Denník N

Bijete svoje deti, hoci len mierne? Odborníčka vysvetľuje, čo z nich môže vyrásť

Klára Laurenčíková. Foto - archív K. L.
Klára Laurenčíková. Foto – archív K. L.

Fyzické tresty na deťoch treba zakázať, tvrdí Klára Laurenčíková, špeciálna pedagogička a poradkyňa českej vlády.

Ste zásadne proti fyzickým trestom detí. Okrem Česka sú povolené napríklad aj na Slovensku, v Taliansku a vo Veľkej Británii. Prečo v nich vidíte problém?

Legislatíva dnes hovorí, že zakázané sú len neprimerané fyzické tresty. Nikde však nie je definované, kedy je trest ešte primeraný. Pre niekoho to môže byť jemné capnutie po zadku či po ruke, u iného úder päsťou do hlavy, zmlátenie dieťaťa do krvi a jeho zatvorenie do tmavej miestnosti.

Predstavte si, že by v zákone bolo dovolené, aby muži primerane fyzicky trestali ženy. Každý by to považoval za šialené, ale u detí sa to považuje za normálne. Ak je násilie na dospelom zásahom do jeho dôstojnosti, integrity a bezpečia, u dieťaťa to nemôže byť inak. Je absurdné mlátiť deti len preto, že sú malé a že ich vnímame ako objekt, na ktorom si to môžeme skúšať. Podľa mňa je to voči nim strašne nefér.

Máte deti?

Dve. Sedemročnú dcéru a desaťročného syna.

Mám kamaráta, ktorý je veľkým odporcom fyzických trestov. Keď som sa ho pýtal, či naozaj svoje deti ani raz necapol, čo len slabo, priznal, že ho to síce mrzí, ale občas zlyháva. Vám sa to ešte nestalo?

Som dôrazne proti fyzickým trestom, držím sa toho, čo o nich hovorí veda. Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie deti vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti. Nechcem sa stať nepriateľom vlastných detí, prísť o ich dôveru.

Preto svoje deti zásadne nebijem. Stalo sa mi to iba raz, keď mal syn štyri roky a vybehol na cestu. Strašne som sa zľakla a capla som ho po zadku. Po chvíli som sa mu ospravedlnila a vysvetlila mu, že som nezvládla svoj strach a bezradnosť.

K tomu, čo sa stalo, sa syn vracal aj neskôr, keď bol starší. Vnímal to ako zlý zážitok, ako nespravodlivosť, ktorej som sa na ňom dopustila. Dávam mu za pravdu, lebo naozaj šlo o nezvládnutie mojich emócií. To capnutie po zadku bol vlastne automatický impulz.

Odvtedy sa mi to už nestalo. Ak by ma môj muž udrel, čo len raz a v afekte, rozhodne by som si to pamätala veľmi dlho a vnímala by som to ako jeho obrovské zlyhanie. Moja dôvera k nemu by bola veľmi narušená a jej obnovenie by zabralo veľa času.

Takéto sypanie si popola na hlavu za drobné capnutie po zadku vo vypätej atmosfére, keď dieťa mohlo prejsť auto, som ešte nepočul.

Problém je, že ako rodičia často nemáme dobre vytvorené kompetencie, ako pracovať s vlastným stresom. Keby sme ich mali, aj takéto situácie riešime inak než impulzívne. V podstate opakujeme to, čo robili naši rodičia, keď sa zľakli a konali v strese. Máme to v sebe zažité, v skutočnosti by sme všetci mali poznať širšiu paletu možných reakcií vo vypätých situáciách.

Konzervatívec Roman Joch, exporadca českého premiéra Petra Nečasa, je teraz šéfom Inštitútu pre výskum práce a rodiny na Slovensku. Vo viacerých rozhovoroch uviedol, že facka dieťaťu, ak chcete predísť katastrofe, je v poriadku. Príkladom je napríklad vybehnutie na cestu, snaha stiahnuť na seba zo sporáka vriaci hrniec a podobne.

Viem, kto je pán Joch, a myslím si, že to, čo považuje za logické, v skutočnosti logické nie je. Taká reakcia je len automatika, ktorá z nás vyskočí, lebo sami sme ako deti zažívali čosi podobné. To neznamená, že veci sa nedajú riešiť inak.

Urobme si paralelu – idem po ulici s kolegyňou z práce. Ona telefonuje a nevšíma si okolie. Náhle vkročí na cestu a hrozí, že ju prejde auto. Čo urobím? Chytím ju za ruku, zastavím ju a poviem – pozor, ide auto. Ani náhodou jej následne nevylepím.

Čo je pridaná hodnota bitia v takej situácii? Dieťa už je tak či tak vydesené z toho, čo sa stalo, a my mu potrebujeme ešte naložiť bitkou? Normálna reakcia je, že dieťa fyzicky zachytíme a dôrazným hlasom mu povieme, že to nesmie robiť.

Potom ho musíme upokojiť, lebo rozrušené a vydesené dieťa nevníma a racionálne argumenty ignoruje. Vtedy nemá zmysel ani nadávať mu, nieto ho udrieť. Až keď sa upokojí, môžeme s ním debatovať, prečo je dôležité pred vstupom na cestu pozrieť sa na obe strany a vykročiť, až keď žiadne auto nejde. Treba mu vysvetliť, kde urobilo chybu a že to mohlo mať také a také následky. Nakoniec je dobré dohodnúť sa, že také situácie budeme spolu ešte viac trénovať.

Čiže nie trest, ale podpora dieťaťa a rozvoj konkrétnej zručnosti.

Presne tak. Trénovať musíme tak dlho, až kým dieťa také situácie bezpečne nezvláda. Niektoré to zvládne v štyroch rokoch, iné možno až v ôsmich, nesmieme však povoliť. Podstatné je, aby sme dieťaťu boli oporou, nie mečom, ktorý mu neustále visí nad hlavou a udrie po každej chybe.

Častý argument zástancov fyzických trestov znie, že aj my sme boli doma mlátení za rôzne prehrešky, ale sme tu a sú z nás relatívne normálni ľudia. Mnohí tvrdia, že im facka v správnom čase pomohla. Generácie pred nami boli dokonca mlátené ešte tvrdšie, a to nielen doma, ale aj v škole. 

Poviem extrémnu paralelu – mnohí prežili aj holokaust a iné príšerné situácie. To neznamená, že cítime potrebu zopakovať si ich len preto, že to niektorí prežili. A v žiadnom prípade neplatí úmera, že ak sme niečo strašné dokázali prežiť, tak sme dnes automaticky šťastní a spokojní v živote či úspešní vo vzťahoch.

Existuje dosť dôkazov, že ak niekto zažíva v detstve fyzické tresty, ubližuje mu to aj v dospelom živote. Znižuje to jeho sebadôveru, schopnosť vnímať seba samého ako dobre fungujúceho človeka, rozvíjať naplno svoj potenciál, prináša to rôzne úzkosti a strachy, ktoré mu blokujú zdravé prežívanie.

Mnohí sú pre bitie v detstve limitovaní v spontánnom vyjadrovaní sa, v nadväzovaní zdravých medziľudských kontaktov. To, že niekto niečo prežil, vôbec neznamená, že mu to bolo užitočné a že je teraz v čomkoľvek schopnejší a spokojnejší. Fyzické tresty jednoducho preukázateľne poškodzujú deti na mnohých úrovniach.

To však zrejme závisí aj od intenzity a formy fyzických trestov. Dieťa pravidelne mlátené do krvi na tom zrejme bude inak ako dieťa, ktoré občas dostane po plienke, alebo dieťa v puberte, ktoré raz dostane facku.

Samozrejme. Z toho však nijako nevyplýva, že čo len jediná facka je v pohode. Žiadny úder, akokoľvek jemný a dobre mienený,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie