Denník N

Čo sa deje ženám, ktoré pre rôzne byrokratické prekážky nestihnú interrupciu v termíne

Marián Kuffa pred parlamentom v júni 2018 s ľuďmi modliacimi sa za sprísnenie interrupcií. Foto N – Tomáš Benedikovič
Marián Kuffa pred parlamentom v júni 2018 s ľuďmi modliacimi sa za sprísnenie interrupcií. Foto N – Tomáš Benedikovič

Problém argumentácie protipotratových skupín o tom, že ženy po interrupcii sú psychicky zlomené, je v tom, že neexistujú výskumy, ktoré by to potvrdili.

Reportéri Denníka N Ria Gehrerová a Daniel Kerekes sa pred hlasovaním o zmene interrupčného zákona v NR SR pozreli na to, ako je to s prístupom ku gynekologickej starostlivosti na Slovensku, či ako sa v prípade, že novela prejde, bude dať reálne stihnúť zaobstaranie dvoch nezávislých lekárskych posudkov.

Ukázalo sa, že medzi regiónmi sú rozdiely, prístup k lekárom ani rozsah starostlivosti na niektorých miestach nie je ideálny, čo môže zasiahnuť hlavne ženy zo slabšieho socio-ekonomického prostredia.

To môže viesť k tomu, že pri nešťastnej zhode okolností (žena si hneď nevšimne, že by mohla byť tehotná, čo pri neplánovanom tehotenstve nie je nič neobvyklé, lekár ju hneď neprijme, v jej okrese sú lekári, ktorí pre výhradu svedomia nechcú urobiť interrupciu, nemôže si dovoliť vycestovať inde) žena jednoducho nestihne všetky termíny a náležitosti a bude nútená dieťa donosiť. V extrémnom prípade aj dieťa s vážnym poškodením, ktoré sa možno dožije len pár dní či hodín.

Matúš Sloboda z Ústavu verejnej politiky FSEV UK v komentári pre Denník N uvádza, že skupina poslancov okolo Anny Záborskej, ktorá iniciovala zmenu zákona, cielene vytvára administratívne bariéry proti interrupciám.

„Potratová politika je učebnicovým príkladom vytvárania byrokratických prekážok. Viaceré krajiny zaviedli povinnosť opakovaných návštev u gynekológa po podaní žiadosti o potrat. Iné štáty pracujú s čakacími lehotami a povinnosťou ukázať žene fotografiu embrya či prehrať tlkot srdca, čo bol aj nedávny návrh SNS v roku 2019,“ píše Sloboda.

Takéto politiky sa objavujú vo viacerých štátoch USA, v iných krajinách ako napríklad Taliansko či Írsko, ktoré len nedávno liberalizovalo potratovú legislatívu, zase ženy v niektorých regiónoch narážajú na to, že za zákrokom musia veľa cestovať, lebo v ich blízkosti sú len lekári či celé zariadenia s výhradou svedomia. Ženy tiež čelia citovému vydieraniu protipotratových skupín, ktoré podporuje vplyv cirkvi či niektoré politické strany.

Výsledkom je, že mnoho žien jednoducho nemá peniaze, zázemie, sumu informácií a často ani silu tieto prekážky prekonať.

Rozdiel pár dní

Jedným z argumentov protipotratových skupín, ktoré robia všetko preto, aby nedošlo k interrupcii, je aj to, že ženy tento zákrok neskôr ľutujú, upadajú do depresie, sú náchylnejšie na rôzne choroby či závislosti. Protipotratoví aktivisti a s nimi sympatizujúci politici a političky ich chcú pred tým ochrániť a k tomu ešte zachránia život dieťaťa. Pre nich ideálny stav.

Problém argumentácie psychicky zlomenými ženami je však v tom, že neexistujú výskumy, ktoré by to potvrdili. Nezabránilo to však  tomu, aby sa tento nepreukázaný argument využíval napríklad ako odôvodnenie na predĺženie čakacej lehoty či na rozdávanie letákov o škodlivom vplyve interrupcie. Napokon, tento argument sa využíva aj v súčasnej slovenskej debate o sprísnení interrupcií.

Čo sa však ukazuje ako väčší zásah do života ženy, jej rodiny a jej budúcnosti, je to, ak sa pre rôzne prekážky nemôže uskutočniť interrupcia, pre ktorú sa rozhodla.

Práve u týchto žien sa po pôrode objavujú nežiaduce účinky vrátane zhoršeného zdravotného stavu, sklonu k závislostiam, väčšej odkázanosti na sociálne dávky, ale aj násilia, lebo nechcené tehotenstvo znemožnilo žene odísť z násilného vzťahu z finančných a ďalších obáv.

Tím americkej profesorky Diany Greene Fosterovej desať rokov sledoval ženy, ktoré interrupciu na požiadanie stihli len tak-tak pred posledným možným termínom, a potom tie, ktoré ju len o pár dní nestihli.

Hovoril s nimi tesne po tom, ako im vykonali interrupciu, či v prípade žien, čo to nestihli, po tom, čo bolo jasné, že dieťa už donosia. A potom po pol roku, roku a piatich rokoch. Ženy si počas výskumu viedli aj zápisky o tom, ako sa cítia.

Kým ženy, ktoré boli na interrupcii, sa sťažovali menej a 95 percent z nich tvrdilo, že sa rozhodlo správne, ženy, čo ju nestihli, častejšie hovorili o zdravotných problémoch, vrátane psychických, a boli celkovo v menšej životnej pohode.

Ženy, ktoré boli na interrupcii, tiež častejšie plánovane otehotneli v období piatich rokov po zákroku, aj sa menej častejšie ocitali v životnej a ekonomickej situácii, ktorá by sa dala označiť ako chudoba alebo veľmi blízko chudoby.

S postupujúcimi rokmi sa rozdiely medzi oboma skupinami zmenšovali, hlavne v tom, ako vnímali svoj duševný stav. Kým ženy po interrupcii hovorili hlavne o úľave, tie druhé skôr o postupnej akceptácii okolností, ktoré si na začiatku neželali.

Kedy som šťastná

Fosterová tiež upozornila, že ženy, ktoré museli dieťa donosiť, menej častejšie ako ženy, ktoré boli na interrupcii a potom mali ďalšie dieťa, súhlasili s vetou „som šťastná, keď sa moje dieťa smeje“ a viac sa stotožňovali s tvrdením „v materstve sa cítim ako v pasci“.

Podľa Fosterovej si takéto ženy horšie vytvárali vzťah k svojmu dieťaťu hlavne v prvých kľúčových rokoch, okolo štvrtého až piateho roku dieťaťa už zvykli hovoriť, že by asi na interrupciu nešli. Výskum sa však venoval len matkám, neskúmal deti a to, aký vplyv na ne mohlo mať matkino rozpoloženie počas nechceného tehotenstva a v prvých rokoch po pôrode.

V každom prípade sa ukazuje, že ak sa ženám nechá právo rozhodnúť sa a to právo sa neokliešťuje rôznymi prekážkami, ktoré sú nastavené tak, že ich nezvládajú prekonať hlavne tie slabšie, osamelejšie, chudobnejšie, menej vzdelané či v závažnejších životných situáciách, je to pre ne a aj pre ich rodiny lepšie.

Fosterová hovorí, že by si to mali uvedomiť aj političky a politici, ktorí prichádzajú s priamymi aj nepriamymi obmedzeniami a snažia sa ženy presviedčať o tom, ako zle sa budú cítiť po prerušení tehotenstva. Podľa nej jej výskum dokázal, že „sú tu jasné implikácie vyplývajúce z obmedzení, ktoré ľuďom zabraňujú ísť na potrat, hoci si ho želajú. Ja by som rada videla trochu viac súcitu“.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Interrupcie

Komentáre

Teraz najčítanejšie