Vietnamci u nás: Slováci nie sú zlí len preto, že nás naháňalo pár skinhedov

Poznáme ich najmä z trhov, kde ponúkajú lacný textil, elektroniku či obuv. Svojich potomkov vychovávajú striktne a prísne a najväčšou prekážkou pre ich život u nás je byrokracia. Akí sú Vietnamci, ako sa dostali na Slovensko a aké predsudky voči nim mali ľudia? Sú integrovaní do slovenskej spoločnosti?

Začnime rodinou. Slováci sú vnímaní ako spoločenstvo, ktoré si zakladá na rodine a rodinných hodnotách. A to by nás s Vietnamcami malo spájať, sami o sebe hovoria, že  sú silno rodinne založení a zároveň prísne vychovávajú svojich potomkov. Oveľa prísnejšie ako slovenskí rodičia.

„Keď som bola mladšia, nikdy sa mi to nezdalo byť extra prísne. Otec bol prísny na mňa, na sestru aj oboch bratov. Vždy sa mi to zdalo normálne a myslela som si, že to tak má doma každé dieťa,“ hovorí 21-ročná Claudia Tran a dodáva, že až postupne si začala uvedomovať, že rodičom veľmí záleží na tom, aby ona aj jej súrodenci dosahovali v škole dobré výsledky. Dnes je im za to vďačná. Študuje na City University of Seattle v Bratislave a organizuje konferencie pod hlavičkou For Tommorow´s Europe.

Jej otec Vo Truong Son (49), ktorý prišiel na Slovensko v roku 1990, hovorí, že prísna výchova nie je len výsadou Vietnamcov, ale všetkých ázijských krajín.

Potom je tu ďalší mladý muž – Trung Nguyen Kien (32), ten dokonca hovorí o svojej výchove ako o diktatúre. Ale v dobrom. „Dôležité bolo len dobre sa učiť a mať dobré známky. Doteraz si pamätám, aký som mal malér, keď som na vysvedčení doniesol trojku z matiky. O to viac, že obaja rodičia aj ja sme chodili vo Vietname na matematickú školu,“ smeje sa po rokoch.

Ak sa dá šíriť nejaký pozitívny stereotyp o Vietnamcoch, isté je to, že sú dobrí v matematike. Pred pár dňami vyšla správa o tom, že na 56. medzinárodnej olympiáde v matematike získalo Slovensko päť medailí. Dosiahli sme tak najlepší výsledok za posledné roky a najlepšie obstál Bui Truc Lam z Gymnázia Grösslingová v Bratislave. Získal striebornú medailu a na zlatú mu chýbal jediný bod. Žiaľ, Bui Truc Lam počas prázdnin na stretnutie s Denníkom N nemal čas.

Deti do rodinného biznisu nenútia

Vo Truong Son hovorí, že prvoradá je pre dieťa škola. Potom sa môže rozhodnúť, čo si vyberie. Až keď sa neuplatní v tom, čo si vybralo, ide pracovať s rodičmi. Obchodovanie je u Vietnamcov rodinným biznisom, deti k nemu však automaticky nevedú, skôr chcú, aby si ich deti našli lepšiu prácu, ako majú oni.

Trunga sa rodičia vždy pýtali, čím chce byť, ale netlačili ho do ničoho konkrétneho. Ako každé dieťa mal sny – chcel byť pilotom či detektívom. Nakoniec vyštudoval manažment na Univerzite Komenského a venuje sa rodinnému podnikaniu. Nepredáva, robí administratívu v obchode, ktorý založili jeho rodičia.

„Obchodovanie nie je také jednoduché, ako vyzerá. Je to ťažká robota, pracuje sa celý týždeň, od rána do večera. Cez víkendy najviac. V slávnych časoch bratislavskej burzy sa pracovalo cez víkend aj 16 hodín denne. Trhy otvárali o štvrtej ráno, a tak ste vstávali o druhej.“

Mimoriadne je postavenie prvorodeného syna, od ktorého sa čaká, že sa o rodičov v starobe postará. Trung je najstarší, a tak pracuje pre rodinu. Na Slovensku býva s celou rodinou, v dome žijú desiati. „Tým, že máme väčšiu rodinu, máme aj väčšiu zodpovednosť. Teraz pracujem pre rodinu, ale nevylučujem, že budem v budúcnosti robiť niečo iné,“ plánuje.

Hovorí, že postarať sa o rodičov je morálna povinnosť. Ten, kto by to zanedbal, nebude v jeho spoločenstve dobre vnímaný. „Aj Vietnamci na Slovensku to dodržiavajú, najstarší ostávajú s rodičmi. Prvá generácia Vietnamcov na Slovensku však má okolo 50 rokov, nie sú na tom ešte tak zle. Stále pracujú,“ vysvetľuje Trung.

Ako sa sem dostali

Prví Vietnamci prišli do Československa v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Obe krajiny patrili do socialistického bloku, uzavreli medzi sebou Dohodu o vzájomnej ekonomickej pomoci.

Slováci ponúkli školy a prácu vo fabrikách a Vietnamci sa u nás vzdelávali, najmä v strojárenstve, textilnom priemysle. Po škole pracovali v našich podnikoch, čo bolo pre nás výhodné, pretože mali nízke mzdy a pracovali tvrdo: spomeňme bratislavskú Dimitrovku, textilku MDŽ, Martinské strojárske závody či Komárňanské lodiarne. Tí najstarší z Vietnamcov u nás patria do generácie, ktorá k nám prišla v 70. a 80. rokoch.

Trungovi rodičia sa na Slovensko dostali v roku 1989. Jeho mama študovala na ekonomickej a otec navštevoval vojenskú akadémiu na Ukrajine. On mal v tom čase päť rokov a býval s tetou vo Vietname.

Prelom nastal v roku 1989. S pádom režimu padla aj dohoda medzi Československom a Vietnamom a väčšina Vietnamcov stratila prácu. Niektorí sa museli vrátiť späť, iní putovali ďalej na západ a ďalší, vrátane rodičov Trunga, zostali u nás.

So stratou práce Vietnamci prišli aj o právo na pobyt v Československu. Aby tu mohli zostať, museli začať podnikať, a tak sa z mnohých stali živnostníci. Práve v tej chvíli sa začala písať história stánkov s lacným textilom, obuvou a elektronikou.

Integrovaní? Áno aj nie

Etnologička Miroslava Hlinčíková z Ústavu etnológie SAV sa téme Vietnamcov na Slovensku venuje niekoľko rokov. Oficiálne ich u nás žije niečo vyše dvoch tisíc.

„Ekonomicky integrovaní sú, v sociálnych záležitostiach je to ťažšie. Niektorí nemajú so Slovákmi okrem obchodných vzťahov žiadne väzby, iní sa stretávajú len so Slovákmi, s Vietnamcami vôbec a ďalší fungujú aj vo vietnamskej komunite, aj so Slovákmi. Rovnako nie sú všetci obchodníci, mnohí pracujú aj v iných sférach. Majú tu však dlhodobejšiu históriu a to vplýva na to, ako sa na nich pozerá majorita,“ vysvetľuje Hlinčíková.

Trung vidí, že prvá generácia Vietnamcov integrovaná nie je, a navyše im v tom bráni jazyková bariéra. „Slovenčina je pre nich veľmi ťažká a majú problém sa ju naučiť. Potrebujú pomoc od detí, príbuzných a známych, ktorí jazyk ovládajú lepšie.“

Druhá generácia so začlenením sa do spoločnosti nemá problém, keďže sa narodila aj študovala na Slovensku. Postupom rokov sa Vietnamci stále viac začleňujú a Trung verí, že ďalšie generácie už nebudú vnímané ako cudzinci.

Claudia si myslí, že okrem jazyka bol problémom prvej generácie aj fakt, že tu nemali zázemie, priateľov či rodinu: „Dnes to má druhá generácia oveľa jednoduchšie, lebo najväčšia bariéra bola prekonaná našimi rodičmi, a tí nám vytvorili jednoduchšiu cestu na budovanie si vlastného zázemia.“

O Vietnamcoch sa hovorí, že sú uzavretejšia komunita. Spolu sa stretávajú, na ich akcie však môže prísť hocikto. „Pozvánky neposielame, nie sme však uzavretí natoľko, že by niekto nemohol prísť,“ smeje sa Trung. Stretávajú sa najmä na Vianoce, Nový rok alebo Deň detí.

„Nemôžete generalizovať všetkých Vietnamcov. Rovnako tak nemôžete hovoriť o Slovákoch, že nie sú dobrí ľudia len kvôli pár jedincom – extrémistom,“ poučuje 32-ročný Trung Nguyen Kien. Myslí si to aj napriek tomu, že jeho otca v deväťdesiatych rokoch naháňali v Nových Zámkoch skinhedi. Ušiel im.

Zostať neplánovali

Vietnamci, ktorí tu ostali po roku 1989, neplánovali, že sa stanú podnikateľmi. Prišli sem ako mladí ľudia, študenti, ktorí chceli zažiť dobrodružstvo a niečo nové. „Po prevrate sa rozhodli zostať, pretože videli, že trh je takmer prázdny a na Slovensku bol nedostatok takmer všetkého,“ hovorí etnologička.

Mnohí začínali podnikať so Slovákmi – chodili s nimi na burzy a trhy. Neskôr sa osamostatnili a otvorili si obchody. Po otvorení hraníc využili, že na trhu chýba elektronika, textil a obuv, a tak ich sem začali voziť. Deväťdesiate roky, to bolo zlaté obdobie trhovníkov a obchodov s lacným tovarom.

Keď sa Trungovi rodičia rozhodli, že ostanú u nás, chlapec mal desať rokov. Na Slovensku je od roku 1994. Je akousi medzigeneráciou – nepatrí ani k prvej generácii Vietnamcov, ktorí sem prišli pred rokom 1989, ani k druhej generácii – ich deťom, ktoré sa už narodili na Slovensku.

Rodičom pomáhal v ich obchode od detstva. Predával na trhovisku na Miletičovej ulici aj na bratislavských burzách – na Interi, v Petržalke aj vo Vajnoroch. Postupom rokov sa z malých obchodov stali veľkosklady a poriadne funguje už len najväčšie bratislavské trhovisko na Miletičovej ulici: „Je to čoraz ťažšie. Rastie konkurencia, a svoje zohrala aj kríza.“

Zisky obchodníkov na trhoch už dávnejšie oslabilo otvorenie obchodných reťazcov, ktoré ponúkli cenovo i kvalitatívne podobný tovar ako Vietnamci. Navyše, ľudia sa začali orientovať na kvalitu tovaru a nízka cena už prestáva byť najdôležitejším kritériom.

Vynáša vôbec ešte tento obchod? „Tomu, kto vie robiť, áno. Treba vedieť odhadnúť, čo a ako má človek nakúpiť, a musí to aj vedieť predať,“ odpovedá Trung a zasvätene vysvetľuje, aká dôležitá je komunikácia so zákazníkmi. Veľkí boháči nie sú, ale stačí to na uživenie rodiny a na to, aby si človek našetril: „Náš prípad to síce nie je, ale niektorí tu predávajú 10-15 rokov, našetria si, a vrátia sa späť do Vietnamu.“

Keďže v deväťdesiatych rokoch sa Vietnamcom u nás podarilo vytvoriť si materiálny základ aj sieť kontaktov, začali za nimi prichádzať aj príbuzní a priatelia. Majú tu možnosť zarobiť viac peňazí ako doma. Z migrácie, ktorú pred rokom 1989 organizoval štát na základe dohody oboch krajín, sa tak stala spontánna ekonomická migrácia. Teda jav, o ktorom sa na Slovensku tak vzrušene už niekoľko mesiacov diskutuje v súvislosti s utečencami z Afriky.

Problémom je jazyk

Ak chcete urobiť rozhovor s Vietnamcom prvej generácie, nie je to jednoduché. Nie sú veľmi zhovorčiví a zo slovenčiny ovládajú len pár základných slov.

Študenti, ktorí prišli na Slovensko za bývalého režimu, absolvovali jazykový kurz. Zamestnanci mali na jazyk oveľa menej času. Fungovali v skupinách a neboli nútení zbližovať sa so Slovákmi. Chceli zarobiť čo najviac peňazí, a preto neustále pracovali. Navyše, spolu s nimi prichádzali aj tlmočníci, ktorí mali na starosti riešenie všetkch úradných a byrokratických problémov. Mnohí Vietnamci tak nemali potrebu učiť sa po slovensky.

„Československo ich integrovať nechcelo, pretože ich považovalo za dočasnú pracovnú silu s tým, že sa naučia, odpracujú a odídu,“ vysvetľuje Hlinčíková.

Vo Truong Son prišiel na Slovensko v roku 1990. Keďže študoval v Poľsku, naučili ho iba poľštinu a náš jazyk sa nikdy cielene neučil. Napriek tomu sa s ním dohovoríte, slovenčinu vie z počutia aj vďaka filmom či pozeraniu správ. Písať po slovensky však nevie.

Jeho deti rozprávajú plynule po slovensky, on aj manželka používajú aj vietnamčinu. Keby deťom niečo vysvetľovali vo vietnamčine, zrejme by nerozumeli. Plynule rozprávať nevedia. „Väčšina mladých Vietnamcov sa s rodičmi rozpráva po vietnamsky, my sme výnimka,“ hovorí jeho dcéra Claudia Tran.

Aj Trung doma s rodičmi hovorí po vietnamsky. Rodičia slovenčine rozumejú, ale gramaticky správne sa vyjadrovať nevedia. Chápe, že v ich veku nebolo jednoduché učiť sa úplne iný jazyk, a upozorňuje aj na to, že ázijské jazyky ako vietnamčina a čínština sú slabično-intonačné, takže neporovnateľné so slovenčinou.

Dva mesiace po príchode na Slovensko začal chodiť do školy, aby sa naučil jazyk. Keď mal nastúpiť do tretieho ročníka, mama zašla za riaditeľkou a dala ho priamo do piateho ročníka, kam podľa veku patril. „Zdalo sa jej, že musím pridať na jazyku. Bolo to smiešne, väčšinou som nerozumel. Oproti angličtine sa mi slovenčina učila ľahko, keďže tu vo veľkej miere platí píš, ako počuješ. Angličtina je ťažšia, slová sa inak píšu a inak vyslovujú,“ hovorí Trung. Rozmýšľa občas po slovensky, občas po vietnamsky a aj v angličtine. „Čísla rátam len vo vietnamčine, lebo je to rýchlejšie,“ smeje sa. Často sa mu stáva, že sa ľudia čudujú, že vie dobre po slovensky. Pýtajú sa, či sa u nás nenarodil.

Kradnú prácu a poberajú dávky

Medzi časté predsudky patrí obviňovanie Vietnamcov, že Slovákom berú prácu. Pozná to aj Trung.

„Keď som chodil na strednú, chodil som do školy trolejbusom. Sedela v ňom staršia pani, pozrela sa na mňa a začala nadávať, že sme sem prišli a kradneme im robotu.“

„Ak chce zamestnávateľ zamestnať cudzinca z týchto krajín, musí preukázať, že na danú pozíciu neexistuje nezamestnaný občan Slovenska, ktorý by ju mohol vykonávať. To, že nám cudzinci kradnú prácu, je obrovský mýtus. Systém je nastavený tak prísne, že to ani neumožňuje,“ vysvetľuje Hlinčíková.

Nie sú u nás ako cudzinci z iných krajín Únie, patria do kategórie tretích krajín a podliehajú veľmi prísnym pravidlám. Väčšina Vietnamcov je živnostníkmi a má vlastné firmy. Trung hovorí, že nepozná Vietnamca z prvej generácie zamestnaného v slovenskej firme. Ľudia, ktorí sa na Slovensku nevedeli uplatniť a nevedeli si zarobiť, išli naspäť do Vietnamu. Takisto nepozná nikoho, kto by tu poberal dávky, čo je ďalší častý predsudok.

Cudzinci z tretích krajín na prechodnom pobyte majú k sociálnemu zabezpečeniu len obmedzený prístup. „Nemôžete požiadať o dávku v nezamestnanosti, keďže by bol váš oprávnený pobyt zrušený,“ vysvetľuje Hlinčíková. Nárok na starobný dôchodok majú až po minimálne pätnástich odpracovaných rokoch.

(Ne)tolerantní Slováci

„Keby sme sa chceli zamestnať bez toho, že by sme sami obchodovali, bolo by to ťažké. Cudzinci to majú ťažké v tom, že v práci musia dokázať, že si to miesto zaslúžia viac ako domáci,“ hovorí Vo Truong Son, ktorý s manželkou už vyše 20 rokov predáva detský textil.

So stereotypmi sa stretla aj Claudia, avšak len s pozitívnymi: ľudia považujú Vietnamcov za priebojných, pracovitých a usilovných. „S diskrimináciou som sa zatiaľ našťastie nestretla, ale to je najmä vďaka prvej vlne Vietnamcov na Slovensku, v ktorej väčšina z nich potvrdila pozitívne stereotypy, a tým tak urýchlila proces integrácie,“ hovorí Claudia.

Podľa Hlinčíkovej sú dnes ľudia na Vietnamcov zvyknutí, keďže majú obchody takmer v každom väčšom i menšom meste. Na to, že sú tu už viac ako 30 rokov, ich však spoločnosť stále neprijala medzi seba. Napriek tomu, že mnohí majú slovenské občianstvo, neberú ich ako Slovákov.

Claudiin otec ani Trung si nemyslia, že Slováci nie sú tolerantní. „Všade existujú ľudia, ktorí potrebujú hodiť vinu na niekoho iného aj za niečo, za čo nemôže. V každej krajine je niekto, kto cudzinca víta, a niekto, komu prekáža. Nedá sa to však generalizovať. Na Slovensku sú dobrí ľudia,“ hovorí Trung.
To, že mladý človek sa pridá k extrémistom, považuje z veľkej časti za chybu rodičov. „Chybou je, že nie sú vo výchove prísnejší a nezaujímajú sa o deti. Keby deti neboli zanedbané, nemali by dôvod hľadať si inú skupinu, do ktorej zapadnú a v ktorej budú mať pocit spolupatričnosti.“

Najhoršia je byrokracia

Vietnamci, ktorí majú u nás prechodný pobyt s cieľom podnikania (je ich okolo 500), musia žiť pod tlakom veľmi špecifického zákona.  Kedykoľvek musia preukázať, že majú na účte minimálne 1 538,50 eura (päťnásobok minimálnej mzdy) na každý mesiac udeľovaného pobytu – čiže minimálne na jeden rok. „To sú tisíce eur, ktoré musia mať na účte zakaždým, keď ich polícia kontroluje. Väčšina slovenských živnostníkov má peniaze v obehu a nedrží si ich na účte. Očakávať to od cudzinca je veľmi prísne, až diskriminačné,“ hovorí Hlinčíková.

Podľa Trunga Vietnamcov najviac trápi byrokracia: „Je ťažké pozerať sa na ľudí, ako o štvrtej ráno idú na cudzineckú políciu, kde čakajú celú noc v rade, aby si mohli vybaviť papiere a normálne žiť.“

Vietnamcom by podľa Hlinčíkovej pomohlo, ak by ich štát uznal ako národnostnú menšinu, ako je to v susednom Česku. Symbolicky by ich tým uznali ako obyvateľov Slovenska a získali by aj prístup k rôznym grantom na rozvoj svojej komunity. Cítili by sa viac ako súčasť našej spoločnosti.