Denník N

Čo Bielorusko potrebuje

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Svet musí postupovať opatrne, ale môže a mal by robiť viac, než len jednoducho Bielorusov povzbudzovať. Dôležitá je napríklad aj finančná pomoc pre mimovládky či štrajkujúcich robotníkov.

Dňa 25. augusta, presne na výročie vyhlásenia nezávislosti Bieloruska, si pokojní demonštranti v tejto krajine užili chvíľu oddychu. Hoci prezident Alexandr Lukašenko a jeho režim tento sviatok nemajú radi, dokonca aj bezpečnostné sily chápali, že otvorene napádať bieloruských občanov pri tejto príležitosti by bolo nemiestne. Úrady napokon aspoň zablokovali Námestie nezávislosti, ktoré je hlavným miestom zhromažďovania v Minsku.

Tri piliere stratégie

Nasledujúci deň sa všetko vrátilo do starých koľají a režim sa veľmi neobmedzoval. Hoci zásahové jednotky OMON neboli také brutálne ako bezprostredne po prezidentských voľbách, ktoré sa konali 9. augusta, protestujúcich stále zatýkajú.

V istom momente dostala polícia do pasce asi stovku ľudí v jednom kostole na Námestí nezávislosti, ktorý lákal aj ďalších demonštrantov. Po tom, čo sa tu zhromaždilo viac ako tisíc ľudí, ich OMON začal zoraďovať ako dobytok a rozdeľovať. Zatkli asi dvadsať novinárov, hoci väčšinu z nich po kontrole akreditácií a obsahu telefónu polícia pustila.

Súčasná stratégia režimu má tri piliere: čakať, kým demonštrácie stratia svoju silu, zadržať najaktívnejších jednotlivcov (napríklad robotníkov či lídrov protestov, ale aj novinárov) a vyhrážať sa verejnosti, aby sa už demonštrácie nerozrastali. Zdá sa, že tretí cieľ sa nedarí naplniť, pretože sa očakáva, že na nedeľný protest sa dostaví viac ako 200-tisíc ľudí.

Tu nejde o EÚ

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie