Denník N

Koniec čínskej megabubliny?

Kolaps čínskych akciových trhov bol naozaj efektný, skutočným problémom sú však šialene rastúca zadlženosť a realitný trh.

Autor je odborný asistent na Katedre politológie UK a ekonomický poradca strany Most-Híd

 

Šanghajská burza posledné týždne pripomínala horskú dráhu. Po šialenom ročnom raste okolo 150 percent koncom júna a začiatkom júla spadla o tretinu.

Vláda na to zareagovala sériou opatrení na stabilizáciu trhu, čo v západnom svete nemá obdobu. Aj vo vyspelých krajinách sa stáva, že počas paniky zakážu tzv. predaje na krátko.

Je však krajne nezvyčajné, aby regulátor zakázal predávať akcie vôbec (väčším investorom), alebo aby ich de facto prikázal kupovať (bankám), resp. znemožnil vstup nových firiem na burzu (dočasný – stále platný – zákaz tzv. počiatočných verejných ponúk, čiže úpisov akcií) a aby si štát vo veľkom kupoval akcie z verejných zdrojov.

Menším investorom (a tých je požehnane, vyše 90 miliónov) zrejme ostane zlá pachuť aj po tom, že väčšinou ani oni neboli schopní speňažiť svoje akcie, lebo obchodovanie dočasne suspendovali pre väčšinu voľne obchodovaných akcií. K dôvere tiež nepridáva na Západe nepredstaviteľné, ale v Číne celkom bežné informačné embargo, teraz uplatňované i na zlé správy z búrz.

Učebnicový príklad burzovej bubliny

Ak ste nenavštívili žiadne z obchodných miest, kde sa cenné papiere predávajú, z čínskych (presnejšie z čínskojazyčných) médií ste sa o páde cien akcií dlho ani nedozvedeli. Čínske úrady svojimi krokmi mohli na dlhý čas naštrbiť dôveru investorov, politické zásahy však dokázali upokojiť situáciu na trhu iba krátko.

Po vyhlásení stabilizačných opatrení akcie chvíľu opäť začali rásť. Minulý pondelok však Index CSI300, ktorý zahŕňa tristo najväčších firiem obchodovaných na burzách v Šanghaji a Šen-čene, padol o 8,6 percenta, čo bol najväčší denný prepad od roku 2007, a druhý najväčší od roku 2000.

Ak i len trošku necháme pôsobiť trhové sily, nevyhnutne k tomu muselo prísť, lebo čínske burzy vykazovali všetky príznaky obrovskej bubliny. Burzy už aj predtým prirovnávali ku kasínam, kde cenné papiere stratili kontakt s firemnou ekonomickou realitou, a išlo čoraz viac o stávky.

Burza: hazard, nie obchodovanie

Mimochodom, Číňania majú pre hazard slabosť, oficiálne je povolený iba v Macau. „Kasínový priemysel“ v tejto bývalej portugalskej kolónii obratom už sedemkrát prevyšuje Las Vegas, a je dvakrát väčší než celý americký hazardný trh. Hoci v poslednom čase sa rast v dôsledku protikorupčnej kampane čínskej vlády pribrzdil.

Obchodné miestnosti s akciami s ľuďmi sediacimi pred obrazovkami ako pred hracími automatmi v Číne silne pripomínali kasína aj vizuálne. Keďže dlho iba „vyhrávali“, pridávalo sa čoraz viac ľudí.

Iba v prvom štvrťroku 2015 sa otvorilo osem miliónov nových účtov pre obchodovanie s akciami. A to ešte platilo pravidlo, že jeden človek môže vlastniť iba jeden účet. Keď od 13. apríla povolili otvorenie až 20 individuálnych účtov na jednu osobu, každým týždňom pribudli štyri milióny nových účtov.

Pri poslednom veľkom burzovom kolapse v roku 2007 ešte nákupy na dlh nehrali úlohu, lebo individuálnym investorom to nebolo povolené. Teraz je všetko inak, za dva roky objem akcií kupovaných na dlh malými investormi prakticky z ničoho narástol na 2,2 bilióna juanov (vyše 350 miliárd dolárov), na asi 12 percent hodnoty voľne obchodovaných akcií, čo je pravdepodobne historický svetový rekord.

Príliv peňazí vytlačil ceny akcií (v Indexe CSI300) na vyše 20-násobok ziskov. V prípade platformy ChiNext, ktorá združuje start-upy, najmä technologické firmy (ako americký Nasdaq), sa tento pomer ziskov k cene vyšplhal na vyše 130-násobok.

Vyše dvojnásobný nárast za rok, príchod veľkého počtu neskúsených investorov, rastúce investovanie na dlh, veľmi vysoký pomer ziskov k cene sú všetko príznaky bubliny. Najväčšiu dlhovú bublinu v Číne však netreba hľadať na burze.

Čína je už viac zadlžená ako Amerika

Podľa McKinsey Global Institute celkový dlh (kombinácia dlhu vlády, domácností, nefinančných podnikov a finančného sektora) v Číne v polovici roku 2014 dosiahol 282 percent HDP. To je viac ako v mnohých vyspelých krajinách, napr. v Spojených štátoch, Nemecku alebo v Austrálii.

Medzi rozvojovými krajinami je to veľmi vysoký údaj, najviac znepokojujúca je však dynamika rastu: v roku 2007 dlh dosahoval ešte len 158 percent HDP. Podnikový sektor s dlhom na úrovni 125 percent HDP patrí medzi najzadlženejšie na svete. V posledných rokoch pôžičky rástli všade: hypotéky domácnostiam, úvery na kúpu akcií, firemné pôžičky na zvýšenie výrobných kapacít, najväčší boom však financovali v realitnom sektore.

Najväčším problémom sú reality

Podľa McKinsey skoro polovica (40-45 percent) dlhov v Číne je naviazaná na realitný trh. Väčšinou však nejde o hypotéky ako na Západe. Sú to dlhy developerov, stavebných firiem, výrobcov stavebných materiálov a miestnych vlád.

Tie v posledných rokoch vo veľkom zakladali mimorozpočtové finančné inštrumenty (akési fondy), ktoré z úverov stavali prakticky celé nové mestá. Väčšina čínskeho verejného dlhu je dlhom miestnych vlád, a väčšina z toho financovala práve tieto realitné projekty. Ako zábezpeku používali svoje pozemky a úroky tiež často platili z predaja pozemkov.

Keď sa centrálna vláda snažila obmedziť banky v úverovaní (aj) takýchto projektov, dosiahla len to, že čoraz väčšia časť pôžičiek prúdila cez tieňové bankovníctvo.

Tieto podsúvahové inštrumenty bánk operujú s oveľa vyššou finančnou pákou a sú v „tieni“ regulácie. V Amerike zohrali kľúčovú úlohu pri poslednej finančnej kríze. Podľa McKinsey už financovali 30 percent všetkých nových úverov.

Nedávna analýza Credit Suisse upozornila na to, že čínsky realitný sektor dosiahol 23 percent HDP, čo je trojnásobok americkej predkrízovej úrovne a dá sa porovnať iba so španielskou a írskou predkrízovou bublinou. Ceny rezidenčných nehnuteľností sa za poslednú dekádu strojnásobili a vo veľkých mestách ako Peking a Šanghaj už iba málo zaostávajú za najdrahšími svetovými metropolami.
Pre samotných Číňanov sú však veľmi drahé, 100 metrov štvorcových stojí 30 až 40 priemerných ročných príjmov. To všetko vysvetľuje, ako mohli vyrásť po celej krajine „mestá duchov“ a prečo v poslednom roku došlo k (zatiaľ jemnej) korekcii na trhu s bývaním.

Boja sa, aby sa burza nestala rozbuškou

Masívny vládny zásah na stabilizáciu cien akcií sa dá interpretovať najmä tak, že čínsky komunisti sa boja, že rozšírenie paniky nakazí aj trh s nehnuteľnosťami.

Napriek hromadnému „stávkovaniu“ čínske domácnosti zatiaľ majú v akciách len 15 percent svojich úspor a celková hodnota voľne obchodovaných akcií je na úrovni cca 40 percent HDP, kým vo vyspelých krajinách prekračuje 100-150 percent.

Z celoekonomického hľadiska teda čínske akciové trhy nie sú také dôležité ako inde a napriek pádom ešte stále sú 70 percent nad vlaňajšou úrovňou. To sa nedá povedať o realitnom trhu.
Väčší pokles cien nehnuteľností by viedol k vlne bankrotov: developerov, stavebných firiem, výrobcov materiálov, inštrumentov miestnych vlád a nakoniec aj bánk, a tým by sa značne pribrzdil ekonomický rast.

Centrálna vláda by musela zachraňovať miestne vlády, banky (väčšina bankovníctva je stále pološtátna) a pravdepodobne by hodila záchrannú vestu aj mnohým podnikom (obzvlášť tým štátnym). To by však výrazne zvýšilo verejný dlh a bol by to koniec nerovnovážneho a neudržateľného rastu realitného sektora v krajine.

Prepad rastu HDP by mohol byť taký výrazný, že by sa to už nedalo zamaskovať žiadnou manipuláciou štatistík (o dôveryhodnosti oficiálnych čínskych údajov sa objavilo veľa pochybností). Zrejme by klesol pod úrovne, ktoré v Číne považujú za nevyhnutné pre udržanie sociálneho mieru. A toho sa čínski súdruhovia boja najviac.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie