Pán policajt, ktorým smerom je delfinárium? Boli sme v Bielorusku a ani raz nás nezatkli (reportáž)
Šli sme do Bieloruska, aby sme skúsili odlíšiť pravdu od lži, nadšenie od reality a stretli sa s kolegami, ktorí už ani za veľké peniaze nechcú slúžiť režimu Alexandra Lukašenka.
Rozhodovanie bolo ťažké. Nervy napäté. Zodpovednosť obrovská, strach primeraný.
Rozdelili sme sa už v lietadle. Uistili sme sa, že nič zakázané, neetické či dokonca nezákonné nerobíme a zhodli sme sa na tom, že dívať sa a načúvať okoliu nám nemôže nikto zabrániť.
O pár hodín sme zistili, že môže.
Polovica účastníkov našej výpravy skončila úplne inde, ako chcela. Polovica prežila traumu, akú zažíva človek, ktorý sa lúči s priateľom s obavou, aby to nebolo navždy.
Vľúdni páni na druhom konci linky
Prezidentské voľby v Bielorusku nás s fotografom Gabrielom Kuchtom lákali už od mája. Dávno pred termínom sme požiadali bieloruské ministerstvo zahraničných vecí o akreditáciu. Systém funguje online a je pekne prepracovaný. Zaslali sme fotografie, žiadosť podpísanú vedením redakcie… a čakali.
Z čias môjho pôsobenia v krajinách bývalého sovietskeho bloku viem, že čakanie môže byť nekonečne, a tak sme začali bombardovať úrady za pomoci telefónov, emailov a chatov.
Odpoveď znela nádejne. Na udelenie akreditácie je vraj potrebné zasadnutie špeciálnej komisie, ktorá však zatiaľ zasadnúť nemôže, keďže svet zachvátila pandémia koronavírusu, ktorej sa nevyhlo ani Bielorusko. Zradný vírus dokonca prekonal aj prezident Alexandr Lukašenko. Máme sa ozvať nasledujúci týždeň.
Zákon je zákon a Bielorusi majú na vydávanie akreditácií pre zahraničných novinárov osobitné uznesenie z decembra roku 2008. V ňom sa píše, že novinár dostane odpoveď najneskôr do 20 dní od podania žiadosti.
Nedostali sme nič. Voľby sa blížili a my sme sa zmierili s tým, že ich budeme sledovať z Prahy.
Nepomohol nám ani bieloruský konzul v Česku, ktorý síce prispel cennými radami, ako že ak dostaneme víza, môžeme pricestovať aj autom, no pokiaľ víza nechceme, musíme ísť letecky, ale inak sa do akcie veľmi zapájať nechcel.
Napísali sme aj do prezidentskej kancelárie v Minsku a ministrovi zahraničných vecí Makejovi, ktorý má vraj novinárov celkom rád.
Do prezidentskej kancelárie sa naša žiadosť vôbec nedostala – vraj sa nedá doručiť. Minister zahraničných vecí neodpovedal.
Tesne pred voľbami, 9. augusta, nám Správa informácií a dátovej diplomacie ministerstva zahraničných vecí z Leninovej ulice č. 19, kde v Minsku sídli, oznámila, že komisia sa pred voľbami už asi stretnúť nestihne.
Prečo toľko podrobností z novinárskej kuchyne? Pretože je potrebné povedať, že sme urobili všetko preto, aby sme vyhoveli bieloruským požiadavkám.
Neskôr, keď sa večer po voľbách proti oficiálnym výsledkom a údajnému Lukašenkovmu víťazstvu vzbúrili tisíce ľudí, sme zapochybovali, či je bezhlavá poslušnosť režimu, ktorý sám porušuje svoje pravidlá, správna.
Keď v noci a nasledujúci deň ťažkoodenci kopali do ľudí tak, že praskanie rebier bolo počuť až v Prahe, kúpili sme si
