Denník N

Nezlomili ho fašisti ani komunisti. Príbeh muža, ktorý k divadlu priviedol Milana Lasicu

Ernest Šmálik. Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Ernest Šmálik. Foto – Katarína Ácel-Gáliková

Divadelný herec Ernest Šmálik prežil nacistický tábor aj komunistické väzenie. Pri svojej študentskej láske zakotvil po tom, čo ho komunisti vyhodili z medicíny. Pre perzekúcie režimu hrával najskôr iba vedľajšie úlohy, k divadelnému umeniu však priviedol neskôr aj svojho synovca Milana Lasicu.

„Divadlo má pre herca magickú silu. Tie chvíle, ktoré pri ňom človek zažíva, pomáhajú nám hercom zvládnuť aj životné roztrpčenie i sklamanie,“ hovorieval aj po rokoch o svojom povolaní herec zvolenského divadla Ernest Šmálik. Kedysi mu pomohlo prežiť aj tie najťažšie časy. Dramatické umenie sa stalo jeho celoživotnou láskou.

Začalo sa to v detstve. Najmladšie z troch detí vždy rado recitovalo a odtiaľ bol už iba krôčik k ochotníčeniu. Mal šestnásť rokov, keď si ho všimli známi ochotníci zo zvolenského krúžku Detvan a zavolali medzi seba. Medzi podobnými spolkami mali vysoké renomé, a tak ich občas režírovali aj profesionálni režiséri.

Robiť divadlo profesionálne však nebolo predsa v tých časoch príliš obvyklé. A mladý Ernest ho vnímal skôr ako záľubu. Jeho predstavy o budúcom povolaní boli odlišné. Túžil sa stať lekárom. Na medicínu sa dostal už v pohnutých časoch, keď Európu zmietala druhá svetová vojna.

Pán Šmálik-N5
Archív Ernesta Šmálika

Pridal sa k odboju

Jeho rodina mala kontakty aj s odbojom, a keď vypuklo aj Slovenské národné povstanie, takmer okamžite sa pridal aj on.

„Neváhal som ani chvíľku. Boli sme presvedčení demokrati. Aj počas štúdia som zažil demokratických profesorov. Žili sme v ideáloch prvej Československej republiky a vedeli sme, čo znamená sloboda. Do povstania odišli aj všetci moji bratranci a môj starší brat, zverolekár,“ spomínal.

Najmladšieho Ernesta zaradili hneď do Vysokoškolského strážneho oddielu Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Špeciálnej vojenskej jednotky, ktorá vznikla na podnet mladšieho z povstaleckých dôstojníkov. Jej jadro tvorili prevažne študenti – najmä vysokoškoláci či stredoškoláci a niekoľko ich učiteľov. V hoteli Slovan na Donovaloch ich pripravovali na ťažké boje. Celý oddiel tvorili štyri roty a v nich vyše 260 členov.

„Predovšetkým nás cvičili. My sme vôbec nepoznali zbrane. A potom sme už bojovali aj proti Nemcom, na ústupe do hôr. Mali sme pušky, no oni mali guľomety. A viete, proti guľometom neboli naše pušky celkom nič. Guľomety či samopaly, to malo aj päťdesiat výstrelov. No tá puška, to treba stále nabíjať, takže vyzbrojení sme veľmi neboli,“ usmieval sa pri predstave, ako sa chceli ubrániť nacistickej presile. Idealisticky verili, že sa im to podarí aj napriek beznádejnej realite. Len vďaka veľkému odhodlaniu.

V novembri 1944, keď bola už celá povstalecká armáda v rozpade, boli Ernest s jeho priateľmi jedinou jednotkou, ktorá sprevádzala oboch povstaleckých dôstojníkov pri ústupe do hôr. Vysokoškolský strážny oddiel vtedy velitelia premenovali na Štábnu rotu veliteľstva 1. československej armády.

„Boli výborní, chodili medzi nás, hoci vedeli, že je to zlé,“ spomínal rád na Jána Goliana a Rudolfa Viesta, ktorí sa medzi vojakmi snažili napriek všetkému o optimistického ducha. „Chlapci, môžeme čakať všeličo, ale budeme bojovať, pokiaľ sa dá,“ hovorili im ich velitelia.

Ale mužstvo nebolo treba presviedčať. Boli rozhodnutí vytrvať až do konca. 

Nemci ich pochytali všetkých

Pán Šmálik-N2Dlhé roky Ernest rozmýšľal nad rozhodnutím oboch dôstojníkov, ktorí sa rozhodli pre spoločnú cestu na Prašivú, kam nikdy nedošli. Starý generál Rudolf Viest, ktorý sa stihol vyznamenať nielen v odboji počas druhej svetovej vojny, ale ešte na frontoch tej prvej, mal už obrovské problémy s boľavými nohami a chôdzou. Mladšiemu Jánovi Golianovi sa len pred niekoľkými mesiacmi narodil prvorodený syn Ivan.

V horách mali ukryté dve lietadlá a mohli odletieť do bezpečia. No oni ich prikázali zničiť, aby ich nenašli prichádzajúci Nemci. Ernest myslel na to, ako sa statočne vydali na ústup spoločne s partiou študentov, Golianovou najobľúbenejšou jednotkou, ktorá však nikdy nedržala v rukách zbraň a nebojovala. Na svojich dvoch veliteľov myslel často dlhé roky. Aj vtedy, keď padol do zajatia.

Nemecká presila postupne pochytala celú ich jednotku. Bolo to už v čase, keď ich mali deportovať vo vlakoch pre dobytok do nacistických lágrov. V nestráženej chvíli sa Ernestovi naskytla možnosť ujsť.

No rozhodol sa zostať v zmysle starého hesla – jeden za všetkých, všetci za jedného. Medzi zajatými boli aj jeho spolužiaci a kamaráti zo Zvolena. Aj jeden z nich, ktorý mal menej šťastia ako iní. Práve tam, v nacistickom tábore, našiel jeho kamarát svoju smrť.

V lágri

Cestovali štyri dni bez jedla i vody, v drevených vagónoch pre dobytok sa tiesnili päťdesiati.

Stalag IV Muhlberg an der Oder. Ten sa stal zastávkou pre jednu zo skupiniek, do ktorej Nemci zaradili aj Ernesta a niekoľko jeho druhov z vysokoškolského strážneho oddielu. Zajatých vojakov roztriedili do skupiniek a on nevedel, kde skončili tí ostatní.

„Nemci nemali čo jesť, nieto my,“ spomínal na podmienky, ktoré ich okrem ťažkej práce v lágri čakali. „Klčovali sme stromy, robili ťažkú prácu v lese. Zbierali sme zamrznutú repu a ňou nás tiež kŕmili.

K tomu necelých 20 deka margarínu. Zajatci tam zomierali ako muchy. Z našej skupiny 21-ročný mlynársky pomocník, chlap silný ako hora. Keď sme šli ráno do roboty, našli sme ho mŕtveho,“ opisoval dni, ktoré v tábore prežívali len so šťastím a s otázkou, čo bude ďalej.

Po čase ich presunuli do Plavna. Pracovali dvanásť hodín bez jedla v továrni na letecké motory.

„Najhoršie však boli nálety Spojencov, ktorí bombardovali priemyselné ciele. Nuž ale nevedeli, že v ich okolí sú aj zajatecké lágre a pracujú tam aj väzni,“ spomínal. Nemecké príkazy boli neúprosné. Aj napriek bombardovaniu ich nútili zostať v šatniach pod továrenskou halou, kde sa pracovalo. Ernest hovorieval, že mali úžasné šťastie. Spojenci jedného dňa zbombardovali takmer celú továreň, no oni boli práve na ubytovni. Keď ich z ubytovne poslali odpratávať trosky továrne, spojenecké lietadlá zbombardovali ubytovňu, kde zahynulo aj šesť ich kamarátov.

„Ja som rád, že som žil v čase, keď boli Slováci v Slovenskom národnom povstaní. Na to treba rozum aj odvahu. A najmä srdce, srdiečko,“ hovorieval, keď spomínal na ťažké časy, ktoré boli pre nich ako preteky s časom. Vedeli, že kto sa dočká očakávaného príchodu Spojencov, prežije.

Oslobodili ich americké vojská generála Pattona. „Chlapci, a vy ste odkiaľ?“ oslovil ich plynulou češtinou dôstojník americkej armády, ktorý kedysi ušiel do odboja. „Oni vtedy vôbec nevedeli, že u nás bolo nejaké povstanie. Keď videli, že sme vzdelaní, núkali nám dokonca miesto v americkej armáde. A vidíte, my sme urobili takú volovinu, že sme neprijali,“ usmieval sa aj po rokoch Ernest.

Vtedy túžil iba po jedinom. Aby sa mohol vrátiť domov. Netušil, že mier a pokoj, z ktorých sa radujú, dlho nepotrvajú.

Pán Šmálik-N4
Archív Ernesta Šmálika

Zatkli ho aj komunisti

Po vojne pokračoval v štúdiu medicíny. Popri nej nezabudol ani na svoju starú lásku – divadlo. Hrával ako ochotník v Divadelnom krúžku akademikov v Bratislave.

Len s nevôľou sledoval, keď v roku 1948 nastúpili komunisti. Nový režim ako presvedčený demokrat už od začiatku odmietal. „Mnohých z horlivých komunistov sme poznali ako bývalých gardistov, ktorí vedeli, ako je to prehadzovať kabáty,“ hovorí Ernest.

On i jeho priatelia tušili, že myšlienky na ozbrojené povstanie proti komunistickým pomerom sú skôr chimérou.

„Čo sme mali robiť? Proti nim sa nedalo nič, oni mali všetko, viete, oni si vedúce úlohy a všetko ovládli, tak čo sme my už mohli urobiť? Zbrane sme už nemali, lebo to nám zobrali, však, a postaviť sa proti nim nedalo, pretože oni ovládali všetko. Takže čoskoro som bol prakticky v druhom zajatí,“ hovoril.

Len o rok nato ho vyhodili z posledného ročníka medicíny. Čo ďalej? Pýtal sa v duchu. Vtedy mu priateľ navrhol, či to neskúsi so svojou dávnou láskou. Mohol by hrať vo zvolenskom divadle. A jeho záľuba zo študentských čias sa stala opäť tým, čo do jeho života prinieslo radosť. Najmä kontakt s publikom. A jeho života sa dotkla ďalšia radostná zmena – stretol svoju životnú lásku a čoskoro mali svadbu.

V roku 1950 niekto vykopol v noci dvere na Ernestovom byte. Muži v kožených kabátoch nič nevysvetľovali. A jeho blízki dlho netušili, kde skončil. Bola to cela Krajskej väznice v Bratislave. Tam sa ho snažili všemožne zlomiť k priznaniu, že je americkým špiónom spolupracujúcim s tajnou službou CIC.

Vyšetrovací spis obsahuje stovky strán a desiatky mien ľudí, ktorí nemali ten správny vzťah k novému ľudovodemokratickému zriadeniu. Spomína sa v ňom aj niekdajší redaktor a bývalý odbojár Ján Piško, ktorý ušiel za hranice, aby sa vrátil ako spravodajca, ktorý by získaval správy pre demokratický odboj.

Od Ernesta si ani napriek ťažkým výsluchom a neistote, čo je s jeho blízkymi, nevynútili priznanie.

Nebolo sa k čomu priznávať a on nevedel, prečo ho vlastne vyšetrujú. V ťažkých päťdesiatych rokoch predsa zaúradovalo aj trošku šťastia. A starý priateľ právnik, ktorý vyzdvihol jeho účasť v povstaní i ťažký pobyt v nacistickom koncentračnom tábore. Takmer po roku, ktorý bol preňho najmä skúškou psychickej odolnosti, ho prepustili na slobodu.

Strana z vyšetrovacieho spisu z roku 1950.
Strana z vyšetrovacieho spisu z roku 1950.

Späť v divadle

A v zlomových momentoch jeho života mu opäť pomohlo divadlo. Hoci zo začiatku mohol hrávať pre perzekúcie režimu len menšie úlohy.

Štátna bezpečnosť si naňho viedla hrubé spisy nielen z obdobia vyšetrovania, ale aj za čias normalizácie ako na nepriateľskú osobu, ktorá vyjadruje kritické názory k ľudovodemokratickému zriadeniu. „Nepoučiteľný vo svojom nepriateľskom postoji,“ možno sa z nich dozvedieť.

Cestu do Slovenského národného divadla či k televíznym inscenáciám mu zahatal režim, on si však našiel radosť zo svojej práce v Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Pôsobil tam 33 rokov a stvárnil vyše 150 postáv. Tých dramatických i komediálnych. Petruccia v Skrotení zlej ženy od Shakespeara, Higginsa v Shawovej hre Pygmalion, Ranka v Ibsenovej Nore, Karenina v Tolstého Anne Kareninovej či kráľa Kreóna v Antigone.

„Ako herec bol výborným analytikom, rád sa ponáral do vnútorných stavov zobrazovaných postáv. Vždy sa snažil preniknúť k podstate veci,“ napísal v bulletine k jeho rozlúčkovému predstaveniu režisér a dramaturg Július Tréger.

Symbolicky až po roku 1989 si zahral Ernest jednu zo svojich najväčších úloh. V televíznej inscenácii Kým kohút nezaspieva stvárnil múdreho starca Terezčáka. A na staré kolená spolupracoval aj so Slovenským národným divadlom. Nikdy neľutoval, že ako herec zostal skôr v ústraní.

K láske k divadlu priviedol aj svojho synovca Milana Lasicu, ktorého vodil v mladosti na divadelné predstavenia. Neskôr sa tešil práve z jeho úspechov.

„Vďačím mu za veľa,“ vyznal sa v rozhovore pre Knižnú revue v roku 2009 samotný Milan Lasica. „Každý chlapec potrebuje mať staršieho kamaráta, ktorý by ho trochu viedol. Strýko je odo mňa starší o dvadsať rokov, ale vždy som ho bral ako staršieho brata.“

Pre samotného Ernesta bol hereckým vzorom a inšpiráciou český herec František Smolík, ktorý stvárnil staručkého profesora Málka vo filme Vyšší princíp. Často opakoval aj jeho hlavnú myšlienku. „Doby sa menia, charaktery zostávajú.“

Ernest Šmálik zomrel 27. júla 2015 vo veku 95 rokov.

Na Ernesta Šmálika si spomenul pri konci vojny prezident Kiska, ktorý ho vyznamenal za jeho celoživotný príbeh - opozíciu voči obom totalitám. Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Na Ernesta Šmálika si spomenul pri konci vojny prezident Kiska, ktorý ho vyznamenal za jeho celoživotný príbeh – opozíciu voči obom totalitám. Foto – Katarína Ácel-Gáliková

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie