Denník N

Etnologička Júlia Marcinová: O násilí v rodinách ľudia hovoria neradi. Ak ho sami zažili, je to pre nich veľmi bolestné

Júlia Marcinová. Foto - archív J. M.
Júlia Marcinová. Foto – archív J. M.

„Za najhoršie, čo sa na dedine kedysi dialo, považujem násilie na ženách. Nehovorím, že to bol celoplošný fenomén, ale dialo sa to veľmi často,“ hovorí v rozhovore etnologička Júlia Marcinová.

Na Slovensku býva zvykom viesť polemiku o tom, či sú ľudové zvyky, tradície, kroje, valašky, opasky či bábiky zo šúpolia hlavným atribútom našej kultúry a tým jediným, čo Slovensko najlepšie reprezentuje vo svete. Ako to vnímate vy ako etnologička?

Pre mňa osobne bol folklór dôležitý natoľko, že moja spevácka a tanečná skúsenosť vo folklórnom súbore Rozsutec v Žiline dokonca určila moje profesionálne smerovanie. Zažívala som cez ľudový tanec a všetko s ním spojené taký pocit hlbokého vnútorného naplnenia, že som folklór začala vnímať ako svoje poslanie a rozhodla som sa pre štúdium etnológie. Pre mňa osobne je teda takmer všetkým.

Myslím si, že ak sa môžeme niečím vo svete hrdiť, rozhodne k tomu patrí aj naša tradičná kultúra. Tá, ktorá vznikla v dedinskom normatívnom spoločenstve, ktorá mala pravidlá každodenného života a ktorá bola nesmierne rôznorodá. To je hrdosť v mnohých krajinách, nielen v našej. Ak sa však chceme so svojou kultúrou identifikovať, je potrebné vnímať ju komplexnejšie a mať o nej širšie vedomosti. Nemôže byť len o valaškách a klobúkoch, aj keď je to dnes moderné.

Do akej miery sú naše ľudové tradície a zvyky dôležité na určenie toho, kým ako národ sme? Ako nás prepájajú s európskym kultúrnym dedičstvom?

Slovenské ľudové zvyky a tradície sú naším nehmotným kultúrnym dedičstvom. No nedá sa stavať na ich čistej slovenskosti, pretože v nich nachádzame zmes kultúr rôznych národov. Kultúrne špecifiká na Slovensku v minulosti obohacovali napríklad aj kedysi toľko nenávidení Turci, ktorí tu zanechali hlbokú stopu. Ak teda niekto neustále bojuje o to, že práve to alebo ono je to naše pravé slovenské, buď nemá vedomosti, alebo popiera fakt, že nebyť iných kultúr, tá naša nevznikne a neprejaví sa v takej rôznorodosti, v akej je.

Je dobré zachovávať si tradície, ale musíme vnímať, že je za tým omnoho viac ako len bezmyšlienkovité a rigidné trvanie na tom, či majú slovenský pôvod. Vezmite si napríklad tak často spomínanú Veľkú noc. Vychádza z oveľa starších zvykov súvisiacich s dávnymi pohanskými časmi, ktoré síce kresťanská cirkev zakazovala, ale bolo veľmi ťažké vykoreniť ich. Dodnes máme vo svojich zvykoch aj iné podobné záblesky dávneho pohanstva, napríklad červené šnúrky proti urieknutiu.

V súčasnosti vnímame miešanie kultúr napríklad aj cez zmiešané manželstvá – nielen v rámci regiónov Slovenska, ale aj s inými národmi. Do takého manželstva každý prinesie niečo zo svojej kultúry, môžu sa dohodnúť na kompromisnom dodržiavaní niektorých tradícií. Deti z takýchto manželstiev už vidia tradíciu, ak nejaká je, ktorá vznikla len v ich rodine vďaka zmiešanému manželstvu. Ak je manželstvo uzavreté v rámci obce, regiónu, kde sú mnohé zvyky dodnes živé, pravdepodobnosť medzigeneračného tradicionalizmu je väčšia. Preto je jednoduchšie identifikovať sa s kultúrou, ktorá vznikala v tradičnom dedinskom prostredí, ako so súčasnou, ktorá sa veľmi intenzívne mení a často ani nemá čas sa implementovať, ustáliť.

Cez aké príklady sa dá ukázať, že migrácia mala na slovenskú ľudovú kultúru a naše domáce zvyky pozitívny vplyv?

Začnem napríklad už spomínanými Turkami. Turecká invázia bola, samozrejme, ťažkým obdobím. Vládlo tu násilie, do Turecka unášali ženy aj deti. No niektoré ženy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rozhovory

Životy žien

História, Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie