“, tak prečo jamu, do ktorej obeť zahrabali, vykopali vopred? Prečo vraždám nepredchádzal žiaden rozhovor, ale mužov rovno strelili? To boli otázky, vďaka ktorým súd vylúčil, že by nešlo o vopred pripravené vraždy. Historke obžalovaných neveril aj preto, že odmena, ktorú dostali, bola príliš veľká. Za vraždy dostali od 5000 do 33000 eur. Ich motívom bola podľa rozsudku ziskuchtivosť.

V súdnom konaní pomohli aj odposluchy, ktoré dokazovali, že vrahovia sa už nikdy nevracali k tomu, čo sa stalo. „Bola to uzavretá záležitosť.“ Súdu tento niekoľkohodinový dôkaz, ktorý nechal celý prehrať, pomohol vytvoriť si „objektívny obraz o ich bezbrehej bezcitnosti a neúcte k ľudskému životu“. Za tri vraždy bol verdikt jasný: „U páchateľov, ktorí sú schopní opakovane usmrtiť aj ľudí, ku ktorým nemajú žiaden negatívny vzťah, jedine uloženie trestov odňatia slobody na doživotie dokáže účinne ochrániť spoločnosť, ktorá ústavne vyzdvihuje právo na život ako najväčšiu hodnotu.“

Samotnú ekonomickú trestnú činnosť v súvislosti s Devín bankou súdy stále riešia. V januári sa začal proces, na ktorom trval Jánošík, hoci už prísnejší trest nemôže dostať. A hoci o to sám žiadal, na pojednávanie neprišiel a chcel, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Špeciálna prokuratúra zase minulý týždeň informovala, že podala obžalobu na ďalších šesť osôb, ktoré sú podozrivé zo sprenevery a z úverového podvodu. Spreneveriť mali pri termínovaných vkladoch 31 miliónov eur a škodu ďalších takmer 88,5 miliónov eur mali spôsobiť tým, že podvodne poskytli úvery.

Prvé ponovembrové doživotie

V januári 1991 vtedajší Mestský súd v Bratislave vyhlásil nekompromisný rozsudok. Za vraždu a znásilnenie mladej Holanďanky poslal Jána Molnára (71) a Ľubora Masára (56) do väzenia na doživotie.

Obaja spoločne využili pád komunistického režimu a otvorenie hraníc. V roku 1990 sa vydali do Rakúska, kde si na odpočívadle pri diaľnici vytypovali ford z Holandska. Majiteľom bol manželský pár. Muža omráčili, zviazali, zapchali mu ústa a hodili do auta. Jeho ženu zviazali, nútili piť slivovicu a Molnár ju potom aj znásilnil. Nakoniec ju udusili opaskom. Manžela vyhodili z auta do húštiny. Mysleli si, že je mŕtvy, no on prežil a oboch neskôr pred súdom usvedčil.

Práve teraz v septembri obom uplynie 25 rokov trestu, takže budú môcť požiadať o podmienečné prepustenie.
Masár sa už o to raz pokúsil, ale keďže nemal odsedený dostatok trestu, súd jeho žiadosť zamietol. Molnár, ktorý bol už predtým deväťkrát súdne trestaný, a to aj za vraždu (dostal 15 rokov), o prepustenie zatiaľ nežiadal.

Zabil starú mamu aj otca

Drahoslav Gembický (47) si nevážil, že v minulosti sa trikrát dostal z väzenia vďaka amnestiám prezidentov. V decembri 1994 sa do cely vrátil. Krajský súd v Banskej Bystrici ho tam za vraždu starej matky aj otca poslal na doživotie.

Pôvodne mu síce vymeral trest 20 rokov, ale prokurátor s tým nesúhlasil. Požadoval doživotný trest a Najvyšší súd sa s tým stotožnil, a preto krajskí sudcovia museli o Gembickom rozhodovať opakovane.

Prečo svojich blízkych vraždil, nie je celkom známe. S otcom mal dlhodobo zlé vzťahy, no stará mama bola jediná z rodiny, ktorá ho prichýlila, keď sa všetci od neho práve pre jeho agresívne správanie odvrátili. Dovolila mu u seba aj bývať a on ju vo vlastnom dome ubil nohou od dreveného stola. Podobne zavraždil v marci 1993 aj otca, ktorého však ešte aj bodol kuchynským nožom.

Či ho 73-ročná žena slovne niečím vyprovokovala, nie je isté. „Jeho štruktúra osobnosti ho priam predurčuje na neprimerané riešenie i malicherných konfliktov,“ zhodnotili Gembického znalci. V prípade zohral svoju úlohu aj alkohol. Keď si muž vypil, stratil všetky zábrany a jeho agresivita dostala voľný priechod. Po tom, ako sa nepolepšil ani po troch pobytoch vo väzení, sa znalci zhodli, že v jeho prípade už náprava nie je možná.

Nezniesol rozchod

Osem rokov po rozvode začala Helena zo Žiliny žiariť. Vo februári 2005 stretla Františka Janča (52), s ktorým si rozumela. Po mesiaci začal u nej aj bývať. Bol nezamestnaný, ona financovala spoločnú domácnosť. Keď ale peniaze prestali stačiť, idylický vzťah sa začal kaziť.

V auguste mu povedala, že sa chce rozísť, a požiadala ho, aby sa odsťahoval. Muž s tým nesúhlasil, no Helena bola nekompromisná. Keď sa konečne pobalil, požiadal ju, aby ho išla odprevadiť do výťahu. Súhlasila. Nevedela, že si na cestu zabalil aj nôž z kuchyne.

Kým sa dostali zo šiesteho poschodia na prízemie, Jančo družku trikrát bodol a dorezal. Pri pitve jej napočítali 44 rezných rán. Dvom dcéram, ktoré čakali na mamu v byte, len zazvonila suseda a oznámila smutnú správu. Boli v šoku. Zrazu zistili, že muž, ktorý pôsobil tak milo, si už v minulosti odpykával trest za vraždu manželky. Aj tú dobodal, za čo ho v septembri 1994 odsúdili na 12 rokov. Po druhej vražde Jančo tvrdil, že „mal tmu pred očami“. Nevedel, ako žena zomrela, znalci však odhalili, že ide len o účelové tvrdenie, aby sa vyhol trestu. Ten si vypočul na Krajskom súde v Žiline v marci 2006. Doživotie preňho potvrdil o tri mesiace neskôr aj Najvyšší súd.

Obete hodili do studne

V októbri 2008 náhle zmizol mladý pár z Bratislavy. Blízki začali po Erikovi a Miroslave pátrať. Štyri mesiace trvalo, kým policajti našli ich telá. Boli v nepoužívanej studni v Kolte pri Nových Zámkoch.

V pátraní im pomohlo sledovanie výberov z ich bankových účtov. Stopa viedla k Miroslavovi Borbélymu (40) a jeho komplicovi.

Borbély si pôvodne naplánoval len vraždu Erika. Hovoril, že mladík patril k mafii a ak by nezabil on jeho, prišiel by o život sám. Preto muža vylákal do Kolty, kde si prenajal rodinný dom. Najskôr popíjali v reštaurácii a potom išli pod zámienkou na dom. Tam ho nekompromisne zblízka strelil do hlavy. Následne sa vrátil do reštaurácie, kde bola aj Mirka. Aj ju vylákal do domu, no nezobral ju na poschodie ako jej priateľa, ale do dielne.

Dvakrát ju zozadu strelil do hlavy. Mŕtve telá potom s komplicom zabalili do spacích vakov, igelitov, previazali špagátmi a popruhmi. Takto ich hodili do studne, kde ich vo februári 2009 našla polícia. Zatiaľ čo v prvom prípade išlo o vopred plánovanú vraždu, v druhom to bolo náh­le rozhodnutie.

Ako povedal Borbély Zdenovi, Mirku zabiť „musel“, aby ho neprezradila. Jej vraždu pred súdom popieral a hádzal ju na Zdena. Súd mu neuveril a v júni 2010 ho Okresný súd v Nitre odsúdil na doživotný trest. V apríli 2011 rozsudok potvrdil aj nitriansky krajský súd.

Vo väzení prežil takmer celý život

Štefan Mlynarovič má 74 rokov a z nich 49 strávil vo väzení a zdá sa, že tam aj dožije. V septembri 1995 ho na doživotie odsúdil Mestský súd v Bratislave ako nepoučiteľného recidivistu.

Mlynarovič vraždil krátko po tom, ako si odpykal 25-ročný trest za vraždu svojej družky. Keď sa v roku 1991 dostal na slobodu, začal sa stretávať s priateľkou z detstva. Dali sa dokopy a v roku 1992 ju našli v jej byte mŕtvu. Spolu s ňou aj jej 11-ročnú dcéru. Za vraždu ženy dostal doživotný ortieľ. Smrť dievčatka ostane nepotrestaná, pretože v tomto prípade už súd verdikt nevyriekol s odvolaním sa na to, že aj tak už vrah prísnejší trest nemôže dostať.

Zatiaľ čo v 90. rokoch vzbudil Mlynarovič pozornosť svojou brutalitou, v posledných rokoch médiá skôr prezentujú jeho väzenskú tvorbu. V cele sa totiž venuje výrobe figúrok z chleba.

Elektrotechnik zabíjal ženy

Jedným z doživotne odsúdených je aj masový vrah Jozef Slovák (64), ktorý si svoj trest odpykáva od augusta 1993. Mestský súd v Bratislave ho odsúdil za vraždu štyroch mladých žien.

Inteligentný elektrotechnik - a vrah žien. FOTO - TASR
Inteligentný elektrotechnik – a vrah žien. FOTO – TASR

Bolo to už deviaty raz, čo sa dostal pred súd. Za vraždu si už raz verdikt vypočul, a to v roku 1982, keď dostal pätnásť rokov. Na slobodu sa dostal vďaka amnestii a štyri mesiace po prepustení vraždil opäť. Jeho obeťami sa stali mladé ženy – najmladšia mala len 16 rokov.

Prvou obeťou bola Juhoslovanka, s ktorou sa zoznámil vo vlaku. Keď ho odmietla, tak ju zaškrtil. Ostatné obete zabíjal úderom do krku a zahrabával ich konármi. Typickou črtou jeho konania bolo, že ženy vždy obral o topánky a na miesta činu sa zvykol vracať, aby zahladzoval za sebou stopy.

Znalci ho zhodnotili ako psychopata, no nie sexuálneho devianta. Slovák je nadpriemerne inteligentný. Je autorom viacerých patentov v elektronike.

Pedofilovi neunikla ani vlastná dcéra

V roku 1986 aj 1991 si Arpád Nagy (54) vypočul rozsudky, ktorými ho súdy odsúdili za sexuálne zneužívanie. Najskôr dostal šesť, potom sedem a pol roka. Ako sexuálny deviant musel absolvovať aj psychiatrické liečenie. Zároveň vedel o tom, že svoju úchylku musí potláčať liekmi. Po prepustení na slobodu v roku 2000 sa však liečbe začal vyhýbať.

Netlmená porucha sa začala prejavovať a na prelome rokov 2008 a 2009 siahol aj na vlastnú maloletú dcéru. Pri kúpaní, ale aj v noci, keď si k nej líhal, ju obchytkával, hoci mu hovorila, že si to nepraje. V jeho prípade nemal súd vôbec pri zvažovaní trestu na výber. Zásada trikrát a dosť mu určila ten najprísnejší trest. Okresný súd v Nových Zámkoch ukončil proces v marci 2011, o dva mesiace neskôr verdikt potvrdil aj Krajský súd v Nitre.

Nagy pred súdom spochybňoval výpoveď dcéry. Hovoril, že na svedectvo ju naviedla psychologička, ale aj iní, pretože sa ho chceli zbaviť, keďže jej matka si už našla novú známosť. Žiadal aj nový posudok, a to od znalca, ktorý by jeho prípad nepoznal a v minulosti ho neposudzoval.

Nič z toho však sudcovia neuznali. „Jeho pobyt na slobode je pre spoločnosť extrémne nebezpečný,“ uzavrel prípad krajský súd.

Nevraždil, aj tak dostal doživotie

Kriminálna minulosť Jozefa Kokyho (38) je bohatá. Za sebou mal niekoľko lúpeží aj krádeže. Tá posledná ho stála život. Aj naňho Okresný súd v Dolnom Kubíne a Krajský súd v Žiline vo februári, respektíve apríli 2009 uplatnil zásadu trikrát a dosť.

Lúpeže so zbraňou v ruke totiž spáchal štyrikrát krátko po sebe a prokurátor bol voči nemu nekompromisný. Hoci aj dolnokubínsky súd ešte vyniesol mimoriadne znížený trest na 25 rokov, zástupca prokuratúry v odvolaní žiadal doživotie. Krajský súd sa s jeho požiadavkou stotožnil.

Povedal, že v prípade Kokyho nie je dôvod na úľavu, a to napriek tomu, že zo zbrane, ktorá mu asistovala pri lúpežiach, nikdy nevystrelil. Používal ju „len“ na vyhrážanie sa.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie