Myšací model našej neschopnosti uskutočniť školskú reformu
Zvieratá sú rozumnejšie ako my ľudia. Sú na svete omnoho dlhšie, a majú preto viac skúseností. Ak ich budeme pozorne študovať, môžeme sa od nich kadečomu naučiť. A náležite to využiť. Napríklad aj pri reforme školstva.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Zvieratá poznáme troch typov. Tie prvé, divé, obývali zemský povrch milióny rokov pred tým, ako sa medzi nimi objavili prví príslušníci pokolenia, ktoré samo seba omnoho neskôr nazvalo rozumným. Potomkovia tohto pokolenia si približne pred 10-tisíc rokmi do kolónky zamestnanie mohli po prvý raz zapísať poľnohospodárstvo, lebo sa naučili, ako zvieratá chovať. Na zemi sa tak popri divých začali vyskytovať aj zvieratá domáce. A celkom nedávno, keď sa niektorí členovia rodu Homo sapiens, lebo o ňom je reč, začali venovať vede, pribudli k nim do tretice aj zvieratá laboratórne.
Prírodní vedci a lekári využívajú rôzne laboratórne zvieratá na štúdium a liečenie ľudských chorôb. Robil to už v 19. storočí Pasteur, keď králikom vysušoval preparovanú miechu, aby získal oslabený vírus besnoty – vakcínu proti besnote – pre chlapca menom Joseph Meister, ktorý vďaka tomu ako prvý človek vôbec po pohryzení besným zvieraťom neumrel. Nebol však posledným. Robil to aj Pasteurov asistent Roux, keď iba vďaka nebohým morčatám identifikoval bakteriálny jed spôsobujúci záškrt, ktorý v tom čase zabíjal deti takmer v každej rodine. Objav jedu vzápätí viedol k objavu protilátok. Dnes už záškrt poznáme len z historických románov.
Laboratórne zvieratá nám však pomohli objaviť záchranu nielen pred nákazlivými, infekčnými chorobami. To vďaka myškám a potkanom dnes toho vieme tak veľa aj o nádorových či neurologických ochoreniach. Snáď pre každé závažnejšie ľudské ochorenie existuje experimentálny zvierací, zvyčajne myšací alebo potkaní model. Myšky s určitou genetickou poruchou s označením YAC128 trebárs slúžia na simuláciu ľudskej demencie, ktorá je sprievodným symptómom poranení mozgu a mnohých neurodegeneratívnych porúch.
Myškám z tohto kmeňa trvá v porovnaní s myškami bez poruchy omnoho dlhšie, kým si vo vlnách experimentálneho bazénika nájdu oddychovú hrádzku, mostík, a tak plávajú zdanlivo bez cieľa až do vyčerpania. Keď sú doma v pilinách svojej klietky, zaberie im zasa omnoho viac času vyhrabať si noru. V porovnaní s myškami bez poruchy. A keď im tam hodíte sklenenú guľôčku, perlu, nijako zvlášť sa nemajú k jej zahrabávaniu, je im celkom ukradnutá, hoci kontrolné myšky si takto ponúknutý poklad zahádžu pilinami okamžite.
Takéto pre myšky netypické správanie je dobre čitateľným znakom poruchy v plánovaní. Pacienti v pokročilom štádiu niektorých neurodegeneratívnych porúch majú podobný problém. U nich sa to tiež dá celkom spoľahlivo zistiť pomocou veľmi jednoduchého testu, ktorý sa volá londýnska veža.
Vašou úlohou v tomto teste by bolo
