Paradoxy doby a kontraproduktívnosť románu

Silvester Lavrík sa aj tento rok, podobne ako roku 2017 s historickou prózou Nedeľné šachy s Tisom, umiestnil so svojím „dokurománom“ Posledná k. & k. barónka v desiatke Anasoft litera. Okrem rovnakého vydavateľstva (Dixit – Iron Libri), pôsobivého vizuálu, ako aj obdobného tvorivého postupu v zmysle prepájania dokumentárnej a fiktívnej beletristickej zložky sa obidve diela vyznačujú tiež niektorými typologicky porovnateľnými postavami.

Hoci sa v Lavríkovej ostatnej knihe nestretávame s typom mentálne postihnutej postavy, akou je Anna Žitňanská v Nedeľných šachoch s Tisom, aj rozprávač Šlauko Probier z Poslednej k. & k. barónky predstavuje postavu na periférii, ktorá sa akoby omylom zaplietla do dejinných udalostí. Obidve postavy taktiež spája symptomatická motivika nekontrolovateľných záchvatov zúrivosti (v prípade Šlauka ide o strhávanie habitu a nepríčetné vykrikovanie „Česť práci“ v podolínskom kláštore), ktoré jednak slúžia na ventilovanie nahromadenej frustrácie, jednak predstavujú fenomén presahujúci horizont postavy.

Zapisovať všetko, hlásiť len to, čo neuškodí

Spomínané záchvaty zúrivosti totiž možno v danom kontexte interpretovať ako priam fyziologickú manifestáciu paradoxov a neznesiteľného napätia tej-ktorej historickej epochy. V Nedeľných šachoch s Tisom sa to týka rozporuplného obdobia slovenského štátu, v románe Posledná k. & k. barónka sa tematizujú medziiným udalosti po druhej svetovej vojne: nástup socialistického režimu a život v ňom. Primárne cez rozprávačskú optiku Šlauka Probiera sa čitateľovi predkladajú životné osudy a peripetie majiteľky (po znárodnení roku 1948 už iba obyvateľky) kaštieľa v Strážkach, barónky Margity Czóbelovej, netere významného maliara Ladislava Mednyánszkeho.

Šlauko Probier, ako už samotné meno napovedá (z nemeckého schlau – prešibaný a probieren – skúsiť), je svojím ustrojením pikaresknou postavou, ktorá sa usiluje bez väčšej ujmy „prešmyknúť“ veľkými dejinami: „Ja som sa len chcel prešmyknúť medzi včera a dnes a neoškrieť sa pritom.“ V Lavríkovom románe sa pritom opakovane a miestami až príliš šablónovito a okázalo zdôrazňujú pre pikara (teda aj Šlauka) typické povahové črty: „Priznám sa, nepredpokladal som, že môj talent je taký výrazný. Prispôsobiť sa, využiť situáciu, pochopiť, čo sa odo mňa očakáva.“

Pre pikareskného hrdinu je medziiným