Bijete svoje deti, hoci len mierne? Odborníčka vysvetľuje, čo z nich môže vyrásť

Ste zásadne proti fyzickým trestom detí. Okrem Česka sú povolené napríklad aj na Slovensku, v Taliansku a vo Veľkej Británii. Prečo v nich vidíte problém?

Legislatíva dnes hovorí, že zakázané sú len neprimerané fyzické tresty. Nikde však nie je definované, kedy je trest ešte primeraný. Pre niekoho to môže byť jemné capnutie po zadku či po ruke, u iného úder päsťou do hlavy, zmlátenie dieťaťa do krvi a jeho zatvorenie do tmavej miestnosti.

Predstavte si, že by v zákone bolo dovolené, aby muži primerane fyzicky trestali ženy. Každý by to považoval za šialené, ale u detí sa to považuje za normálne. Ak je násilie na dospelom zásahom do jeho dôstojnosti, integrity a bezpečia, u dieťaťa to nemôže byť inak. Je absurdné mlátiť deti len preto, že sú malé a že ich vnímame ako objekt, na ktorom si to môžeme skúšať. Podľa mňa je to voči nim strašne nefér.

Máte deti?

Dve. Sedemročnú dcéru a desaťročného syna.

Mám kamaráta, ktorý je veľkým odporcom fyzických trestov. Keď som sa ho pýtal, či naozaj svoje deti ani raz necapol, čo len slabo, priznal, že ho to síce mrzí, ale občas zlyháva. Vám sa to ešte nestalo?

Som dôrazne proti fyzickým trestom, držím sa toho, čo o nich hovorí veda. Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie deti vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti. Nechcem sa stať nepriateľom vlastných detí, prísť o ich dôveru.

Preto svoje deti zásadne nebijem. Stalo sa mi to iba raz, keď mal syn štyri roky a vybehol na cestu. Strašne som sa zľakla a capla som ho po zadku. Po chvíli som sa mu ospravedlnila a vysvetlila mu, že som nezvládla svoj strach a bezradnosť.

K tomu, čo sa stalo, sa syn vracal aj neskôr, keď bol starší. Vnímal to ako zlý zážitok, ako nespravodlivosť, ktorej som sa na ňom dopustila. Dávam mu za pravdu, lebo naozaj šlo o nezvládnutie mojich emócií. To capnutie po zadku bol vlastne automatický impulz.

Odvtedy sa mi to už nestalo. Ak by ma môj muž udrel, čo len raz a v afekte, rozhodne by som si to pamätala veľmi dlho a vnímala by som to ako jeho obrovské zlyhanie. Moja dôvera k nemu by bola veľmi narušená a jej obnovenie by zabralo veľa času.

Takéto sypanie si popola na hlavu za drobné capnutie po zadku vo vypätej atmosfére, keď dieťa mohlo prejsť auto, som ešte nepočul.

Problém je, že ako rodičia často nemáme dobre vytvorené kompetencie, ako pracovať s vlastným stresom. Keby sme ich mali, aj takéto situácie riešime inak než impulzívne. V podstate opakujeme to, čo robili naši rodičia, keď sa zľakli a konali v strese. Máme to v sebe zažité, v skutočnosti by sme všetci mali poznať širšiu paletu možných reakcií vo vypätých situáciách.

Konzervatívec Roman Joch, exporadca českého premiéra Petra Nečasa, je teraz šéfom Inštitútu pre výskum práce a rodiny na Slovensku. Vo viacerých rozhovoroch uviedol, že facka dieťaťu, ak chcete predísť katastrofe, je v poriadku. Príkladom je napríklad vybehnutie na cestu, snaha stiahnuť na seba zo sporáka vriaci hrniec a podobne.

Viem, kto je pán Joch, a myslím si, že to, čo považuje za logické, v skutočnosti logické nie je. Taká reakcia je len automatika, ktorá z nás vyskočí, lebo sami sme ako deti zažívali čosi podobné. To neznamená, že veci sa nedajú riešiť inak.

Urobme si paralelu – idem po ulici s kolegyňou z práce. Ona telefonuje a nevšíma si okolie. Náhle vkročí na cestu a hrozí, že ju prejde auto. Čo urobím? Chytím ju za ruku, zastavím ju a poviem – pozor, ide auto. Ani náhodou jej následne nevylepím.

Čo je pridaná hodnota bitia v takej situácii? Dieťa už je tak či tak vydesené z toho, čo sa stalo, a my mu potrebujeme ešte naložiť bitkou? Normálna reakcia je, že dieťa fyzicky zachytíme a dôrazným hlasom mu povieme, že to nesmie robiť.

Potom ho musíme upokojiť, lebo rozrušené a vydesené dieťa nevníma a racionálne argumenty ignoruje. Vtedy nemá zmysel ani nadávať mu, nieto ho udrieť. Až keď sa upokojí, môžeme s ním debatovať, prečo je dôležité pred vstupom na cestu pozrieť sa na obe strany a vykročiť, až keď žiadne auto nejde. Treba mu vysvetliť, kde urobilo chybu a že to mohlo mať také a také následky. Nakoniec je dobré dohodnúť sa, že také situácie budeme spolu ešte viac trénovať.

Čiže nie trest, ale podpora dieťaťa a rozvoj konkrétnej zručnosti.

Presne tak. Trénovať musíme tak dlho, až kým dieťa také situácie bezpečne nezvláda. Niektoré to zvládne v štyroch rokoch, iné možno až v ôsmich, nesmieme však povoliť. Podstatné je, aby sme dieťaťu boli oporou, nie mečom, ktorý mu neustále visí nad hlavou a udrie po každej chybe.

Častý argument zástancov fyzických trestov znie, že aj my sme boli doma mlátení za rôzne prehrešky, ale sme tu a sú z nás relatívne normálni ľudia. Mnohí tvrdia, že im facka v správnom čase pomohla. Generácie pred nami boli dokonca mlátené ešte tvrdšie, a to nielen doma, ale aj v škole. 

Poviem extrémnu paralelu – mnohí prežili aj holokaust a iné príšerné situácie. To neznamená, že cítime potrebu zopakovať si ich len preto, že to niektorí prežili. A v žiadnom prípade neplatí úmera, že ak sme niečo strašné dokázali prežiť, tak sme dnes automaticky šťastní a spokojní v živote či úspešní vo vzťahoch.

Existuje dosť dôkazov, že ak niekto zažíva v detstve fyzické tresty, ubližuje mu to aj v dospelom živote. Znižuje to jeho sebadôveru, schopnosť vnímať seba samého ako dobre fungujúceho človeka, rozvíjať naplno svoj potenciál, prináša to rôzne úzkosti a strachy, ktoré mu blokujú zdravé prežívanie.

Mnohí sú pre bitie v detstve limitovaní v spontánnom vyjadrovaní sa, v nadväzovaní zdravých medziľudských kontaktov. To, že niekto niečo prežil, vôbec neznamená, že mu to bolo užitočné a že je teraz v čomkoľvek schopnejší a spokojnejší. Fyzické tresty jednoducho preukázateľne poškodzujú deti na mnohých úrovniach.

To však zrejme závisí aj od intenzity a formy fyzických trestov. Dieťa pravidelne mlátené do krvi na tom zrejme bude inak ako dieťa, ktoré občas dostane po plienke, alebo dieťa v puberte, ktoré raz dostane facku.

Samozrejme. Z toho však nijako nevyplýva, že čo len jediná facka je v pohode. Žiadny úder, akokoľvek jemný a dobre mienený, nie je v pohode. Vždy je to ponižujúci zážitok, ktorý zraňuje a zanecháva nejaké následky. Zvláštne je vôbec riešiť, že násilie môže byť súčasťou výchovy. Násilie negeneruje nič dobré.

Najhoršie sú na tom deti z rodín, kde hlavným komunikačným prostriedkom je práve násilie. Vyrastajú z nich ťažko traumatizovaní jedinci s veľmi komplikovaným životom. Ľudia, ktorí vyrastali v prostredí chronického stresu a napätia, častejšie inklinujú k drogám, k násilným partnerským vzťahom v neskoršom veku, majú horšie výsledky v škole, častejšie sa stávajú pôvodcami či objektmi šikanovania.

Trápenie a citová deprivácia v detstve zároveň významne zvyšujú riziko rozvoja duševných chorôb a sú aj dôvodom mnohých somatických ochorení. Množstvo štúdií potvrdzuje aj nižší vek dožitia.

Dieťa, ktoré zažíva ponižovanie, bitie a permanentnú nestabilitu, nemá šancu vyrásť vo vyrovnaného a funkčného človeka s dobrým postojom k sebe samému, k druhým a k životu celkovo. Jeho mozog sa vyvíja odlišne od mozgov zdravých detí. Neustále je v strehu a vyhodnocuje podnety z okolia, ich riziko a potenciálnu hrozbu.

Konkrétne?

Pre také deti je extrémne dôležité, ako sa tvári učiteľ v škole, aké používa gestá, tón a silu hlasu. Množstvo pre nás bežných podnetov môže byť pre ne ohrozujúcich. Môže spúšťať poplašný systém, ktorý velí „zaútoč alebo uteč“. Je to automatická reakcia, vďaka ktorej prežili či prežívajú v tvrdých a devastujúcich podmienkach.

Poznám konkrétny prípad chlapca, ktorý zažíval veľkú úzkosť a paniku cez prestávky v škole, keď si ostatné deti prinášali do triedy plechovky s nápojmi z automatu. Jeho automatická reakcia bola dôsledkom toho, že otec kedysi chodil domov z krčmy, otvoril si ďalšie pivo a tým sa roztáčalo ďalšie kolo násilia v rodine.

Môže sa zdať, že ide o extrémny príklad, máme však dáta o tom, že každé desiate dieťa v triede má skúsenosť s násilím v rodine. Každá druhá rodina sa rozpadá a deti často trpia rodičovskými konfliktmi.

V Česku vyrastá viac ako osemtisíc detí v ústavných zariadeniach, 100-tisíc detí v nestabilnom bývaní či v sociálne vylúčených komunitách. To sú podmienky, ktoré so sebou nesú chronický stres a záťaž pre celú ich budúcnosť.

Na prvý pohľad zvláštne reakcie detí – ako v prípade chlapca, ktorý mal paniku z otvárania plechoviek spolužiakmi – môže spúšťať množstvo podnetov. Ak takto reagujú týrané deti v škole, predpokladám, že ostatní ich považujú za hlúpe a neschopné.

Deti, ktoré nevyrastajú v bezpečí a nemajú naplnené svoje vývojové potreby, sa často prejavujú neštandardne. Môžu byť výrazne tiché, apatické, odpojené. Prípadne úzkostlivé, hanblivé či na druhej strane hyperaktívne, nesústredené až agresívne.

Reagujú pre nás nepochopiteľne, často rušivo a nepríjemne. Pracovať s nimi môže byť náročné, lebo najskôr treba porozumieť príčinám ich reakcií. Z kontrol českej školskej inšpekcie vieme, že školy sa často uchyľujú len k mechanizmu odmien a trestov. Žiakov s problémovým správaním majú tendenciu vnímať ako homogénnu skupinu neposlušných detí. Problémy v správaní, neštandardné prežívanie a reakcie dieťaťa pritom môžu mať odlišné príčiny a vyžadujú individuálny prístup.

Dieťa, ktoré doma trpí, potrebuje stabilitu, podporu a pochopenie – zrozumiteľné hranice, predvídateľný rytmus dňa, štruktúru a najmä bezpečný vzťah. Ak je trestané doma aj v škole, ocitá sa v začarovanom kruhu citových zranení a vyčerpáva svoju kapacitu neustálym napätím a bojom o úspech a prijatie.

Čo s tým?

Potrebujeme vzdelávanie učiteľov, ale i ďalších pomáhajúcich profesií zamerať na tematiku detského duševného zdravia a vývojových tráum a zároveň podporovať multidisciplinárnu spoluprácu. Ukazovať konkrétne overené metódy práce, zlepšovať podmienky, v ktorých učitelia aj podporné profesie pracujú. Zaistiť im mentoring, supervíziu aj kvalitné poradenské služby.

Vráťme sa k fyzickým trestom. Faktom je, že som nepočul o jedinej štúdii, ktorá by preukázala, že deťom prospievajú. Naopak, jedna štúdia preukázala, že po zákaze fyzických trestov klesla agresivita chlapcov o 70 percent a u dievčat o 42 percent. Iná štúdia ukázala, že už dve symbolické udretia trojročných detí po zadku mesačne znamenali ich vyššiu agresivitu v piatich rokoch.

V piatich aj deviatich rokoch. Obe štúdie poznám a je ich oveľa viac. Neexistuje jediný vedecký dôkaz o tom, že bitie deťom v čomkoľvek pomáha. Niekto povie, že svoje deti netýra, že ich bije len trochu. Problém je, že u každého to „trochu“ vyzerá inak. A aj to „trochu“ dieťa citovo zraňuje a z násilia robí ustálenú normu správania.

Ak niekto žije v neustálych stresových podmienkach a vynervovaný, ako „trochu“ sa mu môže zdať aj brutálny výprask vlastného dieťaťa len preto, lebo ešte netečie krv a modriny nie sú príliš viditeľné.

Jasné, ale väčšina si pod tým predstaví jemné capnutie po plienke či po ruke.

Myslím si, že aj capnutie je skôr o našej bezradnosti vedieť v tej chvíli využiť iné nástroje či zvládnuť vlastný strach a stres. Naším zážitkom je, že sa to tak robí, že je to normálne. Pridaná hodnota facky alebo capnutia sama osebe však v skutočnosti neexistuje. Dať dieťaťu silný impulz a určiť hranice sa dá aj bez toho.

Ako?

Tým, že si sadnem na jeho úroveň, dívam sa mu do očí, hovorím dôrazným a zrozumiteľným hlasom, dotýkam sa ho na ramenách, držím ho za ruky, teda kotvím ho. Počkám, kým sa s mojou pomocou upokojí, a až potom ho učím, o čom tá situácia bola a ako ju nabudúce zvládnuť lepšie.

Keď do mňa niekto vrazí v električke a je mi to nepríjemné, neznamená to, že ho mám udrieť. Rovnako neudriem kolegu, ktorý ma naštval v práci. Musím to riešiť inak. Ak niekoho fyzicky ohrozím, môže zavolať políciu, brániť sa. V prípade bitia detí ide o rovnaký mechanizmus, len s odlišným kultúrnym kontextom.

Predstavte si dvoch malých súrodencov. Starší mladšieho opakovane bije a nepomáha ani dohovor rodičov. Mnohí by povedali, že jednorazové a jemné capnutie toho staršieho je efektívnejšie, lebo fyzicky pocíti, ako mladšieho bolí jeho konanie.

Môžeme využiť aj iné cesty. Ak sa rodič snaží o dohovor dieťaťu v čase, keď je v afekte a bije súrodenca, logicky neuspeje. Vtedy totiž náš apel na jeho rozumovú zložku nefunguje, lebo dieťa v danej chvíli nemá kontakt s racionálnou zložkou mozgu.

Rodič musí do danej situácie vstúpiť tým, že dieťa chytí, klesne očami na jeho úroveň a dôrazne mu povie, že stačilo, že to už robiť nesmie, lebo súrodenca to bolí. Dieťa sa musí dozvedieť, že je to neprijateľné správanie, že ide o ubližovanie a že to nebudete tolerovať.

Samozrejme, následne treba vyčkať, kým sa dieťa emočne upokojí, a potom s ním treba podrobne prediskutovať všetko, čo sa udialo. Zároveň treba brať do úvahy vek dieťaťa. Dvojročnému to nemôžete vysvetľovať v zložitých súvetiach, desaťročnému áno.

V extrémnej situácii, keď potrebujete dieťa na chvíľu oddeliť, aby v silnej emócii neubližovalo ostatným alebo priamo vám, s ním môžete ísť do inej izby, v škole do pokojnej zóny, čo môže byť relaxačná miestnosť, ihrisko či záhrada. Podstatné je ostať nablízku, istiť jeho bezpečie a v pokoji ponúkať podporu.

Vždy sa treba snažiť porozumieť tomu, čo sa vlastne stalo, čo predchádzalo danej situácii, prečo ten súrodenec začal biť mladšieho. Nie v zmysle detektívneho pátrania, ale v zmysle toho, aby ste pochopili, prečo sa dieťa nahnevalo, prečo bolo nešťastné a začalo udierať niekoho iného. Dieťa potrebuje pochopiť, čo sa s ním dialo, a s našou pomocou prísť na to, čo nabudúce skúsiť inak.

Hovoríte o situácii, keď jedno dieťa bije druhé, lebo sa naštvalo. Malé deti sa bijú aj z iných dôvodov. Napríklad v zápale hry jedno dieťa hodí druhému do hlavy autíčko, udrie ho niečím, vysype mu piesok na hlavu, násilne mu vezme hračku a podobne. Rodič mu opakovane dohovára, nepomáha to. Tej situácii nepredchádza nič, čo by dieťa nahnevalo, jednoducho mu to pripadá vtipné, samozrejmé, pričom si vôbec neuvedomuje, že ubližuje. Podobná situácia nastáva, keď sa deti rozbláznia a postupne strácajú zábrany.

Jasné, ale ak ide o hru, podľa mňa majú najmä menšie deti nárok na to, aby si vzájomne skúšali svoje limity. Len tak zistia, čo je ešte v poriadku a čo za hranicou. Úlohou dospelých je učiť ich o dôsledkoch každého konania.

Samozrejme, rizikovým situáciám treba cielene predchádzať. Napríklad si všímať únavu dieťaťa, jeho rozpoloženie a dobrou reakciou predchádzať tomu, aby sa neprepadlo do stavu stresu a preťaženia.

Ak dieťa napríklad hodí kamošovi autíčko do hlavy, treba mu vysvetliť, že ho to bolí, že teraz preto plače, že mu to môže ublížiť aj vážnejšie, preto to už nesmie robiť. Teda mu dať jasný limit. A nestratiť hlavu, ak sa to dieťa nenaučí hneď.

Pýtal som sa viacerých kamarátov a kamarátok, v akých situáciách udreli svoje dieťa. Prvý príklad – matka mala štyroch synov a tí sa v detstve klbčili. Opakované dôrazné dohováranie nepomohlo, tak ich párkrát vylátala varechou. Odvtedy ich ani raz udrieť nemusela. Je presvedčená, že konala správne, lebo efekt sa dostavil. Ako vraví, sú z nich slušní ľudia a v živote sa im darí.

Deti, ktoré žijú v dobrom a bezpečnom prostredí, kde ich rodičia majú radi, vyrastajú v zdravých jedincov. Nepochybujem však o tom, že bitky varechou boli pre tie deti vždy negatívnym a ponižujúcim zážitkom. Ak sa to nedialo často a šlo len o pár výnimočných situácií, rozumiem, že to nejako skompenzovali a zvládli.

To neznamená, že to nešlo inak. Ak nahlas nepovieme, že bitie nie je dobrým prostriedkom komunikácie s deťmi, že to nie je bezpečný spôsob výchovy, mnoho rodičov nikdy nepochopí, že existuje istý limit. A ten limit musí byť stanovený pre existenciu obrovského množstva detí, ktorých rodičia mlátia často, opakovane a dlhodobo. Dôsledky sú pritom strašné.

Kým bude v zákone naďalej napísané, že deti možno mlátiť primerane, ostane tam aj obrovský priestor na subjektívny výklad. Veľká časť rodičov to bude stále využívať tak, že svoje deti nevedome doslova zdevastuje. Preto je dôležité fyzické tresty zakázať. Argument, že v časti rodín deti bitky dokázali skompenzovať, lebo rodičia ich inak mali radi a venovali sa im, nestačí.

Navyše, neakceptujem ani informáciu, že dnes sa tým deťom darí a že sú slušnými ľuďmi.

Prečo?

Kde je napísané, že bez bitia varechou by sa im nedarilo ešte viac? Kto dnes posúdi, či by dnes bez bitiek nemali lepšiu schopnosť spontánne sa vyjadrovať, či by neboli vnútorne šťastnejší a vyrovnanejší, či by nemali ešte lepšie partnerské a rodinné vzťahy?

Poznám veľa navonok úspešných ľudí, ale platí to len z pohľadu nižších kritérií. Len čo by sme šli do hĺbky, zistili by sme, že mnoho z nich máva strašnú trému, keď majú hovoriť pred ľuďmi, že sa červenajú na poradách, že majú svoje strachy, že sa boja neúspechu, že sa boja priznať, ak im niečo nejde, požiadať o pomoc, vedieť pomoc ponúknuť, rozumieť svojim potrebám, autenticky komunikovať s inými a podobne.

Čo ak nevedia adekvátne pracovať so svojimi emóciami? Čo ak sa na firemnom večierku utiahnu do kúta, lebo sa nevedia úprimne zabaviť, zaspievať si, zatancovať? To všetko sú veci, s ktorými možno bojujú, a my o tom ani nevieme. Často však vyplávajú pri práci terapeutov či psychiatrov, u ktorých hľadajú pomoc.

Navonok sú z nich úspešní doktori, právnici, majú veľké domy aj autá a potom ich zrazu v 45 rokoch spoznáme ako vyhorených manažérov s rozpadnutými rodinami a depresiami. Ich mamy si to však už nikdy nespoja s tým, že kdesi na počiatku možno bolo opakované použitie varechy, spanie osamote v izbe od prvých mesiacov života či poznámky a zlé známky v škole za niečo, čo dieťa svojou vôľou nemalo šancu ovplyvniť.

Iný príklad – syn v puberte, ktorý nikdy predtým neokúsil fyzický trest, začal v 15 rokoch chodiť domov neskoro, občas pripitý. Dohováranie nepomáhalo, bol čoraz drzejší, ale keď otcovi vulgárne povedal, že je k…, ten mu strelil takú facku, že mu stena dala druhú. Odvtedy sa správa k rodičom opäť slušne a neprekračuje pravidlá. Otec je presvedčený, že jediná facka v správnej chvíli bola účinná.

Som opatrná v trúsení univerzálnych právd, nechcem nikoho súdiť ani hovoriť frázy. Človek vždy potrebuje porozumieť tomu, čo sa v tej rodine predtým dialo, ako vzájomne všetci jej členovia vychádzali, v akej miere sa dieťaťu rodičia venovali, ako riešili konflikty, či sa dieťa cítilo bezpečne a podobne. Faktorov je veľmi veľa.

Je možné, že ten chlapec potreboval zacítiť hranice, že sa potreboval uistiť, či rodičom na ňom naozaj záleží. Možno potreboval vidieť u nich silnú emóciu, aby pochopil, že im o neho ide. Otázka je, či tým riešením mala byť facka, či by nepomohla aj dôrazná rozprava na „dospeláckej“ úrovni, pretože 15-ročný syn jej už dokáže rozumieť.

Hovoríte, že rodičia mu opakovane dohovárali, ale nezaberalo to. Ja to neviem univerzálne zhodnotiť, netuším, ako dohováranie vyzeralo. Či v ňom rodičia nerobili chyby, ktoré si neuvedomovali, či nezačali argumentovať v nesprávnej chvíli, keď to dieťa nebolo schopné počúvať a absorbovať, či to bola alebo nebola paternalistická debata, či tam padali nadávky a vyhrážky a podobne.

Vnímam to tak, že facka je vždy riziková a má cenu skúšať iné možnosti, hoci je to neraz hrozne ťažké. Sama tomu ako rodič dobre rozumiem.

V tomto prípade rodičia facku hodnotia ako užitočnú, ale čo ak by sa chlapec zachoval inak, zbalil by si veci a utiekol z domu? Čo ak by to bol posledný subjektívny dôkaz do jeho mozaiky, že rodičia sú príšerní, že ho nemajú radi? Takých prípadov je, žiaľ, tiež veľa.

Ďalšie situácie, keď rodičia zlyhávajú a nasledujú fyzické tresty – dieťa ich ignoruje, napríklad sa odmieta obliecť do škôlky, odmieta jesť, lebo chce ďalej pozerať rozprávku či hrať hru na počítači, hádže sa o zem v obchode či na ulici, lebo mu nekúpili, čo si zažiadalo. Viacerí mi dokonca opísali, že keď malé dieťa capli, vrátilo im to.

Tomu sa vôbec nemožno čudovať. Deti sa učia opakovaním po rodičoch, ich napodobňovaním. Sociálne zručnosti získavajú tým, čo zažívajú, čo vidia okolo seba. Ak ma rodič udrie, považujem to za normálny spôsob komunikácie – idem a tiež udriem. A keď neuspejú u rodičov, lebo tí sú vždy silnejší, začnú mlátiť slabších, napríklad mladšieho súrodenca, deti v škôlke či na ihrisku. Jednoducho si vyhodnotia situáciu a pochopia, kde s tým uspejú.

Zrazu sa na ne všetci budú pozerať ako na zlé a agresívne deti, pritom len opakujú to, čo vidia doma. Čo obvykle nasleduje? Tresty a nadávky za zlé správanie. Lenže je to neférové, lebo dieťa nemôže za to, že vyrastá v prostredí, kde sa bitie považuje za normu. Nemalo šancu naučiť sa riešiť zložité situácie inak a zdravo, zvládať emócie a vyjadrovať ich nezraňujúcim spôsobom, rozumieť svojim potrebám.

Jeden z rodičov mi povedal, že doma prestali aj s drobnými fyzickými trestmi, lebo si všimli, že dieťa začalo biť ich domáce zvieratá aj samo seba.

Samozrejme. Každé bitie dieťaťa predsa v sebe nesie napätie. Keď ste nešťastný a nahnevaný, stúpa vaše emočné vypätie. O to viac, ak sa zraňujúce skúsenosti opakujú a vŕšia. Žijete v chaose a nerozumiete súvislostiam. Istú chvíľu dokážete napätie zadržiavať, potom však musí von, lebo ani tlakový hrniec nevydrží donekonečna.

Keď dieťa zistí, že vyvŕšiť sa na rodičovi nejde, lebo je silnejší, okamžite hľadá, kde by sa mohlo uvoľniť. Odnesie si to mladší súrodenec, kamarát, pes, mačka, škrečok, a keď ani to nie je možné, začne ubližovať sebe. Jednoducho sa začne mlátiť rukami po hlave a v extrémnych prípadoch to prejde až do vážneho sebapoškodzovania.

Zúfalí ľudia robia zúfalé veci a násilie plodí ďalšie násilie. Nik nemá kapacitu ukladať si tie napätia v sebe až do konca života, každý potrebuje občas vybuchnúť a vyventilovať sa. Keď zjete pokazené jedlo, dostanete hnačku, lebo to musí ísť von. Rovnako sa potrebujú dostať von aj toxické emócie.

V dôsledku toho si potom dieťa kazí svoj obraz v očiach susedov, v škôlke s učiteľmi aj deťmi, staršie deti to bežne kompenzujú toxickým obsahom na internete a sociálnych sieťach, drogami, útekmi z domu. Jednoducho hľadajú únik, za čo často nasledujú ďalšie tresty. Málokto rieši, že všetko to odštartovali bitky v rodine, že dieťa bojuje o prežitie, že kričí o pomoc.

Mizerné detstvo človeka prenasleduje celý život. Tým, že sa mu nedarilo v škole, má malú šancu nájsť si dobrú prácu, dobrý partnerský vzťah, vytvoriť si bezpečné prostredie a funkčnú rodinu. Tým, že bol stále outsiderom, postupne začne rezignovať, až sa stane len pasívnym subjektom na šachovnici, kde o ňom rozhodujú iní. Aj politici. O to viac potom takí ľudia sadajú na lep rôznym populistom a extrémistom. Ich komunikácia, manipulácia a agresivita im totiž vytvára prostredie, v ktorom sú zvyknutí žiť. Sú ľahšie manipulovateľní strachom.

