Zázračnému víťazstvu svet veril iba štyri dni. Príbeh podvodníka, ktorý nevedel klamať ako Armstrong
Keď v slnečný júlový večer oslavoval na parížskych Elyzejských poliach s americkou zástavou, bolo to symbolické.
Floyd Landis v roku 2006 vyhral Tour de France a nadviazal na sedem víťazstiev svojho krajana Lancea Armstronga, ktorému predtým pomáhal v tíme U. S. Postal. Landis sa mal stať Armstrongovým nástupcom a v mnohom zosobňoval dokonalý americký sen.
Pochádzal z prísne konzervatívnej kresťanskej komunity mennonitov, v ktorej bolo okrem iného zakázané nosiť kraťasy. Landis na prvých pretekoch začínal v teplákoch. Rodičia mu raz povedali, že ak bude pokračovať v cyklistike, skončí v pekle, ale on sa to rozhodol risknúť.
Počas víťaznej Tour pretekal s veľkými bolesťami, ktoré dovtedy tajil takmer pred každým vrátane rodičov a tímových kolegov. V roku 2003 si pri tréningu zlomil bedro a lekári mu diagnostikovali osteonekrózu – nedokrvenie hlavice stehennej kosti.
Landis so zranením pretekal tri roky a prvý raz o ňom verejne prehovoril až v priebehu Tour 2006: „Sú noci, keď od bolesti nespím,“ povedal New York Times.
Američan napriek tomu predviedol jeden z najväčších výkonov v histórii Tour de France, keď počas jedinej etapy zmazal stratu ôsmich minút. To, že išlo o obrovskú lož, vyšlo najavo už štyri dni po skončení Tour.
„Možno to bolo pivom“
Bolo 19. júla 2006 a nádeje Floyda Landisa na žltý dres sa zdali stratené. Američan mal v šestnástej etape zlý deň. Taký zlý, že z priebežného prvého miesta klesol mimo najlepšej desiatky a na nového lídra Óscara Pereira strácal viac než osem minút.
Po etape urobil jednu vec, o ktorej povedal aj médiám, no neskôr sa ukázalo, že si ju mal radšej nechať pre seba: Landis a jeho kolegovia z tímu Phonak sa rozhodli