Dnes som sa chcela zabiť, ale potom som si kúpila pekný sveter
Literatúra ako vyrovnávanie sa s hrôzou bytia u Michaely Rosovej.
Klasická poučka hovorí, že literatúra napodobňuje alebo odráža svet. Na jej začiatku totiž nemôže byť nič iné, ako osobná skúsenosť autora či autorky. Výkon literáta spočíva v tom, ako svoj zážitok zo sveta preleje do slov. Či to dokáže tak, aby nás to bavilo alebo oslovilo. Bez sveta teda niet literatúry.
Je tu ale aj opačný pohľad. Silné literárne diela vyžarujú takú fascináciu, že zatúžime byť ich súčasťou. Nielen ako aktéri zaujímavých príbehov. Chceme zažiť literárne podoby lásky, priateľstva a emócií. Žiada sa nám únik z banálnej každodennosti do „skutočného“ života knihy. V tomto prípade chce svet byť literatúrou.
Michaela Rosová vo svojej próze Tvoja izba spája obidve tieto roviny. Z ich prelínania vzniklo dielo, ktoré figuruje vo finálovej desiatke súťaže Anasoft litera.
Trpieť spolu
Na konci knihy je notorická poznámka, že ide o dielo fikcie a „akékoľvek podobnosti s reálnymi osobami či udalosťami sú čisto náhodné“. Text ale zároveň referuje sám na seba, stopy v ňom prezrádzajú autobiografický prístup. O hlavnej postave sa píše v druhej osobe, no dozvieme sa, že ide o autorský grif na vytvorenie si odstupu od seba samej. Vzniká tak možnosť pozorovať sa a skúmať.
Výsek (literárneho) sveta, do ktorého vstupujeme, je bratislavská intelektuálna a umelecká enkláva. V nej sa rodia, komplikujú a končia vzťahy. Ukazuje sa, že ľudia mentálne tehotní množstvom ideí, poznatkov, nápadov a plánov stroskotávajú
