nedeľa

Spisovateľ Balla: Kladnú kritiku nedočítam, hanbím sa, keď ma chvália

Nie je možné, aby sa v mojich písačkách vyskytlo čosi, čo by tvrdil rozprávač knihy a pod čo by som sa ja ako človek nepodpísal, hovorí spisovateľ Vladimír Balla.

Názvy vašich prvých kníh boli prinajmenšom nevšedné – Leptokaria či Outsideria, ďalšie potom takpovediac bežné a zrozumiteľné ako napríklad Tichý kút, V mene otca či Oko. Teraz ste sa však dopracovali k druhému extrému, beriete názov Veľká láska ako test čitateľovej odvahy?

Spolu s červenou farbou obálky je to pasca na tých, čo ma ako autora nepoznajú. Marketingový zámer je zreteľne prvoplánový, zameraný na milovníkov červenej knižnice a príbehov veľkých lások. Po prečítaní knihy však každý súdny čitateľ zistí, že jej názov bol zavádzaním, aj keď vlastne nie celkom. Škoda, že to tu teraz takto prezrádzam, ale na druhej strane, ktože by už len čítal rozhovor so spisovateľom? Takže marketingový cieľ príliš neohrozím. Samozrejme, neviem si predstaviť, že by niekto, kto čítal moje predošlé texty, uveril, že toto bude naozaj taká kniha, ako sľubuje jej názov a dizajn.

Ste vyznavačom poviedky a zrejme nemáte v obľube žánrové škatuľkovanie. Napriek tomu, ako by ste charakterizovali Veľkú lásku, už sa ktosi vyjadril, že ide o román...

Nie je to tak, že nemám rád žánrové škatuľkovanie, skôr je pravda, že sa v škatuľkovaní príliš nevyznám. Veď čo je román? Iste niečo veľké a nebodaj významné, spletité, viacvrstevné, plné dynamicky sa vyvíjajúcich postáv a nie meravých drevených panákov, takže sa obávam, že môj text nespĺňa tieto vozvýšené charakteristiky. Desilo by ma, keby niekto o tejto knihe uviedol, že je to román, ide o čosi ako kratšiu novielku, ktorá je graficky spracovaná tak, aby mala vcelku slušný počet strán. Dokonca aj poviedky bývajú dlhšie, ani na niektoré z nich sa tento môj útvar nechytá. Román to teda určite nie je. Ale nie každá dobrá kniha musí byť román.

V knihe sa striedajú dlhšie pasáže s akoby krátkymi útvarmi s až aforistickým charakterom. Čo sa vám píše ľahšie, rozjímajúce traktáty či priame ťahy k pointe?

Niekedy sa všetko píše ľahko. A vtedy, keď sa píše ľahko, cítim, že je to k veci a  na úrovni. Snažil som sa o dosiahnutie dojmu ľahkosti, svižnosti, živosti písania, ale práve preto to bolo utrpenie, neustále vybrusovanie, opravy, prerábky, vynechávanie a dodatočné dopĺňanie. Čo sa týka toho, že niektoré kapitolky alebo časti sú mimoriadne stručné: nuž práve to najdôležitejšie v celej knihe je povedané v tých najkratších častiach.

Vaše prózy bývajú, to platí najmä o predchádzajúcich knihách, ťažko dešifrovateľné. Nemáte obavu, že čitateľ si ich proste nesprávne vysvetlí a tým sa váš zámer minie účinkom?

Áno, platilo to najmä o mojich starších knihách, v poslednom čase sa to trochu mení, tajomstiev a šifier akoby ubúdalo. Ktovie, či je to dobre. Lapidárne povedané, vo Veľkej láske nie je žiadne veľké tajomstvo. Asi sa mi žiadalo konečne osloviť nových čitateľov, čo neznamená, že nechcem zároveň osloviť aj tých doterajších. Vďačím im za veľa, nechcem ich stratiť, no najmä by som nerád stratil seba samého, určitú kontinuitu, vnútornú súvislosť a koherentnosť, len pristupujem k písaniu trochu inak, výsledkom by mala byť väčšia prehľadnosť, nebodaj väčší „čitateľský komfort“, aj keď rozhodne nie prvoplánovosť bez ďalších rozmerov či presahov.

Už to tak bude vždy?

Nemyslím. Napríklad predošlá kniha Oko je jedna z tých ťažších, plná rôznych podivuhodností, nejasných významov, niekedy rozhodne aj surrealizmu, a teraz vzniká ďalšia podobná zbierka prinajmenšom bizarných textov. To sú „jasne nejasné“ knihy. Veľká láska je však „jasne jasná“ kniha. No aj tak dúfam a naivne verím, že som zásadne neodbočil od toho, čo som robil predtým, záleží mi na tom. Moje knihy by mali byť stále knihami autora, ktorý má istý špecifický názor. Nie je preto možné, aby sa v mojich písačkách vyskytlo čosi, čo by tvrdil rozprávač knihy a pod čo by som sa ja ako človek nepodpísal.

Istý čas panoval v časti literárnej verejnosti názor, že máte komplikovaný vzťah s kritikmi. Bola to pravda, a ak áno, je to stále tak?

Nedá sa paušálne povedať, že kritici sú takí alebo takí. Nedávno som sa dočítal v dôležitom a vážnom slovenskom literárnom časopise, že keď sa niekto vyzná v literárnej vede, môže to byť aj na škodu. Osobne sa viac bojím kladnej kritiky ako negatívnej, kladnú zvyčajne ani nedočítam, lebo sa hanbím čítať o sebe chválu. Čo sa týka negatívnych recenzií, autor má, myslím, právo hocikedy reagovať, vysvetliť, že niečo nebolo správne pochopené, alebo sa na druhej strane práveže jednoducho priznať, že naozaj niečo napísal zle – napríklad celú knihu – a všimol si to neskoro. Ideálne by bolo, ako je to bežné v zahraničí, že by sa v odbornom periodiku venovalo jednej knihe viacero príspevkov, kde by sa vedľa seba ocitli hoci aj diametrálne odlišné, ale vyargumentované názory. U nás sa to dialo v poslednom čase azda len v časopise Romboid, ale možno sa mýlim. Bolo by zaujímavé, keby sa z času na čas v nejakej redakcii schádzala skupina fundovaných čitateľov a vymieňala by si názory na konkrétne dielo a diskusia by bola následne zverejnená. Také čosi je vždy podnetné. Ale na to tu asi už nie sú podmienky.

V knihe sú odkazy na súčasných spisovateľov Stanislava Rakúsa či Víťa Staviarskeho. Išlo o navodenie akejsi autenticity či vyznanie vášho vzťahu k nim alebo o niečo úplne iné?

Aj jedno, aj druhé, nič iné. Samozrejme, predovšetkým je to žmurknutie na zmienených pánov spisovateľov, mám vás rád, majte radi aj vy mňa, môžete ma mať radi.

Kto si ešte z našej literatúry zaslúži vaše žmurknutie?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102079 z vás dostáva správy e-mailom