Ďalší argument kritikov – horšie ako fyzické týranie je týranie psychické. Každé dieťa vraj skôr zvládne jednu facku či úder na zadok než psychické týranie, nerozprávanie sa s dieťaťom, nadávky, slovné ataky, ponižovanie, zosmiešňovanie a podobne.

Lenže tu sa stretávajú dva extrémy, pričom žiadny extrém nie je v poriadku. Takáto argumentácia mi dokonca pripadá chorá. Kladie si dospelý človek otázku, či je lepšie dať manželke dvakrát týždenne facku alebo je lepšie psychicky ju týrať? Obe riešenia sú absurdné a patologické.

Na to by vám tí ľudia povedali, že dospelí obvykle poznajú hranice zakázaného, a ak ich prekračujú, tak dobrovoľne a s vedomím následkov. Lenže deti sa tým mantinelom len učia a najskôr netušia, čo už je prekročenie hranice.

Rozumiem. Problém vidím inde – koho z nás v škôlke či škole učili socioemočným a psychosociálnym zručnostiam? V zahraničí je to bežná disciplína, ktorej sa deti venujú. Existujú na to rôzne metodiky a programy – a práve to je prevencia násilia, šírenia duševných chorôb, závislostí a podobne.

Kde majú mať deti bezpečné prostredie? Ideálne v rodinách, následne v škôlkach aj školách. Od troch rokov by mali byť cielene vedené k tomu, aby sa orientovali vo vlastných prežívaniach a emóciách, aby ich vedeli zvládať, aby používali konštruktívny spôsob dohodovania, vedeli pomenovať problémy a hľadať riešenia, kriticky premýšľať, zvládať svoje afekty, chápať, čo k ním vedie a ako im predchádzať.

Keďže rodiny obvykle tieto schopnosti nemajú, mali by existovať podporné program rozvoja rodičovských zručností. Klasické poradenstvo či hrozba „sociálky“ jednoducho nestačia. U nás sa za dostatočnú považuje výstraha, že ak budete príliš mlátiť svoje dieťa, tak vám ho vezmeme. Lenže čo ak to rodičia inak nevedia, lebo nemajú dobrý príklad, lebo žijú v stresových podmienkach, lebo im nik neukázal inú cestu?

Koľkokrát rodič zlyháva len preto, že je šialene unavený, že ho nemá kto pri dieťati aspoň na chvíľu vystriedať, že nevidí perspektívu života v lepších podmienkach, lebo pracuje od rána do večera, aby neprišiel o bývanie?

Rodič vo večnom strese a napätí v bezradnosti skôr skĺzne k tomu, že začne dieťaťu nadávať alebo ho rovno mlátiť. Je to však len dôsledok neošetrených potrieb toho rodiča. Štát pritom nedisponuje ničím, čím by mu mohol pomôcť. A to je chyba.

V tomto kontexte je zaujímavé, že kto si chce adoptovať dieťa, toho štát preveruje, či má vhodné podmienky na výchovu dieťaťa, musí absolvovať psychologickú prípravu aj hodnotenie, či má predpoklady byť dobrým rodičom. Biologické dieťa môže mať každý bez akejkoľvek prípravy, ale aj keby niekto teoreticky mal záujem posilniť svoje rodičovské zručnosti, vlastne nemá kam ísť.

Toto je veľmi zaujímavá téma, máte pravdu. Jasné, že nie je šanca akokoľvek preverovať všetkých potenciálnych rodičov, či majú na to, aby dobre zvládali túto rolu, na druhej strane cestou je práve to, čo som už načrtla – ak niekto potrebuje rodinné poradenstvo či rodinnú terapiu, mal by sa k tomu bez problémov dostať bez ohľadu na to, či má peniaze.

Štát by mal vytvoriť podpornú službu, v rámci ktorej by si zraniteľné skupiny rodičov, napríklad pod trvalým stresom žijúci samoživitelia či samoživiteľky detí, bývalí klienti detských domovov a podobne, mohli lacno objednať pomoc.

V praxi by to znamenalo, že by napríklad na pár hodín týždenne prišla k deťom štátom platená a vyškolená pestúnka, ktorá by sa s nimi učila, vzala ich na ihrisko, venovala sa im, kým rodič by si mohol chvíľu oddýchnuť alebo ísť vybaviť veci na úrady, zájsť k lekárovi a podobne.

Bohatšie rodiny si môžu zaplatiť pomoc pri opatrovaní, chudobní bez opory v širšej rodine nemajú šancu. Lenže práve tí sú pod najväčším tlakom a najviac potrebujú pomoc.

Mnohí rodičia by teraz asi položili otázku – ak netrestať fyzicky ani psychicky, ako potom trestať? Alebo deti netrestať vôbec? Ako ich potom naučiť dodržiavať pravidlá hry?

Systém odmien a trestov nepovažujem za univerzálny prostriedok na výchovu detí. Cestou je učiť deti o dôsledkoch ich správania a rozvíjať v nich kritické vyhodnocovanie rôznych situácií v živote. Ak poznám dôsledky svojho konania, logicky poznám aj hranice.

Predstavte si, že nejaké dieťa chce, aby ste mu kúpili kvetinku, ktorú si chce doma pestovať. Vysvetlíte mu, ako sa o ňu treba starať, ono ju však nebude polievať a kvetinka uschne. Vtedy nemá zmysel potrestať ho bitkou ani mu nadávať, ale viesť debatu – prečo ti ten kvet uschol? Prečo si ho nepolieval? Čo na to teraz hovoríš? Teraz je nám to obom ľúto. Dôsledok? Prišiel si o kvet, ktorý si si sám želal a mal z neho radosť. Ako to môžeme napraviť, čo nabudúce urobíme lepšie?

Použijem častejší príklad – dieťa dostane hračku, ale správa sa k nej nezodpovedne a rozbije ju.

Dieťaťu treba ukázať, ako sa s hračkou hrať. Upozorniť ho na to, že je krehká, na čo si má pri hre dávať pozor. Ak to napriek tomu nezvládne, je zrejmé, že na takú hračku ešte nie je zrelé. Ak ju rozbije zámerne, treba mu jasne ukázať, že je to škoda, a pomenovať emócie, ktoré pri tom máme.

Napríklad – hnevám sa, je mi to ľúto, som smutná, že sa nám autíčko rozbilo. Dieťaťu treba poskytnúť podporu na vyjadrenie jeho emócií. Byť mu nablízku. A potom ho učiť, čo si z tej situácie vziať ako ponaučenie, prípadne ho naviesť k tomu, ako to môžeme napraviť. Možno sa dá hračka opraviť. Možno budeme šetriť na novú, aby si dieťa uvedomilo, že o veci sa treba starať.

Samotný trest, krik a nadávky by dieťa naučili strachu z trestu a zo zlosti autorít, ale žiadnym novým zručnostiam a porozumeniu hodnote vecí. Takto dieťa pocíti dôsledky svojho konania a nabudúce si dá väčší pozor.

Ak teda tomu dobre rozumiem, cestou je deti vôbec netrestať?

Áno. Cestou je opakované vysvetľovanie, venovanie sa mu, podpora, kladenie otázok a ukazovanie zodpovednosti za jeho konanie. Ja na tresty ako také neverím. Verím na posilňovanie zodpovednosti a na to, že ak dieťa beriem ako partnera a vysvetľujem mu dôsledky jeho činov, tak porozumie aj tomu, prečo niektoré veci nesmie opakovať.

Fiktívny príklad – vy ako novinár si so mnou dohodnete rozhovor. Určíme si nejaký termín, vy mi však vtedy nezavoláte ani mi o tom nedáte vopred vedieť. Ja čakám, že sa ozvete, ale nič sa nedeje, tak ma to zamrzí, lebo som si na vás vyhradila dve hodiny a vy ste to ignorovali.

Na to, aby ste pocítili dôsledky svojho konania, vám však nemusím nadávať ani vám to vykričať. A už vôbec nie vás biť. Dotkne sa vás už to, že ďalší termín vám neviem dať skôr ako o mesiac. Tým pochopíte, že ste uškodili mne, ale aj sebe, lebo ste mali vydať rozhovor, žiadny ste však nenahrali.

Rodičia plačúce, kričiace či zlostiace sa dieťa neraz zavrú do izby a povedia mu, že keď sa upokojí, môže vyjsť von. Je to v poriadku?

Viem si predstaviť extrémnu situáciu, že dieťa chce niekoho fyzicky atakovať. Vtedy je lepšie odniesť ho nabok, aby nikomu neublížilo. Tam si môže plakať, kričať, dupať, búchať do vankúša, ale nesmie ublížiť sebe samému, preto je lepšie byť nablízku.

Treba mu to aj vysvetliť – máš právo vyventilovať sa, ale budem pri tebe, aby si si neublížil. Nesmieš ubližovať ani nikomu inému. Len čo atak prejde, je dobré si to s dieťaťom prejsť, aby sa v tom, čo sa práve udialo, vyznalo. Rodič tak zistí, čo vlastne dieťa do takých situácií dostáva, a dieťa si overí, že rodič je mu oporou aj v takej chvíli.

Je správne dávať deťom tresty typu zákaz ísť von, hrať sa na počítači, pozerať televíziu, odoprieť im sľúbený výlet, hračku a podobne?

Na toto neexistuje univerzálna odpoveď áno či nie. Je to o konkrétnych situáciách. Musela by som vedieť, čo presne a prečo sa stalo. Treba rozumieť kontextu, čo dieťa viedlo k tomu, že napríklad prišlo domov neskoro.

Kašľalo na dohodu alebo sa len pozabudlo pri hre s kamarátom a utiekol mu autobus? Čo ak zmeškalo spoj len preto, že sa mu spolužiak zdôveril s nejakým trápením? Vtedy stačí dohoda, že ak sa to stane nabudúce, zavolá alebo pošle esemesku, aby ste vedeli, že je v poriadku.

Vždy teda treba zistiť príčinu, prečo dieťa nedodržalo dohodu, až potom premýšľať nad reakciou. Dieťa musí dostať šancu vysvetliť to. Možno dokonca zistíme, že očakávania, ktoré sme nastavili, sú privysoké a treba ich znížiť, lebo dieťa ešte nemá kompetencie zvládnuť ich bez chyby.

Tak konkrétny príklad – dieťa ukradne v škole peniaze, zámerne poškodí kamarátovi bicykel alebo je vulgárne k rodičom. Hovorím teda o situáciách, keď dieťa nesporne vie, že prekračuje hranice. Je trest zákazu vychádzok či hrania sa na počítači relevantný?

Je v poriadku ukazovať deťom hranice. Prehľadné pravidlá potrebujú pre vlastné bezpečie. Skvelé je, ak tým hraniciam rozumejú. Ak ich prekročia, musia najskôr dostať šancu vysvetliť to, aby sme pochopili, prečo sa to stalo.

Dôležité je teda spýtať sa – prečo si ukradol tie peniaze? Máš od nás malé vreckové a nestačí ti? Alebo to bola len frajerina? Niečo iné? Prečo si poškodil sestrin bicykel? Čo za tým je? Si na ňu naštvaný, lebo ti včera povedala niečo zlé a teba sa to dotklo?

Problém je, že rodičia túto fázu bežne preskakujú a rovno siahajú po trestoch. Syn možno poškodil kamarátov bicykel za to, že ten ho dva dni predtým ponížil pred spolužiakmi, prípadne mu tiež niečo poškodil. To všetko treba zistiť.

Potom by som pokračovala v normálnej debate bez urážok a trestov – poškodil si kamarátov bicykel? Netrápi ťa, že si poškodil aj kamarátových rodičov, ktorí zaň dali veľa peňazí? Ako by si to napravil? Čo navrhuješ? Ideme za nimi, ospravedlníš sa a povieš, že im budeš splácať sumu za opravu? Nemáš na to peniaze? Dáme ti šancu zarobiť si ich tým, že cez víkendy budeš u babičky ukladať drevo na kúrenie.

Nie je to oveľa lepšie riešenie ako samotný dvojtýždňový zákaz ísť von? Takto dieťa pochopí, prečo bol jeho čin zlý, koho všetkého sa dotkol, že to má aj svoje nepríjemné následky, ale najmä – že to všetko môže nejako napraviť. To ho poučí viac ako akékoľvek zákazy. Lenže bez znalosti kontextu rodič iba siahne po treste a čuduje sa, že o týždeň musí riešiť ešte väčší prešľap dieťaťa.

Jeden z argumentov kritikov zákazu fyzických trestov znie, že ak by sa to presadilo v legislatíve, rodičia, ktorí by svoje dieťa čo len nepatrne udreli, by boli kriminalizovaní, čiže by mohli byť trestaní a mohli by im odobrať deti. Podobný prípad vraj už v Česku bol.

To všetko sú subtílne veci, o ktorých ešte musí prebehnúť diskusia. Rozhodne nepoznám jediný prípad, kde by bola v Česku kriminalizovaná nejaká rodina za to, že capla dieťaťu na zadok či po ruke.

Keď ste boli hostkou relácie Máte slovo v Českej televízii, jedna diskutujúca tam spomínala taký prípad.

To bola pani Jochová, manželka Romana Jocha. Prípad, ktorý spomínala ako dôkaz kriminalizácie za jedno capnutie dieťaťa po ruke, sa v skutočnosti udial inak. Rozhodne nešlo o žiadnu kriminalizáciu.

Dnes už je množstvo krajín, kde sú zakázané fyzické tresty, v niektorých škandinávskych krajinách to platí dokonca 40 rokov. Nehovoríme teda o experimente, ktorý by sa začal pred rokom. Nikomu tam pritom nejde o lacnú, rýchlu, nebodaj plošnú kriminalizáciu rodičov.

Obavy z nejakej juvenilnej justície nie sú opodstatnené. Podstatné je iné – vysvetliť rodičom, že fyzicky trestať deti nie je v poriadku. Dať im jasný limit a ukázať, že mlátiť deti nemá byť normou výchovy. Podstata spočíva v tom, že ak potom bude niekto opakovane mlátiť svoje decko, spoločnosť to bude považovať za zlé a štát bude žiadať, aby rodičia také situácie riešili inak.

Dovtedy musíme v spoločnosti viesť poctivú debatu, ako tým rodičom pomôcť, aké podporné stratégie by im mali pomáhať, koľko potrebujeme rodinných terapeutov, ako zabezpečiť, aby sa zručnostiam učili už deti v škôlke, ako spoľahlivo identifikovať ohrozené deti, teda mať stanovené jasné identifikátory, ako bude fungovať spolupráca škôl, „sociálok“, lekárov, polície a ďalších odborov. Je to multidisciplinárna záležitosť.

Nemôžeme na to pozerať čierno-bielo a rovno prísť so zákazom a s tým, že ak ho niekto poruší, bude potrestaný. Spoločnosť sama musí dospieť k tomu, že biť deti je nezmyselné. Nechceme niekoho mentorovať, chceme inšpirovať, že veci sa dajú riešiť aj inak, že na to existujú rôzne overené stratégie, a kto ich spozná, zistí, že sú výhodnejšie. Možno stoja nejaký čas a prácu na sebe, ale majú veľký zmysel. Ak budú mať deti a rodiny od štátu dostatok podpory na dobrý život, celkovo bude naša spoločnosť zdravšia a súdržnejšia.

Celý čas sa rozprávame o tom, prečo sú pre deti nevhodné fyzické tresty, nespýtal som sa však na to najdôležitejšie – akého percenta rodín sa to týka?

Robil sa o tom prieskum a zistilo sa, že v Česku fyzické tresty vo výchove využíva až 80 percent rodičov. To je strašne veľa. Zmena je potrebná, nie je na čo čakať.

KLÁRA LAURENČÍKOVÁ (1979)

Narodila sa v Moste, vyštudovala špeciálnu pedagogiku na Univerzite Karlovej v Prahe. Je predsedníčkou Českej odbornej spoločnosti pre inkluzívne vzdelávanie, externe prednáša na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej. Pôsobila ako námestníčka ministerstva školstva a poradkyňa ministerstva práce a sociálnych vecí. Pracovala v Jedličkovom ústave a v rôznych školách so zdravotne postihnutými deťmi. Je šéfkou vládneho Výboru pre práva dieťaťa a s ministerstvom zdravotníctva spolupracuje na reforme systému starostlivosti o duševné zdravie.