Bývalý veľvyslanec v Belgicku Vallo: S Chovancovou rodinou sme boli od začiatku, bol som aj za ministrom vnútra

Stanislav Vallo ako veľvyslanec poskytoval pomoc rodine Jozefa Chovanca od jej príchodu do Bruselu v roku 2018. Vtedy ešte okolnosti zabitia nášho občana známe neboli. Rodina po smrti prípad nechcela medializovať a Vallo priznáva, že po niekoľkých mesiacoch bez konkrétnych informácií od belgickej strany manželke zosnulého už radil, nech to zverejní. Ako veľvyslanec sa stretával opakovane s belgickými úradmi.

V rozhovore sa dozviete:

• či Belgičania poskytli slovenskému veľvyslanectvu aspoň základné informácie o vyšetrovaní
• že veľvyslanec sa s Jozefom Chovancom poznal už pred incidentom
• ako citlivo vnímajú zábery zákroku proti slovenskému občanovi a či je za škandálom aj politika
• ako môže diplomacia riešiť podobné prípady

V čase smrti Jozefa Chovanca ste boli veľvyslancom v Belgicku. Kedy a ako ste sa dozvedeli o prípade Jozefa Chovanca?

Prvý telefonát od rodiny dostalo naše veľvyslanectvo v sobotu večer okolo deviatej. Rodina nám oznámila, že vyrazila zo Slovenska, ide do Belgicka a prosí ambasádu o asistenciu. Pán Chovanec bol vtedy už v nemocnici.

Stretli ste sa vtedy s rodinou pána Chovanca?

Áno, v nedeľu sme prišli k nemocnici takmer v rovnakom čase. Do nemocnice sme vchádzali spolu s rodinou. Bola tam pani Chovancová s malou dcérkou, jeho rodičia a brat. Pán Chovanec bol na prístrojoch, v umelom spánku. V nemocnici sme strávili štyri, možno päť hodín. Konzultovali sme situáciu so službukonajúcim lekárom, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že na druhý deň sa pokúsia prebrať pacienta z umelého spánku. No zároveň neskrýval obavy o možný vývoj jeho zdravotného stavu.

Mala rodina už vtedy podozrenie, že bol v takom vážnom stave po brutálnom zásahu polície?

Vedeli len málo a mali veľmi sporadické informácie. Lekári ich tiež veľa neposkytli, lebo Jozefa Chovanca tam priviezli len v sobotu ráno. V tú nedeľu, v čase našej návštevy, tam ale ešte bola nádej. Mladý službukonajúci lekár nám pri odchode zopakoval, že ho na druhý deň tesne popoludní preberú z umelého spánku a uvidí sa, ako bude reagovať.

Čo sa dialo potom?

Z nemocnice sme išli do sídla miestnej polície a podporil som rodinu v myšlienke podať trestné oznámenie. K tomuto úkonu pripustili najbližších rodinných príslušníkov, bola to pani Chovancová a ak si dobre pamätám, brat pána Chovanca. S naším administratívnym zamestnancom som zostal čakať spolu s rodičmi pána Chovanca a jeho malou dcérkou. Trvalo to dve či tri hodiny. V priebehu čakania, ešte v prítomnosti pani Chovancovej a jej švagra, niekoľkokrát telefonoval hovorca nášho ministerstva a pýtal sa, akú informáciu môže poskytnúť médiám. Rodina sa jednoznačne zhodla na tom, že si neželajú medializáciu.

Boli ste s rodinou aj v ďalších dňoch?

Áno. V pondelok sme sa vrátili do nemocnice, tento raz už v sprievode našej pani konzulky, veď išlo o veľmi vážny konzulárny prípad a bolo jasné, že sa mu bude musieť venovať spolu so mnou aj konzulárne oddelenie.

Rodina nechcela medializáciu ani neskôr?

Neskôr, pri jednom z posledných stretnutí s pani Chovancovou, keď už sme zabezpečili prevoz tela na Slovensko, som jej v návale akejsi bezmocnosti z absencie reakcií z belgickej strany povedal, nech prípad predloží médiám. Keď som si potom overoval, či sa v nich niečo objavilo, nič som nenašiel. Predpokladám, že ju od medializácie odradila jej belgická advokátka.

V akom momente nadobudla rodina a aj vy podozrenie, že za zranením a neskôr aj úmrtím Jozefa Chovanca nie je bežný, ale brutálny policajný zákrok?

Len čo sme ho prvý raz uvideli na nemocničnej posteli, bolo nám jasné, že sa muselo udiať niečo zvláštne. Rodina už vedela o tom, že v zaisťovacej miestnosti udieral hlavou o stenu, že malo dôjsť k sebapoškodzovaniu. Napriek tomu v tú nedeľu odchádzali z nemocnice s nádejou, že pán Chovanec prežije. V pondelok sa táto nádej ukázala ako márna, po odpojení z prístrojov sa už neprebral. To sa už stalo len v kruhu rodiny, my z veľvyslanectva sme prišli krátko nato. Strávili sme pri ňom ešte istý čas spolu s rodinou a potom sme sa rozlúčili.

Snažili ste sa vyvinúť tlak, aby belgické úrady prípad vyšetrili?

Hneď v pondelok sme poslali belgickému ministerstvu zahraničných vecí verbálnu nótu, ktorou sme informovali o tragédii slovenského občana a zároveň sa dožadovali vyšetrenia a objasnenia, akým spôsobom sa všetko udialo a čo bolo príčinou takéhoto tragického vyústenia. Potom som niekoľkokrát navštívil belgické ministerstvo zahraničných vecí a dožadoval som sa informácií o priebehu vyšetrovania. Neskôr mi jeden z našich honorárnych konzulov sprostredkoval stretnutie s vtedajším ministrom vnútra Janom Jambonom. O prípade som ho, pravdaže, nemusel podrobne informovať, veď ako minister vnútra mohol zrejme vedieť oveľa viac ako ja, ale mojím cieľom bolo zdôrazniť a tlmočiť na úrovni člena federálnej vlády, že slovenská strana skutočne očakáva od belgických úradov odpovede a vyšetrenie tohto tragického prípadu.

Ako vyzeral rozhovor s ministrom vnútra?

Bol dosť krátky, väčšinou som hovoril ja. Bol som rád, že môžem pozície Slovenska tlmočiť na ministerskej úrovni. V závere som zdôraznil naše očakávania a dôveru v to, že príslušné belgické orgány prípad vyšetria naozaj zodpovedne a čím skôr.

Ako dlho od udalosti sa stretnutie s Jambonom uskutočnilo?

Myslím, že to bolo niekedy v druhej polovici mája. Bola to však moja druhá návšteva v jeho kabinete. Krátko po udalosti ma na moju žiadosť prijal jeho diplomatický poradca, s ktorým som mal asi polhodinový rozhovor. Pamätám sa, že pred ním na stole ležala zrejme, ak správne usudzujem, policajná správa s opisom toho, čo sa stalo. V nasledujúcich týždňoch po tragédii som mal veľmi dôležitú návštevu u riaditeľky protokolu belgického ministerstva zahraničných vecí. Po dlhom rozhovore, ktorého obsah si možno ľahko predstaviť, dospela k rozhodnutiu určiť špeciálne k tomuto prípadu kontaktnú osobu, cez ktorú sme sa pokúšali tlačiť na ľudí zodpovedných za vyšetrovanie. Chceli sme im dať pocítiť, že slovenská strana tento prípad sleduje. Priznám sa bez mučenia, že sme to chceli použiť ako určitý nástroj nátlaku. A prípad neustále sledovala naša pani konzulka. Tá od advokátky rodiny vedela, že sa vyšetrovanie nehýbalo dopredu.

Čo ešte ste robili, aby ste tlačili na Belgičanov?

Ešte pred stretnutím s ministrom vnútra som navštívil jeho diplomatického poradcu. Mal pred sebou na stole spis k prípadu Chovanec. Nedal mi však do neho nahliadnuť. A keď sa nič nehýbalo, ohlásil som sa priamo u ministra. Mojím cieľom bolo, aby sa prípad riešil na vládnej úrovni. Svoje vyslanie som však v Belgicku skončil 29. septembra 2018 a odišiel som späť na Slovensko.

Konali ste teda nielen vy, ale aj naše ministerstvo zahraničia?

Určite. Mali sme pokyn veľmi podrobne a zblízka sledovať vyšetrovanie prípadu. A samozrejme sme ho komentovali. Na ministerstve existuje určite sumár našich výstupov k prípadu a aj výstupov môjho nástupcu na poste veľvyslanca. Nepochybujem, že sa ten tlak vyvíjal aj naďalej.

Čo hovoríte na to, že sa pani Chovancová rozhodla prípad medializovať?

Rozhodla sa správne. V Belgicku z toho vybuchla bomba.

Ako sa správali belgické úrady k vám? Mali ste pocit, že robia všetko preto, aby prípad rýchlo a spravodlivo vyšetrili a vy ste boli dostatočne informovaný?

Krok ich ministerstva zahraničných vecí, že určili pre tento prípad špeciálnu styčnú osobu, by svedčil o dobrej vôli. Ale aj toto belgické ministerstvo sa mohlo zastaviť len na hraniciach ministerstva spravodlivosti, ktoré malo prípad v kompetencii. Každý v našich vzájomných rozhovoroch tvrdil, že robia všetko pre vyšetrenie smrti pána Chovanca a Bratislavu máme ubezpečiť, že sa to rieši. Neboli sme však informovaní o žiadnych výsledkoch vyšetrovania. A aj preto som pani Chovancovej zhruba dva mesiace po tejto strašnej udalosti u mňa v kancelárii na ambasáde radil, aby to medializovala.

Mali ste aspoň základné informácie o tom, či bolo začaté trestné stíhanie alebo niekoho obvinili? Či majú kamerové záznamy alebo podozrenie z brutálneho zásahu?

Nie, takýchto informácií sme sa nikdy nedočkali.

Takže vás vlastne neinformovali o ničom, len vás ubezpečovali, že sa všetko vyrieši?

Boli to len ubezpečovania, ale advokátka poškodených mala, myslím, prístup do spisu. A myslím si, že pani Chovancovú o nejakých detailoch informovala.

Aké vedomosti ste mali o Jozefovi Chovancovi?

Osobne som ho poznal. Veď jeho firma pre nás na ambasáde robila murárske práce. Prerábali nám konzulárne oddelenie. Moja rodina tiež pochádza z Terchovej, tak sme sa aj mali o čom rozprávať. Aj keď som sa prvýkrát v nemocnici stretol s pani Chovancovou, rozprávali sme sa ako dvaja Terchovčania.

Aký to bol človek?

Bol to veľmi fajn chlap.

Bol nekonfliktný?

Absolútne. To vidíte na človeku, že je miernej povahy. Bol dobrácky a dobrosrdečný.

To, že je celá udalosť nahraná na videozázname, ste sa dozvedeli, až keď ho zverejnili belgické médiá?

Až vtedy. A nevidel som ho ani teraz, nemám na to dostatok odvahy. Stačilo mi vidieť fotografiu.

Netušili ste teda ani o extrémistických prejavoch policajtky?

To už vôbec nie. Belgicko som si naozaj obľúbil a mám tam skvelých priateľov, prekvapilo ma to.

Belgicko nie je známe tým, že by v ňom bol mimoriadne rozšírený extrémizmus a ani policajné násilie. Dochádza tam k takýmto zákrokom?

Nespomínam si, že by tam za môjho pôsobenia došlo k podobnému prípadu. Treba ale povedať, že k tejto záležitosti došlo zhruba rok a pol po rozsiahlych teroristických útokoch a je možné, že tam preto polícia začala používať brutálnejšie praktiky. Inak si to neviem vysvetliť.

Je neonacizmus v belgických bezpečnostných službách neobvyklou záležitosťou?

Počas môjho pôsobenia som sa s ničím takým nestretol a ani po atentátoch sa takéto tendencie verejne neriešili.

Mohol mať tento incident nacionalistický podtón? Mohlo sa to stať preto, že tí policajti pohŕdali ľuďmi z východnej Európy?

Mohlo.

Spôsobil teraz v Belgicku tento prípad veľký rozruch?

Nie veľký, najväčší. Zrejme len atentáty na bruselskom letisku mali v posledných rokoch takú obrovskú publicitu.

Je za tým obrovským rozruchom rozhorčenie z policajnej brutality alebo viac politický súboj? Vtedajší minister vnútra Jan Jambon je teraz flámskym prezidentom a jeho strana sa môže stať súčasťou vlády, ktorú v Belgicku skladajú už viac ako rok.

Je to 50 na 50. Takáto policajná brutalita pobúrila ľudí do najvyššej miery. A musím povedať, že ma až príjemne prekvapil ten stupeň rozhorčenia verejnosti, ktorý som pobadal. Má to však aj dopad na vnútropolitický boj. V utorok ide Jambon do parlamentu a bude tam vypočutý k tejto veci (rozhovor prebehol večer pred vystúpením Jambona – pozn. red.). Je mi veľmi ľúto, že všetky tie kroky a intervencie, ktoré sme urobili, neviedli k výsledku, ktorý sme chceli. Teraz mám však nádej, že sa to podarí spravodlivo vyriešiť.

Na Slovensku sa na odsúdenie za násilné trestné činy čaká aj roky. Ako je to v Belgicku a ako by to mohlo pokračovať po tak veľkej medializácii?

Chcem veriť, že vyšetrovanie pokračovalo drobnými krôčikmi aj predtým. Dočítal som sa, že už pred rokom bolo požiadané o rekonštrukciu a sudkyňa ju zamietla. Teraz ju ale povolila okamžite. Bezpochyby to vyšetrovanie urýchlili a už to nikto nezametie pod koberec.

V pondelok minister zahraničných vecí Korčok hovoril o možnosti, že by naši diplomati mohli mať prístup k vyšetrovaniu prípadu Chovanec.

To by bolo vynikajúce. Za 26 rokov mojej kariéry v diplomacii si nespomínam na takýto prípad, ktorý by bol navyše spôsobený štátnymi bezpečnostnými zložkami. A dúfam, že sa pán minister vyslovil aj v takom duchu, že tento rezort robil všetko iné, než že v prípade pána Chovanca spal.

Kauzy smrti Jozefa Chovanca sa chytili extrémisti, ale aj časť slovenskej opozície s heslom Na živote Slovákov záleží. Máte pocit, že je táto téma na Slovensku aj politicky zneužívaná?

Troška áno. Je to smutné, lebo tu ide hlavne o tragédiu jednej mladej rodiny.

Máte pocit, že je na Slovensku dostatočne opísané, že vaše veľvyslanectvo a aj ministerstvo zahraničia rodine pána Chovanca pomáhalo od prvého dňa a že ste vyvinuli veľa úsilia, aby Belgicko prípad vyšetrilo?

Možno by som očakával, že niekto povie, že ambasáda bola celý čas po ich boku. Chápem však, že naša prítomnosť nebola pre rodinu prioritou. A keď sa už začali objavovať informácie, že sme nerobili nič, bol by som rád, keby ľudia vedeli, že ambasáda aj rezort robili všetko, čo bolo v našich silách.