Kúpil som si trabanta za oscarový film. Najdôležitejšie filmy Jiřího Menzela jeho vlastnými slovami
V autobiografii Rozmarná léta, ktorá vyšla v roku 2013, český režisér píše aj o tom, ako vznikali jeho kľúčové diela.
Perličky na dne (1965)
Poviedkový film nastupujúcej novej vlny a prvá spolupráca s Bohumilom Hrabalom. Vtedy málo známemu, takmer undergroundovému spisovateľovi vyšla časopisecky jedna z prvých poviedok a Menzel ju čítal.
„Bola o tom, ako autor ide na motorke so svojím inštruktorom a rozpráva mu historky o svojom oteckovi, motoristickom fanúšikovi, ktorý jazdil a rozbíjal motorky, autá i seba. Bavil som sa pri tom a od tej doby som začal snoriť po všetkom, pod čím bol pán Hrabal podpísaný… U žiadneho autora som nezažil také intenzívne stretnutie s ľudskými nešťastiami, vyrozprávané pritom bez desu, s humorom a citom súčasne.“
Ostro sledované vlaky (1966)
Keď s Hrabalom písali scenár, chodil za ním do jeho domčeka prezývaného na Hrádzi večnosti do pražskej štvrti Libeň. „Jediný problém bol v tom, že nerád chodím do krčiem. Neznášam, ako to tam smrdí,“ spomínal. Nemal to byť ambiciózny film a nikto mu neveštil, že príbeh železničiara, čo sa za vojny stane proti svojej vôli hrdinom, získa v USA Oscara.
„Mal som zo školy čerstvý zážitok z francúzskej novej vlny a prial som si, aby film pôsobil čo najautentickejšie. Chcelo to vybrať neopozerané tváre a charaktery ľudí mäkkých, zraniteľných, takých, ktorí sa ľahko vlúdia do divákovho srdca a s ktorými sa divák môže ľahko stotožniť. Na tej autenticite som trval.“
Nakrúcanie išlo podľa neho ľahko. „Je to ako s milovaním. Keď sa máte naozaj radi a nemáte potrebu predstierať, ide to samo.“
Film mal byť pre atmosféru protektorátu nakrútený čiernobielo. Našťastie to vyšlo, neskôr by ich nútili nakrúcať farebne. Slávnu scénu s pečiatkovaním nahého dievčenského zadku chceli
