Denník N

Elena Ferrante: Písanie je otáčaním noža v rane, čo môže aj veľmi bolieť (rozhovor)

Slovenská verzia nového románu Eleny Ferrante a niekoľko ďalších obálok v iných prekladoch
Slovenská verzia nového románu Eleny Ferrante a niekoľko ďalších obálok v iných prekladoch

V utorok 1. septembra vychádza nový román Eleny Ferrante Klamársky život dospelých. Simultánne v takmer tridsiatich jazykoch, čo je pri knihách známych spisovateľov bežné. Menej bežná je možnosť rozhovoru, s akou teraz súhlasila autorka. A nielen preto, že píše pod pseudonymom.

„Všetci na Elenu Ferrante veľmi tlačili s rozhovormi, ale autorka od článku v roku 2016, v ktorom sa špekulovalo o jej identite, odmietla poskytovať rozhovory a navrhovala, aby noviny, ktoré majú záujem, preložili rozhovor z denníka La Repubblica, ktorý vyšiel v novembri pri vydaní románu v taliančine,“ vysvetľuje Aňa Ostrihoňová z vydavateľstva Inaque.

Počas jarnej karantény mala Ostrihoňová pravidelné medzinárodné online stretnutia vydavateľov, kde sa rozprávali nielen o tom, ako sa majú, ale aj o tom, čo by sa dalo spraviť, aby sa vydanie nového románu v súčasnej situácii podobalo na ten moment, keď sa z Eleny Ferrante stal celosvetový fenomén. Cez nezávislé kníhkupectvá, bez marketingových kampaní, keď jej knihy jednoducho ľudia dávali do ruky priateľom s tým, že toto si musia prečítať.

„Napokon sme prišli s nápadom spraviť video s prekladateľkami a prekladateľmi a Elene sa to tak veľmi páčilo, že pristúpila na kolektívny rozhovor v podobnom duchu. Jej podmienka bola, aby otázky kládli prekladateľky, vydavatelia alebo kníhkupci, ktorí už nový román čítali. Za každú krajinu jedna otázka a možnosť publikovať to v jedných novinách.“

Za Slovensko sa pýtala prekladateľka Ivana Dobrakovová a rozhovor ako jediné noviny u nás dostal možnosť publikovať Denník N.

Vo vašich predchádzajúcich románoch trvalo žene najmenej desaťročia, ak nie celý život, kým dosiahla svoje záujmy a emancipáciu. V novinke sa Giovanne podarí prekonať rodové predurčenie a stereotypy v úžasne krátkom čase. Ide o výnimočný prípad alebo je to generačnou zmenou, teda: sme silnejšie vďaka túžbam a plodným snahám našich matiek?

Giovanna je veľmi vzdialená Lile a Lenù. Dostalo sa jej dobrého, sekulárneho, hyperdemokratického vzdelania. Jej rodičia, obaja učitelia, očakávajú, že z ich dcéry vyrastie nesmierne vzdelaná, uznávaná, slobodná a nezávislá žena. Jedna drobná udalosť však naruší tento plánovaný postup a postava zrazu vníma sama seba ako skazené ovocie prostredia plného klamstiev. A tak začne zo seba zúfalo strhávať svoje vzdelanie, akoby sa chcela zredukovať na čistú a prostú pravdu svojho živého tela. Lenù a Lila sa tiež snažia vymaniť zo štvrte, ale zatiaľ čo ony si musia prácne zhotoviť nástroje, ktoré im pomôžu zbaviť sa skutočnej a obraznej biedy, Giovanna nachádza tieto nástroje už hotové doma a používa ich proti tomu istému svetu, ktorý jej ich dal. Na svoju vzburu je už vybavená, a tak k nej pristupuje rýchlo a rozhodne. Ale narušiť svoje kultivované „ja“ je riskantné podujatie. Nemôžeme zmeniť svoju formu a pokúšať sa získať pravdivejšiu bez rizika, že už sami seba nenájdeme.

V porovnaní so ženskými postavami pôsobia „ferranteovskí muži“ dosť jednoducho či monotónne. Existuje nejaká mužská postava, ktorú považujete za pozitívnejšiu než ostatné alebo ktorú ste si zvlášť obľúbili?

Enzo. Mám rada mužov, ktorých sila sa prejavuje tým, že vám nenápadne pomáhajú žiť. Páčia sa mi, ak tak robia bez zbytočných slov, bez veľkoleposti, bez dožadovania sa odmeny. Za najvyšší prejav inteligencie a schopnosti lásky u muža považujem, keď skutočne pochopí ženu. Čo je veľmi vzácne. Nechcem tu hovoriť o hrubých, násilných mužoch, ktorých posledným stelesnením sú vulgárni agresori na sociálnych sieťach či v televízii. Zdá sa mi užitočnejšie hovoriť o vzdelaných mužoch, kolegoch či spolužiakoch. Väčšina z nich sa k nám naďalej správa ako k pôvabným zvieratkám, ktorým venujú uznanie, len keď sa s nami chcú trochu pohrať. Menšina mužov si povrchne osvojila vzorec „kamarátov žien“ a chcú vám vysvetľovať, ako sa máte zachrániť, no len čo im objasníte, že sa potrebujete zachrániť samy, civilizovaná patina popraská a objaví sa starý známy neznesiteľný mužíček. Nie, našich mužných vychovávateľov treba vo všetkých ohľadoch prevychovať. Nateraz dôverujem iba Enzovi, trpezlivému Lilinmu druhovi. Samozrejme, môže sa stať, že aj tento typ muža sa v istej chvíli unaví a zmizne, ale aspoň zanechá dobrú spomienku.

V každom z vašich románov sú vzťahy medzi ženami a mužmi veľmi krehké, väčšinou nešťastné, zatiaľ čo skutočne formujúce zážitky, v rôznych smeroch, prežívajú ženy spoločne. Ako rozvinúť príbeh relatívne „šťastného“ vzťahu medzi mužom a ženou? Alebo sa domnievate, že takýto príbeh by mohol z literárneho hľadiska vyznieť nie veľmi presvedčivo?

To, čo v literatúre nepôsobí presvedčivo, je často výsledkom doslovného prepísania reality. Nepatrím k tým, čo veria, že šťastie sa začína, keď sa príbeh skončí – mám na mysli známe: „a žili šťastne, až kým nepomreli“. Určite sa dá vyrozprávať príbeh

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie