Jana Močková
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, začíname v Rožňave.
Viete, čo sa stane s budovou, ktorá je roky prázdna? Stane sa neviditeľnou. Akoby zmizla z mapy.
Presne to sa vraj stalo aj budove bývalého františkánskeho kláštora v centre Rožňavy. Takmer dvadsať rokov nemala žiadnu funkciu. Prestala existovať. Keď ju pred pár týždňami občianske združenie Otvor dvor sprístupnilo verejnosti ako nové kultúrno-kreatívne centrum, pre mnohých to bolo ako zjavenie.
Ako zjavenie je to však nielen pre domácich, ale aj pre tých, čo prídu zvonka. Dôvody sú dva: jednak je ním samotný priestor Kláštora, ktorý je osobitý, tým druhým dôvodom, ešte o niečo dôležitejším, je spôsob, akým sa zmenil na to, čím je dnes.
„Mali sme šťastie,“ zaznie niekoľkokrát počas nášho rozhovoru s Radom Kovácsom a Tomášom Székelym, ktorí sa o to pričinili.
Treba dodať iba jedinú vec: nebola to len náhoda.
Hľadáte budovu? Vezmite si kláštor
„Kým sme prvýkrát dostali kľúče do rúk, bol som tu len raz. Aj to si pamätám len veľmi matne, bol som ešte dieťa, kláštor slúžil ako starobinec a prišli sme navštíviť prastarého otca,“ hovorí Rado Kovács. Ostal mu z toho v hlave obraz zatuchnutej temnoty.
Video: Kedysi tu žili františkáni, teraz sem ľudia chodia na stand-up (autorka: Martina Koník)
S Tomášom Székelym sa ako Rožňavčania zbežne poznali zo školy a z miestnych krčiem, no každý išiel trochu inou cestou. Rado vyštudoval slovenčinu a občiansku náuku v Prešove, z Tomáša sa na školách v Brne a v Bratislave stal výtvarník. Spojil ich až záujem o rodné mesto a verejný priestor.
„Chýbala nám aktivita. Nič sa tu nedialo, a to nielen v kultúrnej oblasti, ale aj všeobecne. Mali sme pocit, že ľudia v Rožňave len čakajú, kto za nich niečo urobí, no sami sú málo aktívni. Chceli sme s tým niečo urobiť,“ hovorí Tomáš Székely.
Spolu so Štefanom Černákom založili občianske združenie Otvor dvor a začali organizovať rôzne aktivity. Keďže v meste nebolo poriadne kino, dohodli sa s jednou z kaviarní a začali tam premietať. Rozbehli Malý gemerský trh, na ktorý sa snažili prilákať lokálnych výrobcov. V galérii banského múzea spoluorganizovali sériu výstav súčasného umenia.
O tri roky neskôr im však bolo jasné, že to nestačí. Že ak chcú pracovať naplno, potrebujú vlastný priestor. Okolo kláštora, z ktorého boli poslední mnísi nútení odísť počas komunistických čistiek v 50. rokoch, chodili denne, no nenapadol im ako možnosť. Upozornila ich naň až dnes už bývalá riaditeľka pamiatkového úradu Eva Šmelková. „To ona nám povedala: Hľadáte budovu? Tu máte jednu parádnu – vezmite si kláštor.“
V tom čase bol už neviditeľný. Komunisti z neho najprv urobili starobinec, ministerstvo vnútra v ňom chcelo archív, no neskôr ho s mestom vymenilo za inú budovu, a tak sa táto neskorobaroková pamiatka stala majetkom mesta. Značka: prebytočným.
Olejové sokle, olejové sokle všade
„Mali sme vlastne šťastie, že sa tu dovtedy nenašli takí ‚schopní ľudia‘, čo by dokázali vyrobiť poistnú udalosť. Z pohľadu developera je cenný iba pozemok, nie múry. Tie sú cenné akurát pre pamiatkarov, pre nás a možno ešte pre pár ďalších ľudí,“ hovorí so smiechom Rado Kovács.
V čase, keď sa o budovu začali s Tomášom zaujímať, bol mestským poslancom. Vedel teda, že mesto by ju najradšej predalo. Jej hodnota bola stanovená na necelý milión eur aj s pozemkom. Spomína si, že raz si ju prišiel obzrieť aj jeden bratislavský hotelier, ale keď videl pôdorysy naživo a zrátal si, že v pamiatkovo chránenej stavbe si nebude môcť dovoliť urobiť hocičo, povedal, že sa mu to neoplatí, a odišiel. Ako dobre.
„Keď sme sa zjavili s Tomášom na mestskom úrade, že ju chceme, nežali sme dôveru, ale rozumiem tomu. Je to drahá veľká budova. Viem sa vžiť do pozície druhej strany, ktorá bola, jemne povedané, skeptická,“ hovorí Rado Kovács.
Neprišli len tak, v rukách mali plán. Presne vedeli, čo chcú robiť, prečo to chcú robiť, ba dokonca aj to, ktorú miestnosť na čo využiť.
To bol rok 2015. Zmluvu na dvadsať rokov nájmu podpísali o rok a pol neskôr.
Napokon bol proti iba jediný poslanec.
„V rukách sme mali asi 48. vyblednutú kópiu pôdorysov ohryzenú myšami, dve lopaty, jeden čakan a kladivo, samozrejme, vlastné. Nebolo tu nič, ani záchod. Iba linoleá, pleseň a olejové sokle, olejové sokle úplne všade. Prvý rok sme mali elektrinu napojenú z kostola cez jednu predlžovačku, farár nám našťastie vyšiel v ústrety. Sľúbili sme mu, že to bude iba nachvíľu. Napichli sme sa na jar a vypli až pred Vianocami,“ spomína Rado Kovács s Tomášom Székelym.
Kde brali istotu, že to všetko nakoniec bude fungovať?
„Tú nemáme dodnes. (smiech) Snažíme sa to urobiť tak, aby sa sme sa tu my a aj ostatní cítili príjemne, a prinášame to, čo považujeme za dôležité a potrebné. To je naša jediná istota.“
Ľudia vôbec nie sú takí zlí
Keď koncom júla oficiálne otvorili Rajský dvor – kaviareň pomenovanú podľa toho, ako sa bežne nazýva centrálne nádvorie kláštorov –, ukázalo sa, že aj 1600 štvorcových metrov dokáže byť malých.
Namiesto troch pôvodne plánovaných prehliadok budovy ich urobili osem. Na mieste, kde sa kedysi schádzali mnísi na ranné modlitby, si dnes môžete posedieť v kresle, dať si kávu a vypočuť nejakú zaujímavú debatu alebo koncert. Minulosť však je stále tu: na stenách v odhalených maľbách, v zachovaných pôdorysoch, v usadenej patine.
Video: Gemer prešiel od bohatstva k úpadku, teraz je pre dobrodruhov (autorka: Martina Koník)
„Znamená to pre nás veľmi veľa. Konečne sa tu dá robiť to, kvôli čomu sme vôbec vznikli. Nepredstavoval som si, že budem štyri roky naťahovať omietku, ale nevadí, zvládli sme to a teraz už môžeme konečne robiť naplno aj kultúru,“ hovorí spokojne Rado Kovács.
Sami by to, samozrejme, nezvládli. Veľmi im vraj pomohlo najmä necelých 300-tisíc eur z eurofondovej grantovej schémy Efektívna verejná správa. V spolupráci s miestnym úradom práce mohli prijať asi pätnásť ľudí, ktorí im po roku a pol víkendových a večerných brigád začali intenzívne pomáhať na stavbe.
Fyzickú premenu budovy sprevádzala séria prednášok a workshopov, na ktoré bola určená druhá časť dotácie z eurofondov. Za dva roky ich zorganizovali asi päťdesiat. „Do Rožňavy prišli špičkoví odborníci, od ekonómov a politológov cez sociológov, filozofov až po architektov a urbanistov. Aj pre nás samých to bolo veľmi povzbudzujúce, obzvlášť keď si všimli naše pokroky, lebo ja som ich už niekedy nevidel,“ hovorí Rado Kovács.
Ani teraz však ešte nemajú od stavby pokoj.
Na poschodí vzniká ubytovacia časť, fotografický ateliér, hudobné štúdio aj kancelárie pre občianske združenia. Na prízemí ešte pribudne kníhkupectvo Artforum a v ideálnom prípade aj prevádzky lokálnych výrobcov. Najväčšou výzvou je však momentálne kotolňa, na ktorú im môžete aj prispieť. Ďalšiu zimu s jednými kachľami na drevo si už Kláštor nevystačí.
„Jednou z našich hlavných motivácií je vrátiť Kláštor do podoby z prelomu 19. a 20. storočia. Zachovať čo najviac pôvodných prvkov. My nechceme, aby to bolo dokonalé, chceme to mať pod kontrolou, aj keď to trvá dlhšie a je to náročnejšie,“ hovorí Tomáš Székely.
To, akým spôsobom sa do rekonštrukcie Kláštora pustili, ani jeden z nich neľutuje. Naopak, sú presvedčení, že ak sa do obnovy pamiatky pustí stavebná firma s veľkým balíkom peňazí za chrbtom, nie je šťastné riešenie.
A čo z toho budete mať?
„Je to fajn pocit, keď niekto príde a chce nám niečo darovať – nábytok, materiál, pec. Stalo sa nám to viackrát. Zjavne o nás už ľudia vedia a dôverujú nám. Vedia, že to nezneužijeme,“ hovorí Rado Kovács.
Tomáš Székely má dobrý pocit z toho, že Kláštor nie je a ani nechce byť len „trendy mládežníckym podnikom“. „Myslím, že takto to má vyzerať – chodia sem babičky aj stredoškoláci. Toto sme tu chceli.“
Nijak sa to však nedá naplánovať ani zorganizovať. Môžete tomu akurát tak pomôcť. Aj o „anglickom kútiku“ si mysleli, že si doň raz týždenne prídu ľudia podebatovať po anglicky, no zrazu zistili, že sa debatuje hneď v troch – štyroch rôznych jazykoch, o ktoré bol záujem. „V malom meste potrebujeme všetkých. A aj preto sa snažíme robiť rôzne aktivity, ktoré vždy prilákajú inú skupinu ľudí. Nie sme iba kultúrne centrum, kde je bar a pódium,“ zhodujú sa Rado Kovács a Tomáš Székely.
Veria, že po piatich rokoch práce už nie sú len exotmi s nekalými úmyslami, čo pociťovali najmä zo strany časti miestnych podnikateľov a poslancov. Všetky podozrenia dokázala vyjadriť jediná otázka: A čo z toho budete mať?
„Dívali sa na nás pohľadom, že určite vieme niečo, na čo oni neprišli, a poznáme spôsob, ako s mestom vybabrať. Nešlo im do hlavy, že sa dvadsať rokov chceme starať o múry, ktoré nebudú naše. Že budeme robiť na cudzom. Nedokázali to pochopiť,“ hovorí Tomáš Székely.
Oni im síce vysvetľovali, že to celé je predsa úplne otvorený „biznisplán“ a že prevádzka Kláštora bude ich práca, ale to im nestačilo. Nájomná zmluva s mestom je však jasná – po dvadsiatich rokoch by sa zrekonštruovaná funkčná budova mala vrátiť do správy mesta.
„Dali sme mestu verejný prísľub, že budovu nechceme kúpiť, a boli by sme neradi, ak by sa ju mesto snažilo v akomkoľvek momente predať. Chceli by sme, aby ostala ľuďom ako miesto na kultúru, aj keď tu už my nebudeme,“ hovorí Rado Kovács.
Nie sú na to sami
Dohoda s mestom však obsahovala aj ďalšiu dôležitú položku: korektné vzťahy, ale žiadne financie.
„Primátori sa vymieňajú. Budovu spravujeme výmenou za investície do rekonštrukcie a tým sme vyrovnaní, tak znie dohoda. Ak by nám mesto prispievalo, ďalší primátori by sa mohli pýtať, čo z toho mesto má, a chcieť nejakú vyššiu protihodnotu. Takto sa nám to zdá fér. Toto sú naše pravidlá, naša česť a sme povinní ich dodržať. Beriem to ako našu misiu,“ hovorí Tomáš Székely.
Nielen v tomto prípade si uvedomili, aké užitočné sú pravidlá v malom meste, kde každý každého pozná. Aj preto mali hneď jasno v tom, aká bude odpoveď, keď ich pred poslednými voľbami oslovil kamarát, ktorý kandidoval v komunálnych voľbách s prosbou, či by si nemohol v Kláštore zorganizovať predvolebnú debatu.
„Takto sa asi testujú kamarátstva. Toto konkrétne to ustálo. Vysvetlili sme si, že kamarátov máme veľa, ale sme tu pre všetkých – okrem komunistov a fašistov –, a ak urobíme predvolebnú debatu, tak to naozaj bude debata a nie míting,“ hovorí Rado Kovács.
V tomto vraj pomáha aj to, že sa navzájom „strážia“. Už dávno totiž na to nie sú sami. „Kľúče od miešačky“ majú viacerí. Tím Kláštora dnes tvorí viac ako desať ľudí, takmer všetci sú z Rožňavy. Ďalšie desiatky ľudí im pomáhali a dodnes ich podporujú vrátane už zabehnutých kultúrnych centier po celom Slovensku, s ktorými boli od začiatku v kontakte.
„V tomto sme tiež mali šťastie, že nám ľudia držia palce. Niekedy si to neviem úplne vysvetliť, ako sa to všetko stalo. Určite to bude aj budovou kláštora, ukázalo sa, že mnohí Rožňavčania ju ešte majú v pamäti. A možno je za tým aj spôsob, akým sme sa do toho pustili – skočili sme do extrémne veľkého bazéna a snažili sa neutopiť,“ dodáva Tomáš Székely.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
