Denník N

Jedni si idú oči vyplakať, druhí ani slzu nevyronia. Spoločné majú, že im preto býva ťažko

Ilustračné foto – Flickr.com
Ilustračné foto – Flickr.com

Ľudia, čo často plačú, privádzajú ostatných do rozpakov. O nič lepšie na tom nie sú ani tí, čo neplačú takmer nikdy, považujú ich za chladných.

Mám jednu známu, ktorá už dlhšie chodí do kina zásadne sama, hoci by aj mala s kým ísť. Slzí až narieka skoro pri každom filme a nechce, aby to videl niekto, kto ju pozná. V minulosti sa jej totiž stalo, že jej spoločníci nevedeli zakryť rozpaky z toho, čo „vyvádza“.

Neplače však len pri filmoch. Má paniku aj z každej rodinnej udalosti, lebo aj tam sa zvykne rozcítiť. „Neraz sa stalo, že ľudia skrátili svoj príhovor na oslave, lebo už videli, že mi stekajú slzy po lícach a že to nedopadne dobre,“ opisuje.

Plačlivá je od detstva. Pamätá si, ako plakávala pri smutných pesničkách, ale aj keď spolužiak, ktorému sa všetci smiali, že je hlúpy, zase raz dostal päťku. Brániť ho proti väčšine triedy sa bála, ale sĺz za neho za osem rokov na základnej škole vyronila neúrekom.

Nemyslí si o sebe, že je smutná alebo úzkostlivá. Rada sa stretáva s ľuďmi, nevyhľadáva samotu, potrebuje spoločnosť, ale niekedy sa jej programovo vyhýba. A je to preto, lebo nedokáže kontrolovať svoje slzy.

Slzy, ktoré nevidíme radi

To, keď sa dospelá osoba rozplače na verejnosti v situácii, keď väčšina ľudí reaguje neutrálne, sa stále považuje za prejav slabosti a za niečo zahanbujúce. BBC cituje z výskumu z roku 2016, v ktorom respondenti označovali „plačkov“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie