Ak bude budúci autoritársky vodca šikovnejší ako Tiso, nemusíme mať šťastie
Opozícia k neľudskému režimu až pričasto nečerpala z neľudskosti samotnej, ale z toho, ako sa ľudia mali ekonomicky.
Autor učí medzinárodnú politiku na Erazmovej univerzite v Rotterdame
Ako každý rok, aj v tomto roku sme si na konci augusta mohli prečítať príbehy hrdinov SNP. Naši starí otcovia a staré mamy sa nebojácne postavili zlu v podobe fašistického režimu, a porazili ho za cenu neskutočných obetí.
Čo je na týchto hagiografiách prekvapivé, je, aké nekritické sú, a ako málo sú spojené s tým, čo vo všeobecnosti vieme o ozbrojených povstaniach. A pritom, mierne vedeckejší prístup k SNP by nám mohol pomôcť pochopiť jeho skutočnú hodnotu.
Totiž, ľudia s „kritickým postojom“ voči SNP majú väčšinou postoje, ktoré nikomu nepomáhajú. Sporiť sa o to, či bolo SNP „bolševickým pučom“, nemá zmysel. Každý, kto dával na dejepise aspoň trošku pozor, vie, že komunisti boli významným dielikom v mozaike SNP, no len jedným z mnohých dielikov. Rovnako nemá zmysel sa zapojiť do ““whataboutistickej” (z anglickeho ‚what about‘, ‚a čo tak‘) diskusie o tom, že aj povstalci páchali násilie.
Z hľadiska spoločenských vied je, naopak, dôležitá otázka, čo motivovalo našich predkov k pozdvihnutiu zbraní. Pretože táto otázka odhaľuje dôležitý paradox: Slovenské národné povstanie nebolo veľmi národné.