Denník N

Čo sa deje ženám, ktoré pre rôzne byrokratické prekážky nestihnú interrupciu v termíne

Marián Kuffa pred parlamentom v júni 2018 s ľuďmi modliacimi sa za sprísnenie interrupcií. Foto N – Tomáš Benedikovič
Marián Kuffa pred parlamentom v júni 2018 s ľuďmi modliacimi sa za sprísnenie interrupcií. Foto N – Tomáš Benedikovič

Problém argumentácie protipotratových skupín o tom, že ženy po interrupcii sú psychicky zlomené, je v tom, že neexistujú výskumy, ktoré by to potvrdili.

Reportéri Denníka N Ria Gehrerová a Daniel Kerekes sa pred hlasovaním o zmene interrupčného zákona v NR SR pozreli na to, ako je to s prístupom ku gynekologickej starostlivosti na Slovensku, či ako sa v prípade, že novela prejde, bude dať reálne stihnúť zaobstaranie dvoch nezávislých lekárskych posudkov.

Ukázalo sa, že medzi regiónmi sú rozdiely, prístup k lekárom ani rozsah starostlivosti na niektorých miestach nie je ideálny, čo môže zasiahnuť hlavne ženy zo slabšieho socio-ekonomického prostredia.

To môže viesť k tomu, že pri nešťastnej zhode okolností (žena si hneď nevšimne, že by mohla byť tehotná, čo pri neplánovanom tehotenstve nie je nič neobvyklé, lekár ju hneď neprijme, v jej okrese sú lekári, ktorí pre výhradu svedomia nechcú urobiť interrupciu, nemôže si dovoliť vycestovať inde) žena jednoducho nestihne všetky termíny a náležitosti a bude nútená dieťa donosiť. V extrémnom prípade aj dieťa s vážnym poškodením, ktoré sa možno dožije len pár dní či hodín.

Matúš Sloboda z Ústavu verejnej politiky FSEV UK v komentári pre Denník N uvádza, že skupina poslancov okolo Anny Záborskej, ktorá iniciovala zmenu zákona, cielene vytvára administratívne bariéry proti interrupciám.

„Potratová politika je učebnicovým príkladom vytvárania byrokratických prekážok. Viaceré krajiny zaviedli povinnosť opakovaných návštev u gynekológa po podaní žiadosti o potrat. Iné štáty pracujú s čakacími lehotami a povinnosťou ukázať žene fotografiu embrya či prehrať tlkot srdca, čo bol aj nedávny návrh SNS v roku 2019,“ píše Sloboda.

Takéto politiky sa objavujú vo viacerých štátoch USA, v iných krajinách ako napríklad Taliansko či Írsko, ktoré len nedávno liberalizovalo potratovú legislatívu, zase ženy v niektorých regiónoch narážajú na to, že za zákrokom musia veľa cestovať, lebo v ich blízkosti sú len lekári či celé zariadenia s výhradou svedomia. Ženy tiež čelia citovému vydieraniu protipotratových skupín, ktoré podporuje vplyv cirkvi či niektoré politické strany.

Výsledkom je, že mnoho žien jednoducho nemá peniaze, zázemie, sumu informácií a často ani silu tieto prekážky prekonať.

Rozdiel pár dní

Jedným z argumentov protipotratových skupín, ktoré robia všetko preto, aby nedošlo k interrupcii, je aj to, že ženy tento zákrok neskôr ľutujú, upadajú do depresie, sú náchylnejšie na rôzne choroby či závislosti. Protipotratoví aktivisti a s nimi sympatizujúci politici a političky ich chcú pred tým ochrániť a k tomu ešte zachránia život dieťaťa. Pre nich ideálny stav.

Problém argumentácie psychicky zlomenými ženami je však v tom, že neexistujú výskumy, ktoré by to potvrdili. Nezabránilo to však  tomu, aby sa tento nepreukázaný argument využíval napríklad ako odôvodnenie na predĺženie čakacej lehoty či na rozdávanie letákov o škodlivom vplyve interrupcie. Napokon, tento argument sa využíva aj v súčasnej slovenskej debate o sprísnení interrupcií.

Čo sa však ukazuje ako väčší zásah do života ženy, jej rodiny a jej budúcnosti, je to, ak sa pre rôzne prekážky nemôže uskutočniť interrupcia, pre ktorú sa rozhodla.

Práve u týchto žien sa po pôrode objavujú nežiaduce účinky vrátane zhoršeného zdravotného stavu, sklonu k závislostiam, väčšej odkázanosti na sociálne dávky, ale aj násilia, lebo nechcené tehotenstvo znemožnilo žene odísť z násilného vzťahu z finančných a ďalších obáv.

Tím americkej profesorky Diany Greene Fosterovej desať rokov sledoval ženy, ktoré interrupciu na požiadanie stihli len tak-tak pred posledným možným termínom, a potom tie, ktoré ju len o pár dní nestihli.

Hovoril s nimi tesne po tom, ako im vykonali interrupciu, či v prípade žien, čo to nestihli, po tom, čo bolo jasné, že dieťa už donosia. A potom po pol roku, roku a piatich rokoch. Ženy si počas výskumu viedli aj zápisky o tom, ako sa cítia.

Kým ženy, ktoré boli na interrupcii, sa sťažovali menej a 95 percent z nich tvrdilo, že sa rozhodlo správne, ženy, čo ju nestihli, častejšie hovorili o zdravotných problémoch, vrátane psychických, a boli celkovo v menšej životnej pohode.

Ženy, ktoré boli na interrupcii, tiež častejšie plánovane otehotneli v období piatich rokov po zákroku, aj sa menej častejšie ocitali v životnej a ekonomickej situácii, ktorá by sa dala označiť ako chudoba alebo veľmi blízko chudoby.

S postupujúcimi rokmi sa rozdiely medzi oboma skupinami zmenšovali, hlavne v tom, ako vnímali svoj duševný stav. Kým ženy po interrupcii hovorili hlavne o úľave, tie druhé skôr o postupnej akceptácii okolností, ktoré si na začiatku neželali.

Kedy som šťastná

Fosterová tiež upozornila, že ženy, ktoré museli dieťa donosiť, menej častejšie ako ženy, ktoré boli na interrupcii a potom mali ďalšie dieťa, súhlasili s vetou „som šťastná, keď sa moje dieťa smeje“ a viac sa stotožňovali s tvrdením „v materstve sa cítim ako v pasci“.

Podľa Fosterovej si takéto ženy horšie vytvárali vzťah k svojmu dieťaťu hlavne v prvých kľúčových rokoch, okolo štvrtého až piateho roku dieťaťa už zvykli hovoriť, že by asi na interrupciu nešli. Výskum sa však venoval len matkám, neskúmal deti a to, aký vplyv na ne mohlo mať matkino rozpoloženie počas nechceného tehotenstva a v prvých rokoch po pôrode.

V každom prípade sa ukazuje, že ak sa ženám nechá právo rozhodnúť sa a to právo sa neokliešťuje rôznymi prekážkami, ktoré sú nastavené tak, že ich nezvládajú prekonať hlavne tie slabšie, osamelejšie, chudobnejšie, menej vzdelané či v závažnejších životných situáciách, je to pre ne a aj pre ich rodiny lepšie.

Fosterová hovorí, že by si to mali uvedomiť aj političky a politici, ktorí prichádzajú s priamymi aj nepriamymi obmedzeniami a snažia sa ženy presviedčať o tom, ako zle sa budú cítiť po prerušení tehotenstva. Podľa nej jej výskum dokázal, že „sú tu jasné implikácie vyplývajúce z obmedzení, ktoré ľuďom zabraňujú ísť na potrat, hoci si ho želajú. Ja by som rada videla trochu viac súcitu“.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Interrupcie

Komentáre

Teraz najčítanejšie