Ja som to zvládol, hovorí utečenec. Slávne selfie s Merkelovou zmenilo život jemu aj kancelárke

„Wir schaffen das“ je veta, ktorú pred piatimi rokmi v čase vrcholiacej utečeneckej krízy vyhlásila nemecká kancelárka Angela Merkelová. Nebola prvá, kto ju vyslovil, ale práve jej prischla najviac.

Veta, ktorou chcela Nemcom dodať odvahu a optimizmus, ju potom po nasledujúce roky prenasledovala, pretože optimizmus vyvolaný nemeckou „vítacou kultúrou“ pomaly a isto vyprchával. Kritici jej utečeneckej politiky jej pomocou tejto vety vyčítali, že Nemecko to rozhodne „nezvláda“.

Kancelárka svoj výrok najprv obhajovala a opakovala, potom od neho v tichosti upustila.

Sýrsky utečenec Anas Modamani, ktorému kancelárka náhodou vstúpila do života, po piatich rokoch pre český Deník N povedal: „Ja som to zvládol!“

Teplá polievka

Na prvý pohľad bolo vidieť, že sa niečo deje. Utečenecký tábor v Spandau pri Berlíne je 10. septembra 2015 iný, upratanejší, čistejší a tiež rušnejší než obvykle.

„Zo dňa na deň sa tábor zmenil. Mali sme napríklad na každom stole nápoje a sladkosti zadarmo. Aj teplá polievka bola,“ spomína na tento deň vtedy osemnásťročný sýrsky utečenec Anas Modamani, ktorý v tábore čakal na vybavenie žiadosti o azyl.

Pred bránou tábora videl čierne limuzíny, policajtov a mnoho mužov v oblekoch s kravatou a vysielačkou v jednom uchu. Pomocou niekoľkých nemeckých slovíčok, ktoré ovládal, sa spýtal zamestnanca ochranky, kto to sem vlastne prišiel.

„Nechcel mi nič povedať, asi to bolo stále tajné,“ spomína po rokoch Asan v rozhovore pre Deník N. Čoskoro sa medzi utečencami potichu rozšírila správa, že sa tu o chvíľu objaví „šéfka Nemecka“.

Dovtedy Asan o nemeckej kancelárke Angele Merkelovej nič nevedel, nepoznal ani jej tvár. Na svojej ceste do cieľovej stanice „Almaniya“ čítal správy hlavne zo Sýrie, kde v blízkosti Damasku zostali jeho rodičia a štyria súrodenci. „Bál som sa o nich a sledoval som správy o bojoch.“

Asan nie je z chudobnej rodiny. Nebyť občianskej vojny, mal by v Sýrii dobrý život. Lenže po maturite ho čakala služba v Asadovej armáde, čo jeho rodičia nechceli dopustiť. Podplatili úradníkov, aby ich syn dostal rýchlo pas, s ktorým odletel najprv do Libanonu a odtiaľ do Izmiru v Turecku. Na cestu mu dali 3-tisíc eur.

Mali prepichnúť čln

Spočiatku spal Asan v hoteloch, ale peňazí ubúdalo a v Turecku vraj pre neho žiadna perspektíva nebola. „Nikto nás tam nechcel, práca pre nás tiež nebola a študovať sme tam nemohli.“

Zo zvyšných peňazí zaplatil pašerákom, aby ho dostali do Grécka. Podarilo sa to až na tretí pokus v nafukovacom člne na grécky ostrov Kairos.

„Pašeráci nám povedali, že až sa bude blížiť grécka hliadka, máme prepichnúť čln, aby nás nevrátili späť do Turecka,“ spomína na svoju cestu dnes už 23-ročný Asan.

Sedíme v jednej pizzerii vo východnom Berlíne, jeho novom domove. Pred tromi rokmi sa nasťahoval do svojho vlastného bytu v jednom z miestnych panelákov. „Ešte nikdy som nemal vlastný byt. Je to úžasné,“ hovorí.

Blízko je supermarket, kde pracuje ako pokladník.

Hovorí plynulou nemčinou, urobil si certifikát C1, ktorý mu otvoril cestu na vysokú školu. Teraz je v treťom semestri na berlínskej vysokej škole, kde študuje hospodársku komunikáciu.

„Lenže na člne niekto zazmätkoval a nožom ho prerezal ešte skôr, než nás objavili,“ rozpráva Anas a spomína, ako sa v noci topili v čiernej vode. Vraj tam niekto musel zomrieť. Na grécky breh sa nedostali všetci.

„Občianska vojna je dosť zlá, ale táto noc bola strašná. Mám ju stále v pamäti.“ Ďalej potom spolu s ďalšími desaťtisícami utečencov pokračoval balkánskou cestou až do Berlína.

Keď Anas putoval z Grécka cez Macedónsko ďalej do Maďarska a Rakúska, mala kancelárka Angela Merkelová na stole úplne inú agendu než utečencov.

V júli 2015 sa stále hralo o Grécko a jeho prípadné vylúčenie z eurozóny. Hrozil jej rozpad, erózia Európskej únie, oslabenie meny. Bolo toho dosť.

Na samite v Bruseli sa Angele Merkelovej po dlhom nočnom rokovaní tomu scenáru podarilo zabrániť. Po ňom mala kancelárka naplánovaný odpočinok v Suldene na juhu Tirolska, dedine so štyristo obyvateľmi v takmer dvojtisícovej výške. Angela Merkelová tam so svojím mužom Joachimom Sauerom jazdí na letnú dovolenku rok čo rok.

Ale jej tím v kancelárskom úrade ju už pred dovolenkou varoval, že Nemecko bude v dohľadnom čase stáť pred ďalším veľkým problémom. Čísla z prijímacích utečeneckých táborov na území spolkovej republiky rastú a správy z juhovýchodnej Európy dávajú tušiť, že v nasledujúcich mesiacoch narastú ešte prudším tempom.

Pravicoví extrémisti mobilizovali už od jari. V meste Tröglitz v Sasku-Anhaltsku horela v apríli prvá ubytovňa pre utečencov a incidentov pribúdalo. V saskom Heidenau sa stúpenci krajnej pravice stretli pred utečeneckou ubytovňou s početne slabšou políciou.

Spoločnosť sa začínala v prvých náznakoch postupne radikalizovať, útokov na utečencov pribúdalo. Vtedajší spolkový prezident Joachim Gauck hovoril koncom augusta v tejto súvislosti o dvojakom Nemecku, o jednom temnom a druhom svetlejšom.

Na 31. augusta pozvala kancelárka nemeckých a zahraničných novinárov na letnú tlačovú konferenciu, kde im bola hodinu a pol k dispozícii. Robí to tak každé leto, tento rok sa s nimi chcela stretnúť už v polovici júla, ale pre rokovanie o Grécku tlačovku odložila až na koniec leta.

Téma sa medzitým zmenila. V úvodnom vyhlásení hovorila Angela Merkelová len o utečencoch.

Okrem iného spomenula najnovšie prognózy. V roku 2015 má do Nemecka prísť 800-tisíc utečencov. Ako sa neskôr ukáže, toto číslo bude dokonca o stotisíc vyššie.

Pripomenula ústavu garantujúcu nedotknuteľnosť ľudskej dôstojnosti aj právo na politický azyl.

„Nemecká dôkladnosť je skvelá. Ale teraz je potrebná nemecká flexibilita,“ bolo jej hlavné posolstvo, ktoré chcela tento deň so svojím tímom vyslať do sveta. Ak nemecké úrady nezareagujú pružne na príchod toľkých utečencov a nezrýchlia procesy, mohol by sa štát dostať do problémov.

Nemecko stálo podľa kancelárky pred ťažkou úlohou utečencov prijať, ubytovať, spracovať a vyhodnotiť ich žiadosti o azyl.

A potom povedala kancelárka vetu, ktorú si z prítomných novinárov v tú chvíľu nikto nevšimol. Až neskôr sa Angele Merkelovej vrátia tieto slová ako bumerang.

Nebol to žiadny spontánny výrok, ktorý by sa jej vyšmykol. Aj tento mala napísaný v podkladoch, z ktorých novinárom na tlačovej konferencii čítala. Angela Merkelová tieto slová chcela a tiež mala povedať: „Nemecko je silná krajina. Motív, s ktorým musíme pristupovať k veciam, musí byť nasledovný: už sme toho zvládli toľko, zvládneme aj toto. My to zvládneme.“

Pritom nebola prvá, kto myšlienku v tomto kontexte vyslovil. O desať dní skôr ju s ohľadom na utečeneckú krízu povedal vicekancelár, spolkový minister hospodárstva a vtedajší šéf sociálnej demokracie Sigmar Gabriel: „Som si istý, že to zvládneme.“

Tá veta však nakoniec prischla kancelárke. Ako neskôr niekoľkokrát Merkelová zopakovala, týmto výrokom chcela dodať občanom optimizmus a dôveru v to, že je v silách Nemecka s danou situáciou sa dobre vyrovnať, zbaviť ich obáv a povzbudiť ich. Ako politička v najvyššej funkcii nesúca zodpovednosť za štát si nemohla dovoliť šíriť zlú náladu.

S končiacim letom jej kládol jej tím na srdce, že by mala navštíviť tábor, kde sa utečenci registrujú. Ukázať sa tam, vyslať do nemeckej spoločnosti signál, že existujú aj iné obrázky ako tie zo saského Heidenau, kde sa utečenci boja vychádzať na ulicu.

Angela Merkelová mala výhrady, ale nechala sa prehovoriť. Bolo to rýchle rozhodnutie a voľba padla práve na utečenecké zariadenie v Spandau.

Anas Modamani nevie, kto je Angela Merkelová, a kancelárka zase nepozná jeho. Ich cesty sa tohto septembrového dopoludnia skrížia. S ďalekosiahlymi následkami pre oboch.

Len čo kancelárka vstúpila do areálu utečeneckého tábora, razom sa okolo nej zhlukli zvedaví utečenci, ktorí chceli vidieť významnú návštevu. V ruke držali mobilné telefóny, každý mal svoj smartfón pripravený. Rovnako ako ostatní aj Anas si chcel „šéfku Nemecka“ odfotografovať. Ale bodygardi ho ku kancelárke spočiatku nechceli pustiť.

„Potom im však dala znamenie, nech nám nebránia, že je to v poriadku,“ spomína Anas Modamani. V tú chvíľu obklopili najmocnejšiu ženu Nemecka muži, ktorí prednedávnom dorazili do spolkovej republiky. Usmievali sa a chceli sa s Angelou Merkelovou odfotiť.

Niečo neskutočné

„Viete, to je niečo neskutočné. U nás je Bašár Asad nedotknuteľný. Jeho sa ľudia boja a nikto sa k nemu nesmie priblížiť. A tu v Nemecku som mohol pristúpiť k Merkelovej, položiť jej ruku na plece a urobiť si selfie,“ hovorí.

A nielen jedno selfie, ale hneď niekoľko. Rovnako ako pár ďalších utečencov, ktorí tú chvíľu využili.

Nefotili len oni, ale aj novinári, ktorí s kancelárkou do Spandau prišli. Aj Angela Merkelová rovnako ako jej tím chceli pekné fotografie, ktoré by ju ukázali ako prívetivú a láskavú. S kancelárkou sa totiž spája prívlastok chladnej, neempatickej ženy.

V júli v Rostocku počas stretnutia s občanmi rozplakala žiačku Reemu Sahwilovú, dcéru palestínskych utečencov, žijúcu s rodičmi od roku 2010 v Nemecku. V čase stretnutia s Merkelovou rodine hrozila deportácia späť do Libanonu. Kancelárka dievčaťu odpovedala, že nie je možné prijať všetkých, ktorí do Nemecka prídu.

Nemecký týždenník Stern následne zverejnil na obálke fotografiu Angely Merkelovej s titulkom Ľadová kráľovná. Návšteva spandauského tábora mala Angelu Merkelovú ukázať v inom, empatickom svetle.

Hoci má dnes Anas Modamani nový mobil s väčším displejom, selfie s kancelárkou má stále pri sebe. Ukazuje fotku, ktorá mu zmenila život, a to nielen k dobrému.

Hneď na druhý deň sa objavil článok s jeho fotografiou a menom na stránkach britskej BBC. Záujem o utečenca, ktorý sa fotí s kancelárkou, bol veľký.

„Spoznal som vďaka tomu veľa dobrých ľudí,“ spomína Anas, ktorého sa aj kvôli tejto publicite ujala hostiteľská rodina. Jeho selfie sa však chopili aj dezinformačné weby. Čoskoro sa na sociálnych sieťach začali šíriť fotomontáže s jeho tvárou a správy o tom, že muž na fotografii vedľa Merkelovej je terorista z Francúzska alebo že zapálil v Berlíne bezdomovcov.

„Skrýval som sa doma a nevychádzal som von,“ spomína Anas, ktorý dostával cez internet výhražné správy. „Stal som sa na Facebooku terčom, ľudia si mysleli, že som terorista.“

Neskôr začal nosiť cez tvár šál, aby ho ľudia nespoznali. Ani v berlínskej arabskej komunite to nemal ľahké. „Na berlínskom námestí Hermannplatz v štvrti Neukölln ma zastavovali tamojší Arabi a hovorili mi, že patrím do väzenia a že im robím v Nemecku hanbu.“

Dezinformátori mali v hľadáčiku pochopiteľne kancelárku a jej utečeneckú politiku, proti ktorej chceli poštvať verejnú mienku. Anas Modamani bol len, ako sa hovorí vojenským žargónom, „vedľajšia strata“.

Mladý utečenec sa s pomocou nemeckých priateľov obrátil na súd a zažaloval americký koncern Facebook, na ktorého sociálnej sieti sa dezinformácie a zmanipulované fotografie naďalej šírili. Anas spor s americkým gigantom v roku 2017 prehral. Súd vo Würzburgu rozhodol, že Facebook nemusí tieto falošné správy aktívne mazať. „Neľutujem, že som do toho išiel. Bolo pre mňa dôležité ozvať sa,“ hovorí.

Selfie s utečencami zmenilo politický život aj samotnej kancelárke. Fotografia s Anasom Modamanim rovnako ako s niekoľkými ďalšími utečencami sa šírila po sociálnych sieťach aj medzi migrantmi. Nielen medzi tými, ktorí už boli v Nemecku, ale hlavne medzi tými, ktorí sa na cestu do Európy ešte len chystali. Anas fotografiu s kancelárkou dal hneď na svoj facebookový profil. „Ľudia mi potom písali: To je úžasné. Aj my chceme do Európy.“

Čo kancelárka svojou návštevou a fotením v spandauskom tábore neodhadla, bol dosah, ktorý selfie malo, a účinok, ktorý vyvolalo.

Nezapôsobilo iba na nemeckú verejnosť, ako bolo plánované, ale aj na ľudí, ktorí túžili po lepšom živote. V krajine, ktorej šéfka sa takto správa k utečencom, musí byť, ako si mnohí mysleli, nepochybne dobre. Pre utečencov sa kancelárka stala „mama Merkel“.

Optimizmus neskorého leta roku 2015 sa definitívne rozplynul po výtržnostiach počas silvestrovskej noci v Kolíne nad Rýnom, keď mladí utečenci pod vplyvom alkoholu okolo hlavnej stanice pri miestnej katedrále sexuálne obťažovali ženy a dievčatá.

Z uistenia Angely Merkelovej, že to „zvládneme“, sa postupne stala otázka, či to Nemecko skutočne zvládne, poprípade rovno jasná odpoveď, že to rozhodne nezvládne.

S každým ďalším pokusom o atentát s islamistickým podtextom, s každou ďalšou bitkou v utečeneckých ubytovniach bolo pre nemeckú verejnosť ťažšie veriť tomu, čo im ich kancelárka 31. augusta v Berlíne sľubovala.

Kancelárkino „wir schaffen das“ rovnako ako jej fotky s utečencami použili jej politickí protihráči z pravicovopopulistickej Alternatívy pre Nemecko (AfD), ktorí v krajinských voľbách slávili úspechy a postupne obsadili stoličky v parlamentoch všetkých spolkových krajín.

Vzostup pravicových populistov vyvrcholil na jeseň roku 2017, keď sa AfD dostala prvýkrát do Bundestagu. Aj vzhľadom na to, ako sa jej konkurenti posilňujú a ako sa jej kresťansko-demokratická CDU oslabuje, sa kancelárka rozhodla dať svoj výrok „wir schaffen das“ k ľadu. V septembri 2016 v rozhovore pre týždenník Wirtschaftswoche povedala, že táto veta, ako sa jej niekedy zdá, „je až príliš zveličená, je do nej vkladané príliš veľa“.

Najradšej by ju už znova nezopakovala, pretože „sa stala svojím spôsobom obyčajným mottom, takmer prázdnou frázou“.

Napriek tomu, že sa Merkelová so svojou vetou rozlúčila, jej výrok vo verejnom priestore zostal, a to ako otázka, ako Nemecko nakoniec následky utečeneckej krízy ustojí.

Pochopiteľne nielen Nemecko, ale aj utečenci, ktorí sa do „Almaniye“ vydali.

„Pracoval som tvrdo, aby som sa do spoločnosti začlenil,“ obzerá sa dnes Anas za svojimi piatimi rokmi v Nemecku. Vždy mal nejakú prácu, v McDonald’s, pri pokladni v Aréne Maxa Schmelinga, učil sa nemčinu, aby mohol študovať. Ako hovorí, akceptoval novú kultúru a prijal ju za svoju.

Mal to jednoduchšie, pretože jeho rodina je otvorená, nie je založená príliš nábožensky. „Ja sa s ľuďmi o náboženstve nebavím, pretože viem, že to nie je žiadna pekná tému. Mal som kamaráta, ktorý neustále rozprával o islame, prečo nejeme bravčové, prečo sa musíme modliť, prečo nesmieme mať priateľku a tak ďalej. Takýto rozhovor nie je veľmi príjemný,“ vysvetľuje Anas, prečo sa on s Nemcami radšej baví o budúcnosti, o filme, ktorý videl, o nejakej dobrej reštaurácii, kde bol. „To je ten hlavný dôvod, prečo som sa tu tak rýchlo integroval.“

„Stretol som utečencov, ktorí sa vysmievali tunajším ženám za to, že nosia krátke oblečenie. To úplne nechápem. Hovoril som im: ,Hej, ty si sa rozhodol sem prísť. Ony nosia, čo chcú. A ty sa s tým vyrovnaj. Nie aby si ich ohováral alebo tajne fotografoval. To je nezdvorilé,“ rozčuľuje sa Anas.

Nechápe, ako môžu niektorí utečenci aj po piatich rokoch chodiť nakupovať len do arabských obchodov. „Poznám jedného, ​​ktorý za celý čas nebol ani raz v supermarkete ako REWE alebo Edeka, pretože sa tam predáva pivo a bravčové mäso.“

Anas nad tým krúti hlavou: „Ako má fungovať integrácia, keď sa utečenci nechcú ani trochu zmeniť?“

Anas Modamani má plány. Nájsť si väčší byt, pretože sa do existujúceho jednoizbového prisťahovala jeho priateľka, študentka z Ukrajiny. Chce hlavne doštudovať a potom sa poriadne naučiť anglicky. Na to, čo príde, sa teší. „Myslím, že môžem povedať, že ja som to zvládol.“