Chvála poézie alebo ceruzka a zápisník Josefa Kroutvora

Pokiaľ ide o pôžitok z čítania, môj najobľúbenejší tvor je v ostatnom čase Josef Kroutvor (a slovu tvor tu, prosím, rozumejme najmä s prihliadnutím na etymologický základ slova „tvorba“). Stalo sa to napriek tomu, že jeho texty ma pomerne dlho obchádzali, a zamiloval som si ich vlastne len prednedávnom – kedysi na samom začiatku minulého horúceho leta. Za tých čosi vyše 430 dní som však intenzívne dobehol, čo sa dobehnúť dalo, a získal tak pocit, že autor je môj dobrý známy. Túto známosť si veľmi vážim.

V priebehu posledných necelých dvoch rokov sa Kroutvor prihlásil novými knižkami z azda každej sféry svojho širokého záujmu – ponúkol nám eseje o lese a kultúrnych rozmeroch krajiny česko-rakúskeho pohraničia, malý bedeker po kultúrnych dejinách pražskej kaviarne, a k tomu ešte aj výbornú esejisticky poňatú autobiografiu. Chýbala už len nová zbierka poézie, no napokon sme sa dočkali aj tej. Útla knižočka Řádkování s podtitulom Užitá lyrika vyšla v zlínskom vydavateľstve Archa.

Aká je to úžitková poézia?

Poznáme úžitkové umenie: toto pomenovanie zahŕňa rôzne šperky či dizajnové vecičky, ktoré okrem estetickej funkcie plnia aj akési svoje jedinečné praktické poslanie. Zdobia dekolt, napríklad. Objímajú čaj či víno. Alebo zabávajú malé deti. Sú to skrátka veci každodennej potreby. Ako však v tomto kontexte rozumieť podtitulu Kroutvorovej zbierky – Užitá (úžitková) lyrika? Pre definíciu sa vôbec nemusíme vzďaľovať od úvahy z úvodných viet tohto odseku. Básnik chce, aby sme jeho verše vnímali podobne ako čajový hrnček, ako popolník, ako brošňu na blúzke. Teda ako niečo na prvý pohľad samozrejmé. Na prvý pohľad. No podobne ako umelecký šperkár, hrnčiar či keramikár, aj autor úžitkovej poézie počíta s tým, že nezostane pri jednom zbežnom mrknutí.

Prívlastok „úžitková“ však nabáda a provokuje aj k celkom inej otázke. A to: aký vlastne máme úžitok z čítania poézie? Najmä v tomto supermodernom a bezchybnom 21. storočí? Možno je to ten najdostupnejší luxus, aký si môžeme dovoliť, no o to vlastne nejde. Nech hovoríme o akejkoľvek poézii, vždy je to najmä príležitosť vidieť svet cez cudzie verše, no vlastnou optikou. Navyše, báseň je koncentrovaný blesk. Nahromadená energia tesne pred výbuchom. Vlastne niečo ako bujón. Nejde o stručnosť. Ale o presnosť! Báseň je fotografia. Fotografia, na ktorú sa pozeráme veľmi dlho. A opakovane. A zakaždým je iná. Báseň je pocit, taký jasný, taký zreteľný, taký presný – a predsa neopísateľný. Báseň, hoci vytlačená na papieri, je živý tvor.

Kroutvorova zbierka Řádkování zo všetkého najviac pripomína zápisník trpezlivého pozorovateľa. Poézia tu totiž vzniká z odpozorovaného, započutého, prežitého. Je to poézia, ktorá sa najskôr deje, až potom sa píše. Navyše, veľmi intenzívne cítiť, že v jeho básnických textoch znie škrabot pera či ceruzky a nie tlmený klepot počítačových kláves. Ako píše: „Tužka je naše kopí / Nepouštět tužku z ruky! / Tak zní vzkaz Dona Quijota“.

Život, teda syntéza

Aká je poézia Josefa Kroutvora? Je ako pomalá, tichá a ľahká chôdza hrubou vrstvou jesenného lístia napadaného na zabudnutej lesnej ceste. Je to záznam plynutia času, v ktorom bežia sekundy rovnocenne s geologickým časom a premenami krajiny i sveta. Kroutvor kladie dôraz na silu okamihu, v obyčajnom hľadá výnimočné, všíma si prehliadané. Dalo by sa povedať, že podobne ako sochár vyslobodzuje svoju sochu z prebytočného dreva či kameňa, Kroutvor vyberá báseň zo všednej každodennosti (čo ho akosi prirodzene prepája aj s trnavskými konkretistami). To isté napokon robí aj vo svojich esejach, keď dlho a pokojne uvažuje napríklad o soľničke či o okrúhlom drevenom stole. Podobne ako výnimočné miesta majú svoj genius loci, tak má v sebe Kroutvorova tvorba niečo neopísateľne blízke, hlboké a ľudsky dobré.

V tenučkej zbierke Řádkování sú básne radené možno tak, ako vznikali, a možno celkom inak. Na tom nezáleží. Plynú za sebou, jedna stojí vedľa druhej, reťazia sa. Sú tu básne prežité, ktoré by sme mohli zaradiť do kategórie autobiografické, básne venované chôdzi a lesu, sú tu pocty priateľom, literatúre, výtvarnému umeniu, ale i kaviarňam. Aj preto sa dá povedať, že v Kroutvorovej zbierke básní môžeme nájsť syntézu (či esenciu) celého jeho literárneho diela. Sú to básnické texty, ktoré vznikali paralelne s esejami, sú to poznámky na okraji zápisníka, z ktorých sa prirodzene stali básne. To potvrdzuje, že Kroutvor píše to, čo žije. Alebo aj naopak: „A je po pouti / A lípy zežloutly / V aleji / Byly vedřiny / Ptáci chodili pěšky / Slyšel jsem včera / V hospodě / U piva“.

Poézia všedného dňa

Čosi o tom, ako vznikla Kroutvorova zbierka Řádkování, napovedá aj poznámka pod hrubou čiarou nasledujúca za poslednou básňou: „Tlustá čára říká dost, co je psáno, to je dáno. Je třeba seřadit všechny listy, papírky vytahané z kapes, všechny poznámky a sestavit sbírku.“ To však nie je všetko. Nebol by to totiž esejista, aby všetko nezavŕšila jedna skvelá esej. Tu príznačne – s názvom Lyrika a dokument – o civilnej poézii, teda o „úžitkovej lyrike“.

V záverečnej eseji sa Kroutvor venuje svetovej, no neskôr predovšetkým českej poézii dvadsiateho storočia. Za revolučné považuje predovšetkým Apollinairovo Pásmo zo zbierky Alkoholy a za jeho českých pokračovateľov pokladá Jiřího Wolkera, Vítězslava Nezvala či Jaroslava Seiferta.

Z vojnového obdobia vyzdvihuje predovšetkým tzv. Skupinu 42 (Kolář, Hanč, Blatný, Kainar a i.) a osobitnú pozornosť venuje v šesťdesiatych rokoch neskoršiemu prekladateľovi z angličtiny a ruštiny Janovi Zábranovi, ktorý vo svojich básňach potvrdzoval to, čo písal v neskôr zverejnenom denníku (a aj naopak). Do kategórie „poézia všedného dňa“ potom prirodzene zaraďuje aj básne Ivana Martina Jirousa zo sedemdesiatych rokov, aby napokon v závere narazil na súčasnú plytčinu nezáujmu o akýkoľvek druh poézie.

Ten nezáujem je však relatívny. Sám napokon píše: „Svět se změnil, ale poezie zůstává a stále doprovází existenci člověka.“ A ak by sme mali tieto slová potvrdiť a zostať hoci len v českom kontexte, do výberu a výpočtu mien by sme pokojne mohli pripísať napríklad Petra Borkovca, ktorý tiež „stojí stranou a pozoruje obyčejný, ale přesto strhující život“.

Osamelé skaly alebo Dialóg o vetre

Začal som osobnejšie, osobnejšie teda aj skončím. Uvažoval som totiž aj o tom, kto by mohol byť Kroutvorovým slovenským spolupútnikom. A celkom prirodzene sa mi hneď vzápätí vynorila prívetivá tvár a tabaková vôňa Ivana Kadlečíka. Áno, to je presné. Ten istý hlboký záujem o krajinu, o dejiny, o literatúru i o celkom obyčajný život, hoci aj o oheň v peci či o lyžičku na stole. Tá istá človečia príchuť, tá istá obdivuhodná schopnosť uvažovať aj o najväčších drobnostiach (sic!) v najširších kontextoch. A k tomu akási zvláštna patina, príjemná na dotyk. Tak Kroutvor, ako aj Kadlečík sú zároveň výrazní solitéri, osamelé skaly či stromy stojace v krajine, ktoré pozorným pútnikom pomáhajú v neľahkej orientácii.

Ponúka sa však ešte jedno meno, ktoré mi prihrala náhoda paralelne pootváraných kníh. Americký básnik a esejista Eliot Weinberger by k tejto dvojici zapadol celkom prirodzene. A ako sa to občas stáva, medzi rozčítanými knihami môže vzniknúť dialóg, ako napríklad tento o vetre: „Vietor: čo je to? Nevidíš ho, no môžeš ho počuť a cítiť jeho silu. Prináša dážď, sucho, chlad, horúčavu, kobylky, prach; no tiež ich ženie preč. Búcha okenicami, šuští v konároch, zrovnáva domy so zemou, rozširuje ohne; poháňa lode vpred alebo ich potápa.“ Odpovedá Josef Kroutvor: „Vítr je paličák / A také násilník / Zaburácí jako symfonie / Láme větve a zpustoší les / Ale pak náhle zkrotne / A je z něho beránek“.

Aj takýmto trením medzi knihami vzniká poézia. Len jej treba dať šancu. Úžitok z nej je síce možno neopísateľný, ale zrejmý. Takže: „Bázlivý vietor / drevenými prstami / klope na dvere“. (Kadlečík)