Denník N

Historické vedomie – a čo s ním? 

Foto – TASR
Foto – TASR

Často upadáme do omylu, že racionálna, nesentimentálna interpretácia našej minulosti je nepriateľským, prípadne cudzím pohľadom na národné a štátne dejiny.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je historik

Termín historické vedomie sa vo verejnom i politickom diskurze často používa, no najmä zneužíva. Volá sa po jeho zvýšení, zlepšení, preformovaní, dobudovaní, oživení, napravení atď. Pritom presne nevieme, čo vlastne tvorí obsah tohto pojmu a čo máme pod ním rozumieť.

Často ho stotožňujeme s historickým vedením (so stupňom znalostí dejinných faktov), s národným, štátnym, náboženským, občianskym či triednym povedomím. Všetky spomínané i ďalšie faktory sú síce dôležitou, no nie jedinou rozhodujúcou zložkou vytvárania historického vedomia. Jeho formovanie nie je jednorazový akt, ale dlhodobý zložitý, nikdy sa nekončiaci proces, ovplyvňovaný množstvom vonkajších podnetov vrátane osobnej, respektíve generačnej skúsenosti.

Na Slovensku a vari aj v iných krajinách za neuspokojivý stav historického vedomia spoločnosti je často obviňované profesionálne dejepisectvo. Aj dnes zaznieva neraz oprávnená, ale často málo kvalifikovaná, no o to viac ideologicky motivovaná kritika na adresu historikov, ktorí vraj za štátne peniaze robia protislovensky zameraný výskum, čím maskujú svoje snahy diskreditovať celé slovenské dejiny. Platí tu pravidlo: čím menej znalostí, tým sebavedomejšie vynášanie súdov.

Ako inak si vysvetliť slová, že historici „nemajú ani pre seba, ani pre verejnosť vyjasnené ani len základné metafory a spoločnosť, ktorá ich platí, nemá od nich dodnes myšlienkové línie pre estetiku (sic) štátu“.

Iný autor ponúka už aj recept na nápravu: „Píšme si dejiny sami, nenechajme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie