Môžu sa Kočner, Jankovská, Bödör či Kvietik tešiť? Od spravodlivej justície máme ešte ďaleko

Autor je predsedom strany Maďarské fórum

Vo štvrtok ostalo Slovensko zaskočené, smutné a nepríjemne prekvapené. Väčšina senátu špecializovaného súdu v procese k dvojnásobnej vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej rozhodla, že spod obžaloby oslobodzuje (zatiaľ) neprávoplatne odsúdeného podvodníka a mafiána Kočnera a jeho volavku Zsuzsovú.

Súd v rozsudku konštatoval, že neexistuje priamy dôkaz o tom, že si vraždu objednal Kočner tak, ako to prezentovala obžaloba. Obočie zdvíha verdikt senátu: skutok sa síce stal, ale nedá sa preukázať, že je za ním Kočner. Pýtam sa teda: ak si vraždu neobjednal on, kto potom?

Dá sa síce argumentovať, že sme len na začiatku a odvolací súd môže prípad vrátiť na opätovné rozhodovanie špecializovanému súdu. No zároveň je na mieste zamyslieť sa nad (ne)predvídateľnosťou súdnych rozhodnutí v iných vážnych kauzách. 

Pozrime sa bližšie na slovné spojenie „priamy dôkaz“. Ak by sme včerajšie rozhodnutie v prípade vraždy mali brať striktne a právne rigidne, zrúti sa nám vyšetrovanie vo viacerých verejne citlivých a sledovaných trestných veciach.

Znamená včerajší verdikt, že ak polícia a prokuratúra nedisponujú priamym dôkazom (napríklad priznaním alebo – odľahčene povedané – písomnou podobou objednávky vraždy s podpisom jej organizátorov a objednávateľov), súdy obžalovaných pre nedostatok dôkazov oslobodia?

Radšej si nechcem predstaviť, čo by sa stalo, ak by sa súdy takto odôvodneným rozsudkom inšpirovali: azda nenastala doba, keď sa bude hovoriť „skutok sa stal, jeho organizátor je neznámy“ – odsúdime priamych páchateľov, ale mafiánske hlavy, ktoré to celé vymysleli, oslobodíme, lebo nemáme dôkazy.

Ďalšia vec, ktorá pôsobí veľmi pochybne, je rozpustenie vyšetrovacieho tímu. Nikdy nebolo vierohodne vysvetlené, prečo vtedajší policajný prezident Lučanský k tomuto kroku pristúpil a aký cieľ tým sledoval. Ukázalo sa, že to bola veľká chyba, a teraz žneme jej následky.

Logika nepustí – ak máme v kauze nedostatok dôkazov, kto iný než vyšetrovatelia by ich mali zabezpečiť a odovzdať prokuratúre? Ani si nechcem pripustiť, čo by to mohlo znamenať v prípade skorumpovaných sudcov. A už vôbec nemyslím na to, čo sa stane s Kvietikom, Bödörom či Jankovskou, keď si ich právnici prečítajú rozsudok v prípade vraždy a odporučia im, aby boli ticho a dostanú sa na slobodu. Veď proti nim predsa nemajú priame dôkazy!

Veľké otázniky vyvoláva mlčanie sudcov, ktorí sa z obavy o svoju bezpečnosť schovávajú a pre verejnosť ostávajú anonymní. Nikomu nemusia nič vysvetľovať a skladať ľuďom účty za svoje rozhodnutia. Nepoznáme ich tváre, nevieme, prečo rozhodli tak, ako rozhodli. A preto sa vynárajú špekulácie, úniky zo spisov a dohady, ktoré celú situáciu iba zhoršujú a zvyšujú už teraz negatívnu verejnú mienku, ktorá súdom a sudcom neverí.

Zatiaľ dúfam, že je to iba zlý sen. Mafiánska chobotnica slabne a niektoré jej chápadlá sú už pretrhnuté. Ale na to, aby sme ju definitívne porazili, potrebujeme nielen personálnu, ale hlavne hĺbkovú systémovú reformu slovenského súdnictva.