Amerika z diaľky
Už je to šesť týždňov, čo som opustil New York. V Londýne som sa ešte neusadil a moja domácnosť ešte nepreplávala Atlantik, ale aj tak som menej vnímal, čo sa v posledných dňoch v mojej bývalej krajine pobytu dialo. Ak by sa to podarilo dlhodobejšie, iste by to prospelo môjmu duševnému zdraviu.
Bohužiaľ, globálna existencia nepustí a vďaka mojim americkým kamarátom a príbuzným, ktorí sa čoraz hlbšie prepadávajú do katastrofických vízií, správy ma dobehli a predbehli. Ak si ešte stále myslíte, že občianska vojna v krajine snov je absurdnou myšlienkou alebo že v najlepšej krajine sveta sa práve nerozhoduje medzi fašistickou diktatúrou a aspoň ilúziou inkluzívnej demokracie, tak ste asi nedávali pozor už dlho, nielen posledný týždeň ako ja.
Ďalší incident v meste Kenosha s policajnou streľbou, nepokojmi, rabovaním a vraždiacim 17-ročným „pomocníkom polície” nie je len prejavom rasizmu, ale aj ďalším smutným následkom amerického syndrómu slobodného vlastnenia zbraní. Je to jednoduché – vďaka tomu, že občania vlastnia 400 miliónov strelných zbraní, je polícia prinútená reagovať oveľa agresívnejšie než v iných, civilizovaných krajinách. Veľmi často, najmä ak je podozrivým občan tmavšej pleti, je to „shoot first, ask later” aj vďaka obyčajnému pudu sebazáchovy, občas kombinovanému s rasizmom.
V krajine plnej zbraní a násilia nemôže byť riešením zrušenie polície či jej financovania, lebo nastúpi anarchia so všetkými dôsledkami, ako vláda silnej ruky, štátny teror, stanné právo a neviemčo. Ale vysvetľujte to občanom, ktorí sú už
