Denník N

Jeho štúdium ukončili fašistické oslavy. Bojoval proti Nemcom, nakoniec ho uväznili komunisti

Laureátom ceny Pamäti národa je Branislav Tvarožek. Foto – Post Bellum
Laureátom ceny Pamäti národa je Branislav Tvarožek. Foto – Post Bellum

Branislav Tvarožek mal popri všetkým neprávostiach, ktoré sa mu udiali, aj veľa šťastia.

Branislav Tvarožek sa narodil v decembri roku 1925 v dedinka Lok, blízko Levíc, ktorá bola prevažne maďarská. Jeho otec tam postavil slovenskú školu, tzv. jednotriedku, teda žiaci všetkých ročníkov mali jedného učiteľa a učili sa v jednej triede, ktorá mala päť ročníkov.

Branislav sa v nej učil len jeden rok, potom navštevoval školu v Brezovej pod Bradlom. V jeho kraji sa hovorilo tromi jazykmi: po slovensky, maďarsky a nemecky. A aby si vylepšil ten posledný, piatu triedu odchodil v nemeckej škole.

Na jeseň v roku 1938 po prvej viedenskej arbitráži Slovensko stratilo svoje južné územia v prospech Maďarska. Táto udalosť prerušila Branislavovo štúdium na levickom gymnáziu a odišiel do Bratislavy. Chcel sa dostať na priemyslovku, pretože mal remeselné zručnosti, ale to sa mu podarilo až na druhý pokus. Medzitým pracoval v továrni na výrobu rádií. Na priemyslovke však študoval tiež len rok.

„V druhej triede boli nejaké fašistické oslavy. Tak sme sa štyria z internátu vybrali so štetkami a olejovou farbou, a premaľovávali sme nemecké nápisy a písali protinemecké heslá. Nanešťastie nás chytili a vyhodili zo škôl,“ spomína Tvarožek.

Po tejto udalosti istý čas pracoval v elektrárni v Krompachoch, potom sa vrátil do továrne na rádiá. Nejaký čas strávil aj doma, v Novom Meste nad Váhom, kde bývali, a kde si jeho otec zriadil živnosť.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Potlačenie SNP a zajatie

V roku 1944 vypuklo na Slovensku povstanie. Branislav sa pridal k odboju a stal sa členom vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý bol neskôr strážnym oddielom generálov Goliana a Viesta.

Ústup na Donovaly komplikoval nedostatok jedla a zlé počasie. Golian ani Viest neodleteli lietadlom, ktoré tam na nich čakalo. Po potlačení povstania v októbri toho istého roku s nimi ušli do hôr.

Strety s Nemcami boli na dennom poriadku. Generáli sa so zvyškom skupiny rozlúčili nad Sopotnickou dolinou, no útek sa im nepodaril. Chytili ich na Bukovci pri jednom horárovi. Branislavovu skupinu Nemci postupne rozložili a pochytali.

Ako sa musel naučiť variť

Zo zajatia sa mu podarilo dostať vďaka znalosti nemčiny. Jeden večer si v leteckých kasárňach vypočul rozhovor lekára a veliteľa stráže. Veliteľ stráže povedal, že každého, kto nie je zranený, na druhý deň odtransportujú. V tom čase tam bola asi tisícka ľudí.

Branislavovi sa podarilo presvedčiť lekára, aby ho zapísal na zoznam zranených kvôli zranenej ruke. Mal šťastie. Ostalo asi len tridsať. Večer sa objavil veliteľ stráže s otázkou, kto vie variť.

Najprv sa neprihlásil nikto, no potom to Branislav skúsil. Predsa len vedel nemecky. Zobral si na výpomoc pár ďalších a šiel do kuchyne. Na raňajky pripravil kávu, ale na obed to bolo zložitejšie, pretože nikdy predtým nevaril a tak začal improvizovať. Vyšlo mu to.

Na druhý deň chceli, aby im uvaril znova. Zostal tam ešte pár dní. Každý deň privádzali nových a nových, ktorých Nemci pochytali v horách, pri snahe dostať sa domov.

Ako sa dostal až domov

Neskôr ho presunuli do vojenskej nemocnie, kde stretol príbuzného, ktorý mu ako pracovník mestského úradu zariadil povolenie na cestu z Banskej Bystrice do Nového Mesta.

Po ceste sa k nemu pridal aj Žid Ondrej, ktorý musel z Bystrice odísť, pretože tam, kde býval, žil aj jeden Nemec, o ktorom si bol istý, že by ho udal. V Novom Meste nad Váhom platil v noci bol zákaz vychádzania no Branislav s Ondrom zariskovali.

Keďže im doma nik neotváral, rozhodol sa Branislav prejsť cez otcove sklady a továreň, kde sa na neho znova usmiala šťastena. Prešiel cez všetky brány až k domu, kde ho natešene privítala jeho mama.

Až vtedy sa dozvedel, že fabriku obsadili Nemci, ktorí tam majú ozbrojenú stráž. Ráno na vlastné oči videl, ako sa tam prechádzajú s automatmi. Ondrej chvíľu pobudol s nimi, no neskôr sa pridal k Snežinského partizánom.

Pomoc partizánom

Branislavov otec pracoval ako komisár pre Slovenskú obilnú spoločnosť. V okolí mesta bolo viac partizánskych skupín, ktoré potrebovali jedlo. Jeho otec viedol tzv. občiansku skupinu (druhá bola komunistická) a spolu s pánom Hlaváčkom v spoločnosti oficiálne zariadili výdaj obilnín, ktoré sa dostali k ľuďom na kopaniciach, ktorí pomáhali partizánom.

Postupne sa však začali problémy s Nemcami. Obsadili všetky výjazdové cesty z mesta. Neskôr dostal Branislav Tvarožek úlohu ísť s Masarykom, ktorý chodieval s koňmi na evanjelické majetky.

Ich správcom bol Branislavov otec. Na moste smerom na Trenčín bola stráž a pod ním cvičisko pre ženistov. S pomocou nemčiny sa mu opäť podarilo prejsť, Vďaka tomu sa šesť a pol metráka ekrazitu dostalo k partizánom nad Váhom.

Rusi prišli ako fešáci, bez problémov

Občiansky odboj mal obavy z prechodu frontu. Videli situáciu v Trenčíne, kde Nemci mesto bránili a Rusi útočili, z čoho vznikli obrovské škody. Rozhodli sa preto zorganizovať zvláštnu akciu.

Všetko jedlo, ktoré bolo v skladoch, predali, aby sa ho nemohli zmocniť ani Rusi, ani Nemci, ale aby sa dostalo medzi ľudí.

Nemci boli nad mestom na kopci a front sa mu v podstate vyhol. „Rusi prišli ako fešáci. Bez problémov.“

Päť rokov v pracovnom tábore

Po vojne dokončil priemyslovku a začal elektrotechniku, ale tú opäť nedokončil.

31. januára 1948 ho komunistický režim poslal do väzenia. Zatkli ho za poskytnutie pomoci kuriérovi, svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý sa vrátil do Československa s úlohou spravodajcu. U Branislava iba prespal.

Vyšetrovatelia boli slabší, pravdepodobne len prešli nejakým rýchlokurzom. Súd bol k slovám obhajoby absolútne hluchý. Sudcovia len povedali, kto koľko dostane. Branislav dostal päť rokov v pracovno-nápravnom tábore v Jáchymove.

V tábore s nemeckými zajatcami

Po príchode do Ostrova nad Ohří dostal väzenské šaty a číslo. Oboje ho malo sprevádzať najbližších päť rokov. Asi po mesiaci ich z Ostrova zobrali na uránovú šachtu Eliáš. Tam boli asi mesiac, kým ich neodviezli na Rovnosť I.

„Do tých istých áut nastupovali nemeckí zajatci, ktorí tam pracovali, a my sme sa nasťahovali do tých istých barakov,“ spomína na absurdnú situáciu Tvarožek.

V Jáchymove boli pomiešaní politickí väzni aj trestanci. V tábore Rovnosť bola väčšina väzňov politických, a tak sa trestanci svojím správaním prispôsobili. V jednej cele bolo spolu od šestnásť do dvadsať väzňov.

Čerstvé správy v elektrodielni

Branislav sa dostal na ôsme poschodie. Nakladal tam plechové truhly, na ktoré nahrnul lomový kameň a vysypal ho do vozíka. Keďže sa mu podarilo opraviť preseknutú hadicu, preradili ho do zámočníckej dielne, kde zostal osem mesiacov. Potom ho presunuli na elektrodielňu, kde zostal tri roky.

Vedúci Vít im každý deň tlmočil správy z Londýna a Moskvy. Samozrejme, že na dielni mali skryté rádio. Bolo bez krytu a položené na skrini, takže si ho nikto z dozorcov nevšimol. Tu spoznal Jaroslava Sedláčka z Prahy. Pred uväznením pracoval pre firmu, ktorá dodávala rádiové súčiastky Angličanom. Často spolu pracovali a Branislava naučil veľa odborného aj ľudského.

Dramatická oprava chladiaceho čerpadla

Branislav zobral jednu z nočných zmien za Fronca, ktorý bol vo väzení kvôli katolíckej akcii. Jeho politickí spoluväzni mali tajné stretnutie, a tak potreboval vymeniť zmenu. V dielni zazvonil telefón s informáciou, že vypadlo chladiace čerpadlo. Branislav ho išiel opraviť, ale zistil, že nemá skúšačku. Pokúsil sa vyrobiť si jednu zo žiarovky, ale odizoloval priveľký kus a nastal skrat.

„Tma. Oplotenie a tma. Akoby koniec sveta. Mne ten skrat udrel do očí. Absolútne nič som nevidel. Stál som tam a počul som rakety, ktoré strieľali, aby bolo osvetlenie. Len aby nikto nemohol utiecť.“

Potom naštartovali generátor na vonkajšie osvetlenie. Branislav ešte pár minút nevidel. Keď konečne rozoznal svetlá na oplotení, nahodil transformátory, pretože bez nich zostalo všetko stáť. Kvôli skratu zostal tri dni mimo práce a dostal kvapky do očí. Problémy so zrakom má dodnes.

Ako sa dostal na samotku

V elektrodielni bol ako pomocná sila zubár zo Sniny. Ten začal Branislava nahovárať na útek, no on sa nedal presvedčiť. Bývalý zubár teda nahlásil veliteľovi Palečkovi, že Branislav si plánoval útek.

Raz pri obede dostal príkaz ísť za veliteľom, ktorý sa ho pýtal, aká je pravda. Branislav všetko poprel, no aj tak ho zatvorili do tzv. korekcie (samotky). Na druhý deň ráno sa Tvarožek nedostavil na údržbu, teda na miesto, kde si väzni väčšinou prali oblečenie. Majster Formaček zistil, že Tvarožek je zavretý. Od ruského šéfa šachty si vynútil jeho prepustenie.

Posledné mesiace pred prepustením

Po tri a pol roku, ktoré strávil na Rovnosti I ho presunuli na Mariánsku. Jednotlivé šachty boli od seba vzdialené tri – štyri kilometre na povrchu a pod zemou pospájané. Aj na Mariánskej spočiatku pracoval Tvarožek v elektrodielni. Pol roka pred prepustením ho však preložili do šachty. Branislav tam chvíľu pracoval, ale keďže bol zručný, opäť ho presunuli naspäť do dielne.

Po vypršaní trestu ho znova previezli do Ostrova, kde sa mal obliecť do civilných šiat. Tam Tvarožek natrafil na nepríjemného trestanca, ktorý obsluhoval kotol na sprchovanie. Prepustených nechal, aby sa namydlili a potom pustil už len studenú vodu. Uprostred februára. Za teplú vodu si pýtal poplatok.

Život po väznení

Doma ho čakalo smutné privítanie. Otec zomrel štyri mesiace pred jeho prepustením. Po piatich rokoch sa však zvítal aspoň s matkou. Ak si chcel nájsť zamestnanie, musel sa dať na remeslo.

Nahlásil sa úradom v Piešťanoch, no tí ho chceli poslať pracovať do Handlovej. Branislav na to nepristúpil a začal sa živiť ako elektrikár. Neskôr pracoval v myjavskom stavebnom podniku. V Senici bolo riaditeľstvo, kde sa budovali projekcie. Vďaka neznámemu dobrodincovi, sa tam Tvarožek dostal.

Branislav sa v roku 1960 šťastne oženil. V 1968 zmene veľmi neveril: „Vtedy ešte ani v Rusku nedospeli k tomu, že je to na zahynutie, ten režim čo majú.“

Ďalší prelomový rok 1989 šiel trochu mimo neho. Sám sa neangažoval, len sledoval, čo sa okolo neho deje. Rok, ktorý priniesol mnohé zmeny, okrem iného aj neskorší rozpad Československa, podľa Branislava priniesol aj mnoho zlého. „Každý sa oháňa tým, že ja mám na to právo. Áno, máš, ale kým neobmedzuješ právo druhému, kým niekomu neprekážaš. Že pri práve sú aj povinnosti, to nikto neakceptuje.“

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie