Denník N

Slovenska som sa trochu bál, ale veľa som sa tu o sebe naučil, hovorí hudobník Milan André

Milan André. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan André. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Keď mám povedať, kto som, je to komplikované. Uvedomujem si, že nevyzerám ani ako Kanaďan a ani ako Slovák, najviac pôsobím ako Afroameričan-Kubánec, hoci tieto kultúry boli najmenšou súčasťou mojej výchovy,“ hovorí hudobník Milan André, ktorý vystúpi v rámci festivalu [fjúžn]. 

Hudbu vyštudoval v Toronte, no prvý album s názvom Who Am I? vydal na Slovensku, odkiaľ pochádza jeho mama. A hoci práve u nás zažil prvý rasistický útok, hovorí, že sa tu cíti ako doma.

V rozhovore hovorí Milan André aj o tom,

  • aký prístup k svojmu pôvodu zažil v Kanade, kde vyrástol,
  • prečo sa rozhodol vydať prvý album na Slovensku,
  • prečo vystúpil na proteste Black Lives Matter,
  • v čom by sa naša krajina mohla zmeniť k lepšiemu.

Narodili ste sa v Kanade, považujete sa za Kanaďana? 

Ja som sa v podstate celý život identifikoval s Kanadou, ale nedávno som nadobudol pocit, že je to o čosi komplikovanejšie. Začal som pracovať s deťmi pôvodných obyvateľov Kanady a zistil som, že kanadská história nie je úprimná. Európania tú zem ukradli, takže všetci sme tam v podstate cudzinci. To znamená, že celá moja identita, všetko, čo som celý život vnímal ako Kanaďan, mi teraz veľmi nesedí. A keďže nie som Kanaďan, neviem, čo som, lebo som spolovice Slovák, spolovice Afroameričan a ešte mám aj kubánske korene. Kanada bola dlho pre mňa akási istota, tam som sa narodil, vyrástol, takže ľahká odpoveď je:  áno, som Kanaďan, ale v skutočnosti je to komplikovanejšie.

Aké ste mali detstvo? 

Vyrástol som len s mamou, ktorá pochádza zo Slovenska. Otec, bohužiaľ, zomrel, keď som mal len rok. Každé dva roky sme striedavo chodili do Ameriky za otcovou rodinou a aj na Slovensko k maminej rodine.

Čo vašich rodičov priviedlo do Kanady? 

Je to dosť pekný príbeh. Neviem, či poznáte pen pal service, existovalo to kedysi dávno. Ľudia sa tam mohli prihlásiť a dopisovať si s niekým na druhej strane sveta, kto sa tiež prihlásil. Mohli ste si tak nájsť nového kamaráta z inej krajiny a písať si listy. Neviem, ako dlho to ľuďom vydržalo, niektorí možno aj odpísali a po čase prestali. Moji rodičia si písali tri roky a v tých listoch sa do seba zaľúbili.

A vôbec sa nevideli?

Mama nemohla tak ľahko odísť z Československa, takže

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Festival [fjúžn]

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie