Denník N

František Šebej: Stále trvám na tom, že Rusko je pre svet väčšou hrozbou ako terorizmus islamistov

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na Borisovi Kollárovi ma zaujíma len to, či odolá nutkaniu ísť rečniť do ruskej dumy, tvrdí politik na dôchodku.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako zvládal obrovskú vlnu kritiky, keď Most-Híd vstúpil do vlády so Smerom,
  • prečo Roberta Fica prosil, aby dohovoril Ľubošovi Blahovi, a aký je Béla Bugár mimo kamier,
  • čo chváli a čo kritizuje na súčasnej vláde,
  • či padne Lukašenko v Bielorusku,
  • prečo považuje Rusko za väčšiu hrozbu ako teroristov,
  • čo mu prekáža na súčasnej Amerike.

Aký dôchodok má vyslúžilý psychológ, karatista, pedagóg, novinár a politik?

Momentálne okolo 830 eur. Pracoval som od skončenia vysokej školy v roku 1971 do roku 2018, čiže 47 rokov.

Nepredpokladám, že na dôchodku oddychujete. Pri odchode z parlamentu pred dvomi rokmi ste sa mi nezdali fyzicky či mentálne vyčerpaný.

Z politiky som odišiel z množstva dôvodov, rozhodne však nie preto, že by som nevládal. Politika predsa nie je atletika. Kým vám funguje mozog a v istej miere aj prostata, ide to. Aktuálne píšem dve knihy – jedna je o téme referenda a psychológii davu, druhá o posilňovacej metóde, ktorá sa nazýva super slow protocol.

O čo ide?

O časovo veľmi úsporné, ale veľmi účinné cvičenie s činkami a na posilňovacích strojoch. Samotné cvičenie sa vykonáva veľmi pomaly – napríklad desať sekúnd tam a desať sekúnd naspäť. Človek takto pri správnej záťaži dokáže urobiť šesť až sedem opakovaní, potom mu svaly zlyhajú.

Fyzicky je to veľmi náročné. Robí sa len jedna séria na jednu svalovú skupinu, aj to raz týždenne. Nasleduje svalová horúčka a spevňovanie svalstva. Zaberá to teda minimum času.

Netušil som, že popri karate „si ubližujete“ aj inak.

Tú knihu píšem tak trochu aj pre svojho zosnulého kamaráta Roba Žitňanského, ktorý so mnou aj s grafikom mojich kníh Lacom Csurmom zvykol cvičiť. Obaja boli moji dobrí kamaráti a roky spolu so mnou pokusné králiky v tomto experimente.

Stále veľa čítate?

Mám v tom fanatickú záľubu. Čítačku Kindle považujem za najväčší vynález modernej doby. Druhým sú audioknihy. Tie mi umožňujú čítať štyri či päť hodín denne bez toho, aby som si ničil oči.

Na Amazone si kupujem množstvo audiokníh, ktoré si stiahnem do mobilu, potom vezmem psa a na dlhých prechádzkach ich počúvam. Za posledné dva roky som si vypočul, teda „prečítal“ také kvantá kníh, aké som nestihol za 20 rokov.

Mám vypočuté prakticky všetko nové. Napríklad Timothyho Snydera, Anne Applebaumovú, Johna Boltona o jeho pôsobení u Trumpa, novú knihu od Mary Trumpovej, netere Donalda Trumpa. Parádne je to, že keď v angličtine vychádza papierová kniha, v tej chvíli vydávajú aj audioknihu.

Chýba vám aktívna politika?

Keď som konfrontovaný so slovenskou realitou, tak nechýba, mám prirodzený pocit, že tam nechcem byť. V súčasnom parlamente nenachádzam príliš veľa ľudí, s ktorými by som si mal čo povedať.

Nenašli ste v politike dobrých kamarátov?

Ale áno, niektoré priateľstvá dokonca trvajú dodnes, napríklad s Petrom Tatárom či Rudolfom Chmelom. A je ich, samozrejme, viac.

Isté je, že politika vám niektoré priateľstvá rozbila. Po páde Radičovej vlády ste odišli z OKS, lebo vaši kolegovia hlasovali ako SaS. Podľa mojich informácií sa s bývalými kamarátmi nestretávate ani nezdravíte.

Nestretávame sa, ale ak sa tak stane, pozdravíme sa. Keď na seba narazíme s Petrom Osuským či Ondrejom Dostálom, prehodíme aj pár slov. Ako priateľ mi však odtiaľ ostal naozaj len Peter Tatár.

Nie je vám to ľudsky ľúto?

Jasné, že je, lebo po starých priateľoch z OKS ostala diera. Tak sa to vyvinulo, nemá zmysel za tým plakať.

Pri vašej vitalite sa zdráham použiť slovo staroba, ale máte 73 rokov, čo znamená, že mnohí vaši kamaráti postupne odchádzajú. Riešite niekedy smrteľnosť a blížiace sa finále?

Nebuďte zbytočne háklivý, veď už som fakt starý chlap. Nič s tým neurobím, a aj keby som to popieral, moje kolená mi to hneď pripomenú. Starnutie a smrť treba prijať. Viacerí moji priatelia a spolužiaci zomreli pomerne skoro.

Neobyčajne smutno mi bolo, keď zomrel Marián Varga, s ktorým som na základnej škole presedel štyri roky v jednej lavici. Celý život sme sa mali radi.

Moja generácia je na odchode nielen z politického života, ale aj z povrchu zemského. Nevnímam to však depresívne, jednoducho akceptujem, že taká je biológia. Úmrtnosť ľudí je zatiaľ stopercentná a striedanie generácií sa nedá zastaviť.

Neprekvapuje, že toľko ľudí sa nevie zmieriť s konečnosťou svojho bytia. Vyrovnať sa s ňou je snahou každého náboženstva. Vstanie z mŕtvych na konci dejín, spasenie, reinkarnácia, nebo, peklo, to sú formy nádeje. My neveriaci sme sa zmierili so svojou konečnosťou a nemáme z toho depresie. Teda väčšinou, všakže?

Niektorí starší ľudia mi hovorili, že v istom bode pocítili potrebu začať po sebe čistiť stôl – doriešiť rozbehnuté veci, podať ruku a ospravedlniť sa tým, ktorým ublížili, a podobne. Vy už čistíte?

Áno, toto mi občas napadá, ale som strašne neporiadny. Niektorí moji kritici tvrdia, že na písacom stole mám taký bordel, že by tam našli ešte aj maturitné otázky. Z toho sa odvíja aj môj postoj k čisteniu stola v zmysle, na aký sa pýtate.

V politike ste s prestávkami boli od revolúcie až do roku 2018. Nespomínam si však, že by ste niekedy čelili väčšej vlne nenávisti ako po voľbách 2016, keď Most-Híd vstúpil do koalície so Smerom. Pomohlo tomu aj to, čo ste mi povedali v rozhovore tesne pred voľbami – že svoju účasť vo vláde so Smerom môžete spoľahlivo vylúčiť, že to neprichádza do úvahy ani teoreticky. Zrazu ste boli zradca, podvodník, klamár, všetko možné. Ako ste to ľudsky znášali?

Bolo to strašne bolestivé a veľmi sa ma to dotýkalo. Paradoxne, kritikov medzi voličmi Mosta veľa nebolo. Najzúrivejší hejteri boli voliči Sulíka a Matoviča. Mnohých som osobne poznal a po tom všetkom som ich zväčša vyradil zo svojho života.

Áno, znášal som to veľmi zle. Už pred voľbami 2016 mi však niektorí ľudia hovorili, že pozor – treba myslieť aj na nemysliteľné, lebo môže vzniknúť situácia, keď sa bude musieť poskladať totálne absurdná vláda. Krajina totiž musí fungovať ďalej.

Po voľbách sme najskôr dúfali, že sa podarí zostaviť vláda v divokej kombinácii s Dankom, Kollárom, Procházkom, Sulíkom aj Matovičom. SNS však natvrdo povedala, že v žiadnom prípade. Iná vláda ako Smer, SNS, Sieť a Most sa teda nedala zostaviť.

Mohli byť predčasné voľby.

To bolo totálne blúznenie. Dokedy by kritici chceli opakovať voľby? Až kým sa im nebude páčiť výsledok? To mi pripadá slabomyseľné, dokonca nedemokratické. Koľkí vtedy počítali s tým, že do parlamentu sa dostanú kotlebovci? Ja som bol z toho hotový.

Mimochodom, mne osobne partnerstvo so Smerom, nech už je, aký chce, nepripadá menej atraktívne ako partnerstvo s Borisom Kollárom.

Jasné, ale kritici vás napádali, lebo pred voľbami od vás osobne dostali verejný sľub, že so Smerom nepôjdete. Úroveň kritiky bola miestami strašne primitívna, ale nemali v princípe pravdu?

Ja tým ľuďom rozumiem, akceptujem ich pocity, lenže ignorovali jeden fakt –

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie