Denník N

Bývalý reportér Reflexu Jiří X Doležal: Ak som arogantný, je to zámer

Jiří X Doležal. Foto - Zbyněk Pecák
Jiří X Doležal. Foto – Zbyněk Pecák

Bojoval za legalizáciu marihuany, proti neonacistom, šmejdom aj šarlatánom. Dnes chodí o paličke a trpí silnými bolesťami. Vraví, že ako reportér navždy skončil a svoj život ukončí vo chvíli, keď sa bolesti stanú neznesiteľnými.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • o jeho desivom detstve a následkoch;
  • ako to bolo s jeho psychickými ochoreniami;
  • či nešlo v jeho reportážach o zbytočný exhibicionizmus;
  • či je v poriadku, ak novinár robí aj aktivistu a trolla;
  • prečo sa po 28 rokoch rozišiel s Reflexom v zlom.

Vaša mama bola hysterická pani učiteľka marxizmu-leninizmu, v škole šikanovala študentov. Udávala ľudí a písala posudky na susedov, či je vhodné, aby smeli ísť na dovolenku do zahraničia, alebo či ich deti majú nárok študovať. Do 15 rokov vás nepúšťala von, aby ste sa neskazili. To muselo byť strašné detstvo.

Veď aj bolo. To, čo som zažíval, mi vyvolalo mimoriadne ťažkú neurózu. Na to, aby som sa z tráum vyliečil, som musel minúť štvrť milióna korún. A tie som si najskôr musel zarobiť. Mama so mnou manipulovala tým, že vo mne priebežne vyvolávala úzkosti.

Kdesi ste to nazvali brutálnymi prostriedkami.

Konkrétny príklad – keď som bol malý a mama mala zlú náladu, musel som si zbaliť kufor. Potom ma vyhodila z bytu so slovami, aby som šiel za nebožtíkom. Tak nazývala svojho bývalého, môjho otca. Predstavte si sedemročné dieťa, ako stojí s kufríkom v ruke na chodbe paneláka a nesmie sa vrátiť dnu. Pre mňa je to celoživotným a najhlbším prejavom komunizmu.

Otec rodinu opustil, keď ste mali štyri či päť rokov. Odvtedy ste ho nevideli, neviete, ako vyzerá, lebo mama to nedovolila. Po tridsiatke ste sa dozvedeli, že bol agentom ŠtB. Najhoršie nie je to, že odišiel, ale že vás nechal v prostredí, o ktorom musel vedieť, že je šialené.

Základná patologická konštelácia vo vzťahoch nastáva, keď sa stretne hysterička so slabochom. V ich prípade sa to podarilo dokonale. Otec ma nechal v podmienkach, z ktorých sám zbabelo utiekol, lebo boli neznesiteľné. Voči mne to bolo neférové. Som pritom presvedčený, že partnerské spolužitie s mojou matkou bolo naozaj nemožné.

Aby toho nebolo málo, v detstve ste boli pri tele, čiže ste sa stali aj terčom posmechu v škole.

Bol som tučný, mal som komplexy. Keď mama nebola doma, bol som v pohode, lebo v knižnici sme mali snáď tritisíc kníh. Vystačil som si s nimi. S vrstovníkmi som sa stretával len v škole, kde sa mi oprávnene vysmievali nielen za to, že som tučný, ale aj nemožne oblečený.

V 15 rokoch ste sa boli prvýkrát sánkovať a rovno ste to napálili do stromu. Zranili ste si nohu a ostali päť mesiacov v nemocnici. Odtrhnutie od matky spôsobilo, že ste objavili iný svet a postavili sa na zadné. Odvtedy ste matku, ako ste kdesi povedali, „fakovali“.

Až do pobytu v nemocnici som bol v zajatí lživého príbehu. Nevedel som, ako vyzerá skutočný svet, lebo som smel ísť len do školy a domov. Hrať sa vonku mi mama nikdy nedovolila. Iné deti behali na ihrisku pred panelákom a ja som sa len pozeral z okna. Zrazu som päť mesiacov strávil mimo domova a zistil som, že všetko je inak.

Ako pri svojej tvrdosti niesla zmenu vášho správania? Už pri príchode domov ste jej oznámili, že je krava.

Ona nebola tvrdá, ale vyslovene zlá. Bol to pre ňu šok. Reagovala všetkými možnými spôsobmi, aké si dokázala vymyslieť, lebo moja zmena jej kompletne deštruovala celoživotný plán. Rozhodla sa, že zo mňa urobí šikanovaného chlapca, ktorý sa o ňu bude celý život starať, a zrazu sa tá predstava rúcala.

Môj príchod z nemocnice domov sa niesol v duchu toho, čo dnes vraví aj premiér Babiš – „nasrat jako“. V 18 rokoch som sa jej poďakoval za starostlivosť a oznámil jej, že sa sťahujem.

Nezrútila sa?

Plazila sa predo mnou po zemi a prosila ma, aby som to nerobil. Nepreháňam. Prichádzala totiž o osobu vo svojej moci, ktorú mohla šikanovať. A hysterička bez možnosti šikanovať je dosť „v prdeli“. Nezlomila ma však, lebo to bolo to isté, ako keby vás prehovárali, aby ste ostali v koncentráku.

Napriek všetkému, čo vám urobila, ste ju na konci jej života nedali do ústavu, ale postarali sa o ňu.

Nekonal som žiadne dobro. Bola to moja povinnosť. Voči otcovi žiadnu mravnú povinnosť nemám, lebo sa o mňa nikdy nestaral. Mama ma však, bez ohľadu na to, ako sa ku mne správala, celé detstvo kŕmila a dávala mi strechu nad hlavou. Preto bolo mojou povinnosťou zabezpečiť ju. Som však rád, že umrela vo chvíli, keď už to začínalo byť doma neúnosné.

Po páde komunizmu začala písať jednoduché romány, dosť sa jej v tom darilo. Možno keby v sebe tento rozmer objavila skôr, nemusela byť zatrpknutá a všetci ste mohli prežiť iný život.

Ja to nazývam romány pre panie s trvalou na hlave. Pozor – mama nebola zatrpknutá, ona bola zlá. Veď zlá ostala, aj keď písala. A hoci jej knihy mali u konkrétneho publika úspech, dokonca sa vydávajú dodnes, nebola spokojná. Nemohla už totiž nikomu rozkazovať.

Našli ste na konci k sebe cestu?

Nie. Nechcel som k nej mať žiadny citový vzťah. Ja tou ženskou hlboko pohŕdam.

Dá sa starať o niekoho, kým hlboko pohŕdate?

Prečo by sa to malo vylučovať? Poviem to na brutálnom príklade – 20 rokov som mal psov. Väčšinu toho času som po nich upratoval hovná. Robil som to, hoci hovná beriem do rúk nerád. Keď sa však raz pes vyserie na chodník, ste povinný to po ňom upratať. Tak to bolo aj s mojou mamou – urobil som, čo bola moja povinnosť. Nič viac, nič menej. Ide to aj bez citov.

Z toho všetkého, čo ste prežili v detstve, by som čakal, že z vás vyrastie submisívny človek, ktorý sa bude držať skôr v úzadí. Prejavila sa však narcistická porucha osobnosti.

Neprejavila, iba som si to celý čas myslel. Potom som prešiel komplexným testovaním a profesor Flegr mi s ospravedlnením povedal, že som normálny. Reagoval som protiotázkou, prečo sa teda tak zvláštne správam, prečo mám toľko tetovaní, veď to musí niečo odrážať. Povedal, že to všetko v skutočnosti robím len kvôli ženám a čítanosti svojich článkov.

Prečo ste si však mysleli, že máte narcistickú poruchu?

Kamarátka z čias vysokej školy mi vysvetlila, že bola osobne pri tom, keď som si počas oslavy výsledku skúšky z klinickej psychológie sám diagnostikoval hysterickú poruchu. Bol som ožratý v krčme a práve v takom stave som sa rozhodol, že ju mám.

Potom som si o tom niečo prečítal a zmenil to na narcistickú poruchu osobnosti. Celý život som to tak cítil a bol som spokojný, že viem, čo mi je. Až po desaťročiach mi profesor Flegr povedal, že to nie je pravda.

Nie som odborník, takže to nebudem spochybňovať, ale faktom je, že na verejnosti sa predvádzate rád.

Keď sa predvádzam, iba

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie