Denník N

Naháňalo ma desať policajtov, vybuchli vedľa mňa granáty, opisuje protesty bieloruský študent

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Nikita je dvadsaťročný študent z Bieloruska, ktorý na Slovensku študuje železničnú dopravu. Momentálne sa nachádza v rodnom Minsku, kde sa zúčastnil protestov proti režimu Alexandra Lukašenka.

V rozhovore opisuje:

  • ako to momentálne vyzerá v Minsku,
  • prečo išiel na demonštrácie a ako na to reaguje jeho rodina,
  • akú úlohu hrá počas protestov internet.

Pochádzate z Minska, ale študujete na Žilinskej univerzite. Prečo? 

Moje rozhodnutie študovať na Slovensku úplne súvisí s bieloruským režimom. U nás je, bohužiaľ, taký systém, že po univerzite, na ktorej dostanete „kvalitné“ bieloruské vzdelanie, nenájdete prácu. Zamestnávatelia nepotrebujú čerstvých absolventov, ale skôr starších skúsených ľudí s praxou.

Je to pravda, že v Bielorusku je stále povinná vojenská služba pre chlapcov, dokonca aj pre tých, ktorí študujú na vysokej škole?

Áno, je to tak. Mám brata, ktorý podlieha vojenskej službe a v novembri už pôjde do armády. Tiež by chcel ísť študovať na Slovensko. Ale vzhľadom na to, že vláda v Bielorusku si robí, čo chce, platí, že keď raz muži dostanú dobré vzdelanie, musia ísť do armády.

Vy musíte vojenskú službu absolvovať, ak študujete v zahraničí?

Áno, musím, ale neviem, či jej podlieham vzhľadom na svoj zdravotný stav.

Čo bol pre vás zlomový moment, keď ste sa rozhodli, že vyjdete do ulíc, že súčasný režim už nebudete tolerovať?

S bieloruským režimom som bol nespokojný od svojich šestnástich – sedemnástich rokov, ale v predchádzajúcich voľbách som ešte nemohol voliť. Naša rodina je na strane opozície, otec sa v politike veľmi vyzná. Často nám s bratom vysvetľoval, aké to je v Bielorusku naozaj, že televízia šíri lži a vysiela len to, čo chce režim. Všetky tieto médiá sú ním totiž podporované. A takto je to už dlho.

Aké pocity vo vás vyvolávali sfalšované voľby?

Pre nás to nebolo niečo nečakané. Všetci sme vedeli, že sa to určite stane, pretože Lukašenko chce akýmkoľvek spôsobom zostať pri moci a udržať tento režim. Aj Sviatlana Cichanovská, ktorú už voláme naša nová pani prezidentka, nás varovala, že musíme byť pripravení na to, že Lukašenko voľby sfalšuje.

Prekvapilo ma však, koľko ľudí to už nevydržalo. Myslel som si, že to bude ako v roku 2015, keď na námestia vyšlo dve- až tritisíc ľudí, no tú prvú noc z 9. na 10. augusta prišlo do centra mesta veľmi veľa ľudí.

A neboli tam žiadni ľudia v strednom veku, tí najstarší mali najviac okolo 35 až 40 rokov. Všetci protestujúci z 9. augusta boli mladá generácia čerstvých dvadsiatnikov, čo nechcú trpieť, naopak, chceme reformy, aby sa Bielorusko posunulo dopredu. Mohli sme síce voliť, no boli sme nespokojní, pretože Lukašenko voľby sfalšoval a ukradol naše hlasy.

Ste v kontakte so svojou rodinou? Sú všetci v poriadku?

Áno, skoro všetci sme doma – moja mama, môj brat. Otec je na služobnej ceste, ale veľmi nás podporuje. Mama do mesta nechodí, lebo som jej to zakázal. Brat síce pracuje v meste a občas na tieto pokojné protesty príde, ale, chvalabohu, nebol na nich počas tých nocí.

Neodhovárali vás rodičia od účasti na protestoch? Neboja sa o vás?

Samozrejme. Otec mi povedal, že si v prvom rade na seba musím dávať pozor. Mama chcela, aby som zostal radšej doma, veľmi sa o mňa bojí. Chcela, aby som si to rozmyslel, pretože som štúdium na Slovensku ešte nedokončil. Ja to úplne chápem, ale niečo ma ťahá ísť von, nemôžem sedieť doma, keď sa v mojom meste dejú také veci.

Zranili vás počas protestov?

Ani nie, lebo tú prvú noc po volebnej noci, keď sme vyšli von, sa to začalo ako normálny, pokojný protest. Zišli sme v uliciach na cesty, vodiči nás podporovali trúbením, snažili sa spôsobiť čo najväčší hluk. Polícia však rozhodla, že ľudia porušili poriadok a začala ich biť, zatýkať a unášať. My sme utiekli, schovali sme sa, a kým sme sa snažili nabrať dych, začuli sme prvý výbuch. Vôbec sme netušili, čo sa stalo, či to bol granát alebo niečo iné. Boli sme šokovaní, pretože v Minsku granáty naposledy vybuchovali v roku 1945 počas druhej svetovej vojny. Nikdy predtým sme to na vlastné oči nevideli. Pochopili sme, že to naozaj sú granáty a že štát proti nám začal viesť vojnu. Na ďalších uliciach na nás začali púšťať slzný plyn, dym a dymové a zábleskové granáty.

Vedeli by ste opísať atmosféru počas demonštrácií? Ako ste to vnímali?

Bolo to naozaj strašné. Veľmi ma však prekvapilo, že sme stáli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Bielorusko a Lukašenko

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie