Denník N

Weimarská Amerika? Trumpova šou nie je Kabaret

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Skeptici porovnávajú Spojené štáty s Nemeckom v 20. rokoch minulého storočia už asi 85 rokov a stále sa minimálne zo siedmich dôvodov mýlia.

Autor je britsko-americký historik

„Život je kabaret, starý kamoš,“ spieva Sally Bowlesová v muzikáli, ktorého predlohou boli Berlínske príbehy Christophera Isherwooda. Mám podozrenie, že filmová verzia Kabaretu, za účinkovanie v ktorej získala Liza Minnelliová Oscara v kategórii najlepšia herečka, je vôbec tým najbližším obrazom weimarského Nemecka, ku ktorému sa starší Američania vôbec dostali.

Americká nočná mora

Napriek tomu to nie je najhoršie miesto, kde začať, ak chcete hovoriť o tomto nemeckom období a o tom, aké relevantné je v Amerike pod vedením Donalda Trumpa.

Od dekadencie Kit Kat Klubu po mrazivú interpretáciu piesne Zajtrajšok patrí mne v podaní blonďavého člena Hitlerjugend v pivnej záhrade poskytuje Kabaret základné informácie o demokracii postihnutej chorobami, ktorú zmetie neodolateľné vábenie etnického nacionalizmu, politického násilia a demagógie.

Americkí otcovia zakladatelia poznali antickú i modernú históriu. Veľmi dobre rozumeli tomu, že republiky majú tendenciu skĺznuť k tyranii. Benjamin Franklin raz údajne odpovedal na otázku, pre akú formu vlády sa rozhodlo Ústavodarné zhromaždenie v roku 1778, slovami: „Pre republiku, ak ju dokážete udržať.“

No Franklinova generácia nepoznala nič podobné, ako bola weimarská republika, a preto nemala k dispozícii podobný odstrašujúci príklad. To je dôvod, prečo si už o pár rokov po jej kolapse v roku 1933 Američania adoptovali Weimar ako svoju vlastnú nočnú moru.

Starý žáner Weimerika

Román a hra Tu sa to nemôže stať od Sinclaira Lewisa z roku 1935 boli prvým príkladom žánru, ktorý môžeme nazvať „Weimerika“. Inšpirovaný skúsenosťami svojej manželky Dorothy Thompsonovej, ktorá bola novinovou spravodajkyňou v Nemecku, a pozornosťou, ktorú venovala ambicióznemu a charizmatickému louisianskému senátorovi Hueyovi Longovi, si Lewis predstavil náhly kolaps Nového údelu a úsvit americkej tretej ríše pod diktátorským vedením bombastického Berzeliusa „Buzza“ Windripa.

Windripova ideológia, ktorú mu pomáhal tvoriť goebbelsovský tlačový tajomník Lee Sarason, spočívala v snahe presvedčiť o víťazstve zabudnutých ľudí, ktorí pochodujú po amerických mestách a nosia uniformy podobné tým nemeckým, len namiesto svastiky majú na rukávoch päťcípe hviezdy. Ústava je zrušená, voľný trh nahradil skorumpovaný korporativizmus, slobodná tlač je dusená a na spoločnosť padá temnota.

Žáner Weimerika kvitol aj v ďalších desaťročiach. Stačí si spomenúť na Muža na úteku od Stephena Kinga z roku 1982, na Príbeh služobníčky Margaret Atwoodovej z roku 1985, na Sprisahanie proti Amerike Philipa Rotha z roku 2004 či na Hunger Games Suzanne Collinsovej z roku 2008. Vo všetkých týchto knihách kladú spisovatelia dôraz na život vo fašistickej Amerike a všade ide o nejakú verziu Weimaru, pretože bez úpadku pôvodnej republiky sa nástup diktatúry nedá vysvetliť. (Z nejakého dôvodu weimarský syndróm len zriedka postihuje starú dobrú Kanadu, ktorá v týchto dielach predstavuje útočisko pre hnutie amerického odporu.)

Priveľa varovaní

Takže keď nás môj starý priateľ Andrew Sullivan minulý mesiac varoval pred vývojom v americkej politike a tvrdil, že je „veľmi weimarský“, nadviazal na 85 rokov starú tradíciu

„Stred skolaboval,“ napísal Sullivan. „Ozbrojené pouličné gangy krajnej pravice a krajnej ľavice vedú na našich uliciach vojnu. V každom kúte, v každej štrbine kultúry silnie tribalizmus. Pravicový i ľavicový establišment toleruje extrémy na svojej strane, pretože extrémy sa navzájom tak nenávidia.“

Nie je to prvýkrát, čo Sullivan používa ako argument Weimeriku. Šesť mesiacov pred voľbami v roku 2016 varoval, že „naša paralyzovaná, emocionálna hyperdemokracia“ vedie „stroskotaného, frustrovaného a nahnevaného voliča k chimerickému všelieku, ktorým je Trump“, a odtiaľ k tyranii.

Problém s Weimerikou spočíva v tom, že sme si ju predstavovali príliš veľakrát.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie