Aké je to byť sám zatvorený v jaskyni? Nevidíte nič, no zato intenzívne prežívate každý pohyb a dotyk
Mladá umelkyňa Katarína Bajkayová dlhé roky navštevuje verejnosti neprístupné jaskyne. To zanechalo výraznú stopu aj na jej umení.
Keď básnik Peter Repka v roku 1967 strávil osamote desať dní v jaskyni, hovoril o skúsenosti, akú dovtedy nikdy nezažil.
„Vnímanie sa spomaľovalo a čas plynul rýchlejšie. Desať dní som nevidel žiadne výraznejšie pohyby. Keď sa prevalil hrniec s čajom, keď spadla konzerva, bol to pohyb podivuhodne dlhý a vnímal som všetky detaily ako v spomalenom filme,“ píše o svojom zážitku v texte Opustiť tento svet. „Čierna tma, čistulinká tma. Málo vecí na svete je takých dokonalých ako jaskynná tma.“
Podobnú skúsenosť má aj umelkyňa Katarína Bajkayová. Tá jaskyne navštevuje už od svojho detstva a dnes tvoria hlavnú tému v jej umení. „V jaskyni som bola osamote najdlhšie asi len hodinu a bolo to na zbláznenie. Keď je tam človek úplne sám, doslova počuje vlastnú chôdzu, každý jeden odraz. Zažijete tam neopísateľné pocity,“ hovorí.
V košickej galérii Šopa má práve svoju prvú samostatnú výstavu.
Všetko závisí od pohybu
Prvýkrát bola v jaskyni, keď mala len šesť. Brávali ju tam jej rodičia, najčastejšie však chodila so strýkom. Ten vyberal lokality, ktoré dnes už možno ťažko navštíviť. Odvtedy totiž väčšinu turisticky neprístupných jaskýň zatarasili.
„Chodievali sme do oblasti Dreveníka, okolo Tisovca či Zádielu. Keď som mala osem rokov, musela som sa už aj spúšťať na lane. Bolo to hrozné, veľmi som sa bála. Vekom som si však na to začala zvykať a
