Denník N

Zdravia nás, dokonca po bavorsky. Navštívili sme nemecké mesto, ktoré si poradilo so stovkami utečencov

Bavorské mestečko Bad Kötzting má takmer 8-tisíc obyvateľov. V roku 2015 muselo ubytovať dve stovky utečencov. Foto – Deník N/Pavel Polák
Bavorské mestečko Bad Kötzting má takmer 8-tisíc obyvateľov. V roku 2015 muselo ubytovať dve stovky utečencov. Foto – Deník N/Pavel Polák

Bavorský Bad Kötzting patrí k nemeckým mestám, ktoré utečeneckú krízu z roku 2015 zvládli.

V tomto takmer osemtisícovom meste sa proti utečencom neprotestovalo, nezaznamenali tu z ich strany ani zvýšenú kriminalitu. Dokonca aj pravicoví populisti z AFD tu zostali bezvýznamnou stranou.

A to musel Bad Kötzting hneď spočiatku utečeneckej krízy ubytovať viac než dvesto utečencov naraz a postarať sa o nich, čo bolo nepomerne viac než v iných obciach a mestách.

Ubytovňa v starej nemocnici

Je august, Mohamad sa rukami opiera o plot. Na ústach má rúško a v zadnom vrecku nohavíc zastrčený telefón. Ešte pred chvíľou si na ňom čosi prezeral, teraz hľadí cez veľké oká v plote smerom von. Po nemecky nerozpráva. Lámanou angličtinou hovorí, že prišiel pešo z Etiópie.

Vymenováva krajiny, ktorými prešiel: Sudán, Líbya, Taliansko, Francúzsko. A teraz je tu, v hornofalckom Bad Kötztingu. Už rok žije v utečeneckej ubytovni.

„Abstand, Abstand!“ vykríkol na Mohamada strážca ubytovne, muž v čiernych teplákoch, čiernej bunde a s rúškom. Volá na neho i na mňa, aby sme medzi sebou dodržali predpísaný odstup jeden a pol metra. Medzi Mohamadom a mnou je plot. On nesmie vyjsť von a ja nesmiem vojsť dovnútra.

Mohamad je jedným z dvestovky utečencov, ktorí v tejto ubytovni bývajú a čakajú na vybavenie žiadosti o azyl. Všetci sú teraz v tejto veľkej budove na okraji mesta zatvorení. Dočasne. Aj ten plot by mal čoskoro zase zmiznúť.

Utečeneckú ubytovňu s celým osadenstvom poslali nemecké úrady do povinnej karantény po tom, čo sa pred dvoma týždňami v jednej z rodín objavil koronavírus.

„Priviezli si ho z návštevy u príbuzných v Bádensku-Württembersku,“ hovorí na mojej strane plota Brigitte Ertlová, ktorá rovnako ako všetci nosí rúško. „Čakáme na ďalšie výsledky testov. Pokiaľ budú negatívne, vrátime sa zase do normálu.“ Pani Ertlová koordinuje prácu miestnych dobrovoľníkov, ktorí chodia do ubytovne pomáhať.

Ubytovňa sídli v budove bývalej nemocnice, kde ešte v roku 2009 ležali pacienti. Potom mesto nemocnicu zavrelo a odvtedy bola prázdna. To sa však zmenilo o šesť rokov neskôr v júli roku 2015.

„Dostali sme informáciu, že k nám o týždeň príde dvesto utečencov,“ spomína vo svojej pracovni starosta Bad Kötztingu Markus Hofmann, ktorý vtedy podľa svojich slov vôbec netušil, ako mesto danú situáciu zvládne. „Utečencov bolo naozaj veľa. Sme malé mesto, ale boli sme pripravení pomôcť.“

Starosta Bad Kötztingu Markus Hofmann. Na čele mesta stojí od roku 2014. Foto – Deník N/Pavel Polák

Na výlet do ZOO

Každá obec a každé mesto v Nemecku vtedy hľadalo voľné ubytovacie kapacity. Niektoré radnice zriaďovali provizórne tábory, iné prenajímali izby v hoteloch.

V Bad Kötztingu sa po dohode s nadriadeným chamským okresom rozhodli pre starú nevyužívanú nemocnicu. Najskôr pripravili pre ubytovanie utečencov prízemie a potom prvé poschodie.

Zatiaľ čo v iných nemeckých obciach demonštrovali miestni proti príchodu utečencov, v Bad Kötztingu bol pokoj.

„Snažil som sa s ľuďmi komunikovať čo najrýchlejšie a čo najotvorenejšie,“ hovorí Hofmann. „Pozval som všetkých, ktorých to zaujímalo, do veľkej sály hostinca. Prišli aj zástupcovia okresu a kraja, aby sme ľuďom vysvetlili, čo nás v najbližších dňoch čaká a čo musíme urobiť.“

V ten večer sa starosta opýtal zhromaždených ľudí, kto je ochotný mestu pomôcť ako dobrovoľník. „Prihlásilo sa nás vtedy šesťdesiat,“ spomína Brigitte Ertlová.

Každý deň viedli kurzy nemčiny, gymnastiku pre ženy alebo vymýšľali program pre rodiny. „Brali sme ich na výlety. Z finančných darov sme napríklad objednali autobus a vyrazili do Straubingu a do tamojšej zoo. Snažili sme sa im ukázať ich súčasný domov.“

Zdravia nás, dokonca po bavorsky

O päť rokov neskôr v lete 2020, v rovnakom hostinci.

Vonku na terase sedí päťdesiatnik Gert, ktorý si na poludnie odskočil „na jedno“. Sedí v tieni, pretože slnko odchádzajúceho leta pekelne páli. Na sebe má červené tričko čerstvého víťaza Ligy majstrov a aj šiltovku na hlave má vo farbách Bayernu Mníchov.

„Žijeme si tu v pokoji. A tak je to správne,“ hovorí Gert, ktorý má maliarsku a montážnu firmu s trinástimi zamestnancami. „Práce je dosť,“ hovorí.

„Tu sa na maliara čaká šesť až osem týždňov. Čo sa dá robiť, keď je toľko zákaziek,“ krčí ramenami a máva na čašníčku v tradičnom dirndli, ktorá má podľa krajinských predpisov rúško na ústach: „Ešte jedno, prosím!“

Musí sa vraj čoskoro vrátiť na stavbu. Zdá sa, že opatrenia bavorskej vlády sú v Bad Kötztingu aktuálne to jediné, čo jeho pokojný život narúša. Gert vypĺňa evidenčný lístok, ktorý mu čašníčka prináša s druhým pivom. Každý hosť si musí zapísať meno, čas príchodu a telefónne číslo, aby mohli hygienici rýchlejšie trasovať prípadnú infekciu.

„Sakra, Manfred, daj si to rúško na ústa! Veď vieš, že sa tu bez neho nemôžeš prechádzať,“ okrikuje Gert svojho kamaráta, ktorý sa bez rúška zdvihol od stola a chcel zamieriť na toaletu.

„Utečencov veľmi v meste nevidno. Najviac na začiatku mesiaca, keď dostanú peniaze, vtedy chodia do mesta nakupovať. Zdravia sa, a to do konca po bavorsky: ,Servus‘,“ smeje sa Gert a hneď dodáva: „Nie, žiadne problémy tu nie sú. Je to malé mesto, skôr dedina.“

Len naťahovať ruku, to sa nedá

Gert sa pozastavuje nad tým, že mladí utečenci majú na sebe často značkové topánky a nové smartfóny. „Keď tu budete pracovať a zarobíte si na ne, tak prečo nie? Ale len naťahovať ruku, to sa nedá.“

Vo svojej firme jedného utečenca zamestnal. Hovoril ako-tak po nemecky, ale dlho u neho nezostal. „Keď bol ramadán, v práci sa neobjavil. Čo s ním mám potom robiť, keď práca stojí. Takto to nejde!“

Radšej dáva prácu Čechom, teraz má vo firme štyroch. Z Bad Kötztingu to je k českým hraniciam kúsok. „Česi pracujú lepšie ako Nemci,“ zamýšľa sa Gert nad poloprázdnym pohárom svojho druhého piva. „Keď sa niečo pokazí, Václav to do dvoch hodín opraví. Nemec by šiel domov, pretože by nemohol pracovať.“

Chamský okres a vlastne celé Bavorsko je bohatý región. „Kto sem príde, tak si myslí, že nám to všetko spadlo samo do lona. Ale to je hlúposť! Makať sa musí!“

V 80. rokoch bola v zimných mesiacoch v Bad Kötztingu až 40-percentná nezamestnanosť, dnes je takmer nulová. Ľudia vraj vedia, čo to je „nemať“.

Keď po revolúcii a zjednotení Nemecka prichádzali do Bavorska takzvaní „Ossies“, teda Nemci z bývalej NDR, vraj si mysleli, že tu všetko dostanú zadarmo. „Aby som mohol jazdiť v poriadnom aute, tak si naň musím najskôr zarobiť,“ opakuje svoj životný postoj tento fanúšik Bayernu. V tom vraj boli východní Nemci rovnakí ako utečenci.

Bývalá nemocnica na kraji mesta Bad Kötzting. V roku 2009 ju mesto zavrelo, v roku 2015 z nej urobilo ubytovňu pre utečencov. Ešte dnes v nej býva vyše dvesto utečencov, ktorí čakajú na vybavenie žiadosti o azyl. Foto – Deník N/Pavel Polák

V Bad Kötztingu nedochádzalo za posledných päť rokov k bitkám v utečeneckej ubytovni, ani k žiadnym výtržnostiam v centre. Mesto si zachovalo pokoj, o ktorom hovoril v hostinci Gert. „Za celý čas som nedostal ani jeden výhražný list. Nemám jedinú vyložene negatívnu skúsenosť,“ hovorí starosta Hofmann.

Bolo to len vďaka priaznivým okolnostiam, že v kraji je dostatok práce a že sa teda miestni necítia ohrození novoprichádzajúcimi, ako tomu bolo v Sasku, kde je vyššia nezamestnanosť? Bolo to len vďaka tomu, že chamský kraj je bohatý a nemusel preto šetriť na programoch pre vlastných občanov, ako to museli robiť iné nemecké mestá?

Markus Hofmann priznáva, že vypätú situáciu pomohli upokojiť aj tieto priaznivé faktory. „Ale samy osebe nestačia. Päť kilometrov odtiaľto je obec Grafenwiesen. A tam sa v lete 2015 proti príchodu utečencov demonštrovalo. Prišiel tam autobus s vysídlencami, ktorý sa potom musel obrátiť a odísť, pretože ich tam ľudia nechceli.“

Vedia sa vžiť do situácie utečencov

Bad Kötzting bol podľa starostu vždy otvoreným mestom. Vo všetkých krajinách Európskej únie má svoje partnerské mesto, v Česku sú to Sušice a na Slovensku Zvolen.

V meste majú čínski zamestnanci vlastnú nemocnicu a Číňania vraj patria celkom prirodzene k mestu. „Keď som mal desať rokov, to bolo v roku 1985, do Bad Kötztingu prišli prví žiadatelia o azyl.“ Boli to Indovia, černosi, tiež ľudia z Kosova a ubytovňu mali uprostred mesta. „Mnohí z nich potom v meste zapustili korene a žijú v ňom dodnes. Majú aj vlastné firmy.“

V Bad Kötztingu žijú aj sudetskí Nemci a ich potomkovia, ktorí vedia, že sami boli utečencami, a dokážu sa teda podľa Markusa Hofmanna viac vžiť do situácie tých, čo prišli pred pár rokmi. Ich empatia je väčšia.

Dôležité je tiež to, ako sa k tomu stavajú politici. Hofmann vraví, že s ľuďmi sa treba rozprávať a vysvetľovať im situáciu. „Treba im pomôcť zbaviť sa strachu, ktorý možno dosť majú.“ Vysvetliť im, aký je plán, čo sa bude diať.

Alebo politici môžu strach využívať a šíriť ho v nádeji, že im to prinesie hlasy. Tým sa však problémy neriešia, len sa zväčšujú.

Hofmann je starostom od roku 2014 za stranu Slobodní voliči, ktorá predstavuje o niečo konzervatívnejšiu, proeurópsku alternatívu k CSU, hlavnej politickej sile v Bavorsku, s ktorou po posledných krajinských voľbách tvorí koalíciu.

Tento rok na jar si ho znova vybrali na čelo mesta, a to drvivou väčšinou. Pravicoví populisti z Alternatívy pre Nemecko, ktorá v Nemecku silnela najmä vďaka kritike utečeneckej politiky kancelárky Angely Merkelovej, sú v tomto meste marginálnou politickou silou.

Bez dobrovoľníkov by to nefungovalo

„Wir schaffen das – zvládneme to, to je len floskula,“ hovorí Markus Hofmann. Treba vedieť, ako to zvládneme. A to by sa podľa kötztingského starostu bez dobrovoľníkov nikdy nepodarilo.

„Predstavte si, že by sem prišlo dvesto utečencov, ktorí by len sedeli v ubytovni a o ktorých by sa nikto nestaral. Vtedy by vypukol chaos.“

Nerozprávali po nemecky, nerozumeli nemeckým dotazníkom a formulárom. Niekto im s tým musel pomôcť, zatelefonovať na úrad, vysvetliť, o čo ide. „Bez dobrovoľníkov by nefungovalo vôbec nič! V takej chvíli potom vznikajú problémy, zlosť a frustrácia, ktorá sa prejavuje navonok.“

Brigitte Ertlová je už dôchodkyňa. Čas má a energiu stále tiež. Do ubytovne v starej nemocnici chodieva každý deň o desiatej. Aj teraz, keď je v karanténe. „Snažím sa potom vždy okolo tretej ísť zase domov, ale nie vždy sa to podarí.“

Prečo to robí? O tom táto rázna žena dlho nepremýšľa. „Viete, ja sa v rôznych dobrovoľníckych organizáciách angažujem už od roku 1965. Bez prestávky. Pre mňa bolo vždy dôležité a aj pekné pracovať s ľuďmi.“

Ochota pomáhať má svoje hranice

V roku 2015 bolo v Bad Kötztingu asi šesťdesiat dobrovoľníkov. Dnes už ich je len štvrtina, čo Brigitte Ertlovú mrzí, hoci tomu rozumie.

„Dalo im to zabrať, to treba povedať. A tiež ich to stálo veľa času. Každý z dobrovoľníkov sa ujal jednej rodiny, ktorej pomáhal s úradmi a ďalšími potrebnými vecami.“ Ochota pomáhať sa môže vyčerpať, má svoje hranice.

Vyučovať nemčinu a robiť kurzy pre utečencov je náročné. Ertlová to vie z vlastnej skúsenosti. Sama viedla alfabetizačné kurzy pre ženy.

„Niekedy sa utečencom na kurz chcelo vstať, niekedy nie. Niekedy prišli do triedy dvaja, inokedy ich tam sedelo desať. Takto sa vyučovať veľmi nedalo,“ vysvetľuje jeden z dôvodov, prečo sa niektorí dobrovoľníci časom prestali angažovať.

Aj veľké kultúrne a náboženské rozdiely boli často prekážkou. „Keď sme robili stretnutie špeciálne len pre ženy pri káve a koláči, tak sa niektoré po štvrťhodine zdvihli a vracali sa na izbu za svojím mužom, pretože to vyžadoval.“ S tým dobrovoľníci nedokázali nič spraviť.

Z Ertlovej srší odhodlanie a empatia. Jej skúsenosť z uplynulých piatich rokov je taká, že keď majú utečenci niekoho, na koho sa môžu obrátiť a položiť mu otázku, na ktorú dostanú aj odpoveď, sú pokojnejší. „Majú pocit, že ich beriete vážne. A to je dôležité. Je to osobnejší a priateľskejší prístup.“

Brigitte Ertlová sa v Bad Kötztingu angažuje ako dobrovoľníčka. „Ak by sa rok 2015 zopakoval, vypukne rovnaký chaos ako pred piatimi rokmi. Možno ešte väčší.“ Foto – Deník N/Pavel Polák

Nároky utečencov sa zvyšujú

Brigitte Ertlová však nie je v žiadnom prípade naivná, nie je „Gutmensch“, ako v nemčine znie výraz podobný nášmu „slniečkarovi“.

„Držím si od nich odstup. To je kľúčové,“ hovorí.

Utečenci v chamskom okrese, v ktorom Bad Kötzting leží, pribúdajú naďalej. Podľa informácií krajinského úradu sem v roku 2015 prišlo 898 utečencov, o rok neskôr 532, v nasledujúcom už len 290 a potom okolo dvesto.

„Stále prichádzajú noví,“ hovorí Ertlová. „A ich nároky sa zvyšujú. To som si všimla.“ Majú totiž informácie od svojich predchodcov, čo na nich v Nemecku čaká a na čo majú nárok. „Očakávania tých, čo teraz prichádzajú, sa zväčšujú. Sú sebavedomejší. Myslia si, že to pre nich musíme zariadiť. Napríklad prihlásiť ich dieťa do škôlky. Bodka.“

Podľa Ertlovej však musia utečenci pochopiť, že tu nedostávajú len servis, ale že sa tiež musia sami snažiť, učiť sa jazyk, pretože ten je kľúčom k úspešnej integrácii. „Keď si niekto myslí, že som len k jeho službám, tak mu jednoducho odovzdám adresu a telefónne číslo škôlky, aby si tam láskavo zavolal sám a šiel sa tam so svojím dieťaťom predstaviť.“

Integrácia podľa nej nie je žiadna jednosmerka. „Keď o ňu nemáte záujem, nikdy sa nepodarí. A to platí o utečencoch rovnako ako o hostiteľskej krajine.“

Vypukol by rovnaký chaos

Nemeckí vrcholní politici sa zaprisahávajú, že rok 2015 sa už nesmie opakovať. Ale čo keby sa napriek tomu zopakoval? Bolo by to už ľahšie? „Nie, stále by to bolo sakramentsky ťažké, pretože to, čo sa stalo v roku 2015, sme ešte nespracovali. Úrady ešte stále rozhodujú o žiadostiach o azyl. Keby k tomu znovu došlo, tak vypukne ten istý chaos ako pred piatimi rokmi. Možno ešte väčší. O tom som presvedčená.“

„Či sme na dobrej ceste? Sama neviem. Môžem hovoriť len zo skúsenosti v našej ubytovni. Ale to, že tu sú ľudia už piaty rok a stále čakajú, ako to celé pre nich dopadne, nie je v poriadku,“ vysvetľuje Ertlová a dodáva, že existujú aj dobré príklady.

Množstvo utečencov z roku 2015 už býva vo svojom – jeden pracuje ako maliar, jedna v kaviarni, druhý na stavbe v Chame, ďalší dvaja v jednom z miestnych hotelov. „Takýchto príbehov je veľa.“

Starosta Bad Kötztingu si myslí, že bude vždy časť utečencov, ktorých sa ani pri najlepšej vôli nepodarí integrovať. V tom sa považuje za realistu. „Keď sa nechcete naučiť jazyk alebo keď to nedokážete, nezoženiete prácu. Stopercentná integrácia je nezmysel. Podľa môjho odhadu nám to v Bad Kötztingu funguje tak päťdesiat na päťdesiat. To je dôvod na optimizmus, no rozhodne nie na eufóriu,“ hovorí Hofmann.

V celom chamskom okrese žilo na konci minulého roka okolo 1600 utečencov, z toho 650 z nich chodilo do riadnej práce alebo na prax. Školu navštevovalo 250 detí z utečeneckých rodín.

Dvadsaťdeväťročný Etiópčan Mohamad, s ktorým sa rozprávam pri ubytovni, zatiaľ nevie, či v Nemecku bude smieť ostať alebo nie. Čaká na rozhodnutie imigračného úradu.

„I want to work, chcem pracovať,“ hovorí cez plot. Vraj by robil akúkoľvek prácu. „A čo vieš, Mohamad?“ Pýtam sa cez plot späť. „Viem behať,“ odpovedá.

Na nemeckom pracovnom trhu to nebude mať zrovna ľahké.

Migrácia

Nemecko

Svet

Teraz najčítanejšie