Denník N

Únia stojí pred strategickými rozhodnutiami, ako ďalej vo vzťahu k Číne

Predseda českého senátu Miloš Vystrčil pred vystúpením v taiwanskom parlamente. Foto - TASR/AP
Predseda českého senátu Miloš Vystrčil pred vystúpením v taiwanskom parlamente. Foto – TASR/AP

Súčasné vedenie Európskej komisie si teoreticky už jasne uvedomuje, že Únia sa musí zmeniť zo soft na hard power, a teda budovať vlastnú geopolitiku.

Autor je filozof, publicista, politik

Ako poslanci Európskeho parlamentu sme mali možnosť vytvárať rôzne skupiny priateľstva s inými krajinami. Dobrovoľne, podľa vlastného uváženia. A tak sa nás našlo pár, čo sme takúto skupinu vytvorili s Taiwanom.

Mal som už skúsenosť z mojej práce ako predseda zahraničného výboru Národnej rady. Pomáhal som Taiwanu stať sa členom niektorých medzinárodných organizácií. Takúto pomoc si nesmierne cenia, lebo tlak Číny izolovať tento ostrov – hlavne politicky a diplomaticky – je obrovský.

Autor článku počas návštevy Taiwanu. Foto - archív B. Z.
Autor článku počas návštevy Taiwanu. Foto – archív B. Z.

V skupine priateľstva som pracoval s radosťou a hneď v roku 2010 som krajinu navštívil spolu s ďalšími kolegami. Delegáciu viedol britský konzervatívec Charles Tannock. Spomínam ho preto, že mal za ženu Slovenku, a veru sa aj intenzívne po slovensky učil (nešlo mu to…). A v týchto dňoch ma potešila naša pani prezidentka: priamo odsúdila čínsky nátlak a neadekvátnu reakciu čínskej diplomacie proti českému predsedovi senátu, ktorý navštívil Taiwan. Nepostavila sa proti konceptu jednej Číny, ale rázne odmietla agresívnu čínsku reakciu.

Rád som preto, že Európska únia stojí pred strategickými rozhodnutiami, ako ďalej vo vzťahu k Číne. To nie je iba otázka otvorenia trhu a štátnej spolupráce s Huawei pri zavádzaní 5G. Bývalý šéf Európskej komisie Juncker vo svojej prezieravosti navrhoval zadefinovať strategické ekonomické „body“ (spoločnosti, prístavy, technológie, osobitne obranné, energie a ich infraštruktúru atď.), ktoré musia zostať pod kontrolou Únie.

Súčasné vedenie Komisie si teoreticky už jasne uvedomuje, že Únia sa musí zmeniť zo soft na hard power, a teda budovať vlastnú geopolitiku. Tri kľúčové silobody sú USA, Rusko a Čína.

Pôvodne EÚ chcela rozvíjať „strategické partnerstvá“ tak s Ruskom, ako aj s Čínou. V pozadí tohto úsilia bola nádej, že sa obe mocnosti postupne pustia – aj keď pomaly, ale predsa len, po chodníku k demokracii a právnemu štátu. Putinovské Rusko sklamalo túto nádej sériou násilného rozširovania sféry vplyvu (od Gruzínska cez Moldavsko po Ukrajinu a anexiu Krymu), ako aj stále ostrejším potlačovaním politickej opozície vo vnútri krajiny.

Čína, predovšetkým svojím úsilím včleniť sa do medzinárodného finančného a obchodného systému na jednej a vytváraním domácej trhovej ekonomiky na druhej strane, dávala väčšiu šancu na „strategické partnerstvo“. Lenže posledné roky ukázali, že Čína pod vedením Si Ťin-pchinga zmrazila domácu „liberalizáciu“, posilnila autoritárstvo a priam kult osobnosti prezidenta; ale aj odkryla oveľa otvorenejšie spojenie svojich ekonomických aktivít s vojenskými cieľmi.

V tejto chvíli, hlavne po nekompromisnom pokuse podriadiť si Hongkong, nič nenaznačuje, že by sa Čína vrátila na chodník postupnej demokratizácie. Zároveň sa pokúša skúšať toleranciu Európskej únie voči porušovaniu ľudských práv, ale aj voči neférovým praktikám štátu v ekonomickej politike. Ak by uspela, je isté, že urobí krok ďalej: nákup strategických „pozícií“, masová technologická špionáž spojená so zberom dát a s voľným privlastňovaním si duševného vlastníctva atď.

Ukazuje sa, že politika EÚ voči Číne za tejto novej situácie má len jednu možnosť: oddeliť ekonomickú a bezpečnostnú politiku. S úsilím udržať aj obchod, aj spoluprácu na svetových finančno-obchodných pravidlách na strategickej úrovni, ale budovať vlastnú bezpečnostnú politiku obmedzovania čínskej expanzie. A postaviť ju aj na hodnotách. Čo si vyžiada otvorenú kolektívnu spoluprácu s Taiwanom, Japonskom, Južnou Kóreou, Austráliou a Indiou. Teda s demokratickými krajinami ako skutočnými strategickými partnermi.

Navyše, po tom, čo Trump zlikvidoval skvelý Obamov projekt Trans-Pacific Partnership, má Únia jedinečnú šancu stať sa lídrom v presadzovaní voľného obchodu. V čase obchodnej vojny s USA nebude Čína otvárať druhý front s Úniou, ktorá zostáva jediným veľkým kúpyschopným trhom pre jej export. A rozhodnutie zúčastniť sa na garanciách voľnej plavby v Juhočínskom mori by z EÚ urobilo pre všetky demokratické krajiny juhovýchodnej Ázie aj dôveryhodného partnera. Čo by bolo priam žiaduce za dnešnej situácie, keď Trumpova politika „nepredvídateľnosti“ zneistila mnohé z týchto štátov a nedáva im iné šance ako hľadať garancie v užšej spolupráci s Čínou.

Osobne som presvedčený, že ak nenastane vnútropolitická zmena v Číne samotnej (ozývajú sa také hlasy), Európska únia musí hľadať strategickú spoluprácu s demokratickými krajinami regiónu. Taiwan k takým patrí. Slovensko otvoreným ohradením sa voči čínskemu nátlaku dáva na jednej strane dobrý príklad celej Únii, zároveň sa tým zreteľne dištancuje od Orbánovho priameho obdivu k čínskemu politickému modelu. A ak by v Číne nenastali zmeny a, opačne, režim by aj vnútropoliticky ešte pritvrdil, aj EÚ bude musieť uvažovať, či politika „jednej Číny“ nie je pesničkou minulosti. Respektíve, či touto „jednou Čínou“ má byť tá kontinentálna neomaoistická alebo tá ostrovná demokratická.

A verte mi, v tejto chvíli na veľkosti ani tak nezáleží: mimočínske trhy v juhovýchodnej Ázii sú dnes rovnako vyspelé aj početné. Taiwan je nepochybne technologickým lídrom, už dnes by som slovenským inovatívnym spoločnostiam, investičným fondom, ale aj mestám odporučil spolupracovať s Taiwanom, osobitne pri vytváraní cirkulárnej ekonomiky. Čo by mohla byť úžasná inšpirácia aj pridaná hodnota práve dnes, keď ideme investovať obrovské finančné zdroje do prechodu na „zelenú ekonomiku“.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie