Text povyčiarkuješ, život oľutuješ

„Ballovi priaznivci môžu byť stále spokojnejší, Ballovi kritici stále kritickejší,“ napísal mysliteľ Dalfar o našom autorovi. Dalfar je priezvisko bez krstného mena rovnako ako Balla. Na prvých stranách Ballovej knižky Veľká láska sa o menách píše: „Deti by mali byť úplne bez mien. Mená a priezviská nás spájajú s ľuďmi, s ktorými nechceme byť spojení.“

Michel Foucault, ktorý sa v tejto Ballovej próze spomína dvakrát, svojho času navrhol, aby aspoň rok vychádzali knihy bez mien svojich autorov – všeličo by sa poprevracalo, obrátilo hore nohami. Potom tento nápad vyhodnotil ako neuskutočniteľný. Jednoducho, priveľmi lipneme na menách. Sme zvedaví, a budeme čoraz zvedavejší, nie na to, ČO sa povedalo, ale KTO to povedal. Povedať a napísať sa dnes môže beztrestne čokoľvek, ale ešte stále hľadáme mená, ktoré nám garantujú pravdu.

Prečítajte si

Spisovateľ Balla: Kladnú kritiku nedočítam, hanbím sa, keď ma chvália

Najdôležitejšie je to, čo sa povie mimo

Meno je nielen osobné logo, trade-mark autora, ale stáva sa signatúrou, odtlačkom virtuálneho palca, garanciou autenticity. Keby sme videli na pulte knihu s názvom Veľká láska a nad ním ženské priezvisko, vyhodnotilo by sme to ako sentimentálny pseudoromán, akými nás dennodenne zaplavuje rieka, ktorá večne plynie. Keď je však nad týmto názvom značka BALLA, sme si istí, že sa tu bude narábať s iróniou a sebairóniou, paródiou, persiflážou, posunmi na druhú či na x-tú. A že vonkoncom nepôjde o Veľkú Lásku.

Začíname čítať a s prekvapením zisťujeme, že je to naozaj príbeh (aj) o veľkej láske. Pravda, nie cez osobné životy dvojice Laura – Andrič, ktoré eviduje ich okolie (v knihe) a čitateľ mimo knihy. Autorovo rozprávanie tohto príbehu je strohé, takmer cudné, až by sme povedali: štatistické alebo priam úradnícke (okrem jednej johanidesovskej pasáže). Jeho kočiar príbehu nijako nehrkoce. Najdôležitejšie je to, čo sa povie alebo iba naznačí mimo, nad, za, ponad, pod.

„Text povyčiarkuješ, život oľutuješ,“ píše sa na str. 133. Táto próza je to, čo ostalo po povyčiarkovaní. Ale pozor: nie toho banálneho, všedného a nezaujímavého, ale toho veľkého, vznešeného, dôležitého. Prečo by to niekto – nejaký spisovateľ – robil? Možno preto, že dnes nedôverujeme ani veľkým slovám ani veľkým príbehom. Vytesnili sme ich do oblastí manipulácií (politika) a biznisu (literárny a filmový priemysel).

Veľká próza brilantného rozprávača

Ale literatúra aj proti svojej vôli vytvára veľké príbehy, pretože aj ten najobyčajnejší sa v rukách majstra stáva veľkým. Balla majster je, akokoľvek sa to ostýcha dať najavo. Samo ballovské konštruovanie vlastného outsiderstva je fascinujúce i zábavné. V tejto próze je napríklad ukryté v postave so spisovateľským menom Andrič. Andrič, okrem toho, že je neúspešnou hlavou adoptívnej rodiny, je spisovateľom. Nikdy to však o sebe nepovie. Naznačia to iba situácie z literárneho prostredia (epizóda s reálnym spisovateľom Staviarskym, reálnym vydavateľom Bagalom).

Ak majú tieto postavy predlohu v skutočných ľuďoch, potom by mal byť takto definovaný aj Andrič. Alebo nie? Je to autorská chyba, keď mieša fikciu s realitou dokonca v jednej pasáži? Alebo je to rafinovaná autorská stratégia a hra s čitateľom, proti čitateľovi, o čitateľa? Alebo tu čitateľ nie je dôležitý? Alebo si – ešte inak – autor svojimi kompozíciami vytvára casting na vlastného čitateľa? Takého, ktorý nevyhnutne neočakáva „ľudský príbeh s nejakou peripetiou a na konci s katarziou“, lebo tuší, že takáto anotácia je iba reklamnou nálepkou inzerujúca svoj spotrebný tovar?

Čitateľ, ktorý dôveruje signatúre autora (Balla) alebo vydavateľa (Bagala) a ktorý je podozrievavý voči veľkým obsahom (Veľká láska), sa v tejto próze svojho veľkého príbehu aj tak dočká. Je to veľká próza o našej dnešnej situácii, o slovenskosti, o postavení umelca v spoločnosti, o násilí, o frustrácii, o xenofóbii, o kríze rodiny, o zodpovednosti za svoj život… Znejú nám tieto formulácie odpudzujúco? Našťastie, brilantný rozprávač Balla o nich rozpráva silou rozprávača.