Denník N

Justícii nestačí dôverovať, treba sa na ňu vedieť spoľahnúť

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nemali by sme sa uspokojiť iba s akýmsi letargickým a subjektívnym pocitom, že sa raz možno dočkáme spravodlivosti.

Autor pôsobí na Katedre trestného práva a kriminológie
Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Viera v spravodlivosť v trestnom konaní by v právnom štáte, v ktorom riadne funguje výkon súdnej moci, vôbec nemusela dosahovať až takú mieru relevancie ako na Slovensku, pretože spravodlivosť by v takomto prostredí mala byť absolútnou samozrejmosťou. Ak by nám totiž v trestnom konaní nezostávalo nič iné len dôverovať justícii, respektíve veriť v spravodlivosť, veriť, že skutoční páchatelia trestných činov budú zistení a spravodlivo potrestaní, mohlo by to svedčiť skôr o bezmocnosti poškodených a verejnosti ako o sile zákona. Bola by to veľmi pochmúrna realita fungovania justície a v širšom kontexte aj orgánov činných v trestnom konaní.

Viera v spravodlivosť by preto v právnom štáte mala byť iba samozrejmým minimom riadneho, nezávislého a nestranného výkonu súdnej moci. V právnom štáte by justícia mala fungovať tak, aby sa na ňu každý mohol jednoducho spoľahnúť. Aby sa strany nemuseli uchyľovať k viere, že sa raz možno dočkajú spravodlivosti, ale aby sa mohli spoliehať na nezávislé a nestranné súdy, ktoré ich prípady spravodlivo rozhodnú v súlade so zákonom a v primeranom čase. A aby boli rozhodnutia súdov rešpektované a akceptované, aby sa nespochybňovali pre možné externé vplyvy a zásahy do ich nezávislosti a nestrannosti či pre arbitrárnosť ich rozhodovania.

Spravodlivosť by totiž nemala byť len abstraktným ideálom, ale aj zákonným a logickým vyústením dokazovania vykonaného v priebehu trestného konania, na ktorého konci súd vyhlási spravodlivý rozsudok, či už oslobodzujúci, alebo odsudzujúci – ak sa bez dôvodných pochybností dokáže, že obžalovaný je skutočným páchateľom trestného činu.

V takomto prostredí, v prostredí právneho štátu s riadne fungujúcou justíciou, by samotný oslobodzujúci rozsudok v nejakej trestnej veci nemusel vyvolávať pochybnosti o svojej správnosti a spravodlivosti a odbornej a laickej verejnosti by nemusel poskytovať dôvody na kritiku.

Slovenská realita je však iná. Vo veci dvojnásobnej úkladnej vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej bol vyhlásený oslobodzujúci rozsudok pre obžalovaného Mariana Kočnera a obžalovanú Alenu Zsuzsovú – s rozpačitým, nepresvedčivým a do istej miery aj nelogickým odôvodnením (zatiaľ len slovným). Tento rozsudok sa navyše vyhlásil za veľmi zvláštnych, neštandardných okolností, ktoré jeho vyhláseniu predchádzali.

Odročenie hlavného pojednávania kvôli vyhláseniu rozsudku, návrh na doplnenie dokazovania podaný prokurátormi v čase záverečnej porady senátu, medializovanie zlých vzťahoch členov senátu, ako aj toho, kto ako hlasoval, nielenže neprispieva k presvedčivosti odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku v tejto konkrétnej veci, ale v širšom kontexte prehlbuje nedôveru v slovenskú justíciu.

Síce nič nenasvedčuje tomu, že by senát v tomto prípade rozhodoval v dôsledku externých alebo akýchkoľvek iných vplyvov, v súvislosti s čím môžeme predpokladať, že rozhodoval nezávisle, nestranne a v súlade so zákonom, no berúc do úvahy všetky spomenuté okolnosti, nikto – vrátane predsedu Špecializovaného trestného súdu, ktorý sa na tlačovej konferencii po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku všemožne snažil obhajovať tento verdikt aj spolu s jeho odôvodnením – sa nemôže diviť, že v laickej aj odbornej verejnosti vyvolal toľko pochybností a kritiky.

Odôvodnenie tohto rozsudku je o to zarážajúcejšie, že voči obžalovanej Alene Zsuzsovej na rozdiel od obžalovaného Mariana Kočnera existoval priamy dôkaz – výpoveď odsúdeného Zoltána Andruskóa, ktorá bola pri posudzovaní otázky viny Miroslava Marčeka aj Tomáša Szabóa hodnotená ako hodnoverná. Otázka, či naozaj existovali dôvodné pochybnosti v otázke viny obžalovanej Aleny Zsuzsovej, ktoré nemohli byť logicky vysvetlené v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, je preto absolútne legitímna.

Z hľadiska dosiahnutia účelu trestného konania, ktorým je spravodlivé potrestanie páchateľa (páchateľov) trestného činu, je tento oslobodzujúci rozsudok problematický, pretože v podstate znamená, že buď v priebehu trestného konania neboli zistení všetci účastníci dvojnásobnej úkladnej vraždy vrátane objednávateľa, alebo všetkým zisteným účastníkom, predovšetkým objednávateľovi, respektíve objednávateľom, nebola dokázaná vina bez dôvodných pochybností, a preto ani neboli spravodlivo potrestaní odsudzujúcim rozsudkom (hoci zatiaľ neprávoplatným). Pochybení sa pritom nemuseli dopustiť len sudcovia, ale aj prokurátori, ktorí neuniesli dôkazné bremeno.

V trestnom konaní v tejto veci preto nebol dosiahnutý jeho účel a nebola dosiahnutá spravodlivosť v podobe spravodlivého trestu pre všetkých skutočných páchateľov (účastníkov) trestného činu. V našej spoločnosti nebola obnovená rovnováha hodnôt, v dôsledku čoho zlo, ktoré do nej bolo vnesené týmto ohavným trestným činom, z nej odstránené nebolo, a preto v nej naďalej pretrváva. Samozrejme, že toto zlo nemohlo byť definitívne odstránené neprávoplatným rozsudkom súdu prvého stupňa, ak boli proti nemu podané odvolania, ale tento rozsudok mohol byť aspoň jedným z krokov na ceste k spravodlivosti. To, že sa tak nestalo, je vari najväčší problém najsledovanejšieho prípadu v moderných dejinách Slovenska.

Ak totiž nebudeme poznať meno, respektíve mená všetkých skutočných objednávateľov tejto úkladnej vraždy a ak všetci skutoční objednávatelia tejto úkladnej vraždy nebudú právoplatne odsúdení spolu s jej vykonávateľmi, poškodení nebudú vedieť, komu jedného dňa možno budú schopní odpustiť, a nám ostatným zostane iba odporná a traumatizujúca pachuť nespravodlivosti.

Po podaných odvolaniach sa celá vec dostane na Najvyšší súd, ktorý môže zrušiť napadnutý oslobodzujúci rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému Špecializovanému trestnému súdu, aby ju znova prejednal a rozhodol. Okrem toho mu môže prikázať, aby objasnil konkrétne skutočnosti a vykonal konkrétne dôkazy. V takomto prípade by bol Špecializovaný trestný súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu.

Môžeme sa však naň v tejto situácii spoliehať, že rozhodne nezávisle, nestranne a najmä spravodlivo? A že vráti vec prvostupňovému Špecializovanému trestnému súdu na jej opätovné prejednanie a rozhodnutie? Alebo ak tak rozhodne, môžeme sa spoliehať na Špecializovaný trestný súd, že v opätovnom konaní odstráni prípadné chyby, doplní dokazovanie tak, aby boli zistení všetci účastníci tejto dvojnásobnej úkladnej vraždy vrátane objednávateľov, respektíve že už zisteným objednávateľom bude dokázaná vina bez dôvodných pochybností a že budú spravodlivo odsúdení?

Justícii by sme nemali len dôverovať, na justíciu by sme mali mať oveľa vyššie nároky, pretože justícia by mala fungovať tak, aby sme sa na ňu mohli spoľahnúť. A to je obrovský rozdiel. Nemali by sme sa uspokojiť iba s akýmsi letargickým a subjektívnym pocitom, že sa raz možno dočkáme spravodlivosti, a spravodlivosť by sme nemali vnímať iba ako akýsi abstraktný, ťažko uchopiteľný a vzdialený ideál, ku ktorému môžeme vzhliadať a ku ktorému sa môžeme nanajvýš viac či menej priblížiť. Spravodlivosť by sme mali vnímať ako reálnu a samozrejmú súčasť právneho štátu a občianskej spoločnosti, v ktorej žijeme.

O takomto vnímaní spravodlivosti nás všetkých môžu presvedčiť sudcovia, ktorí jediní majú v rukách výkon súdnej moci. Po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku senátu Špecializovaného trestného súdu vo veci dvojnásobnej úkladnej vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej máme pred sebou roky čakania na spravodlivosť v tejto veci. To je dostatočný čas na to, aby sa v slovenskej justícii niečo zmenilo smerom k lepšiemu, aby si sudcovia uvedomili podstatu moci, ktorou disponujú, a dôsledky, ktoré sú spojené s jej výkonom. A aby výkon svojej moci realizovali takým spôsobom, aby sme sa na nich mohli spoľahnúť. Na všetkých svojich zákonných sudcov.

Vražda Jána Kuciaka

Komentáre

Teraz najčítanejšie